Viera nás ženie k tomu, aby sme bežali, kričali a žiadali

Sv. Lukáš úmyselne spomína tri fakty: prvý — bežali k Nemu, druhý — zastali, tretí — hlasno kričali.

Tým chce vyzdvihnúť vieru malomocných a dať nám ich za príklad. Bežať ku Kristovi — to je smelosť, ktorú poháňa dôvera. Zastať — to je byť pevný a úprimný proti pochybnosti. Hlasno kričať — to je modliť sa s veľkou vážnosťou, ktorá z takého predpokladu pramení.

Bezmocná pochybnosť však nebeží, nezastane, ani nevolá, len sa schúli, zvesí hlavu, chytí si ju do rúk, otvorí ústa, no len tára: „Kto vie? Kto vie, či je to isté? Čo ak sa to nepodarí?“ A podobné bojazlivé slová. Veď pochybnosť nepredpokladá, ani nedúfa, že dostane od Boha niečo dobré. Nič od Neho neočakáva, a preto ani nič nedostane, ako hovorí sv. Jakub: „Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania… Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána“ (Jakub 1:6–7).

Vidíme, že v skutočnosti je viera živá a silná, mení srdce i človeka a očakáva od Boha všetku milosť.

Potom sú tu pochybovači so svojimi prázdnymi lampami ako pochabé panny, ktoré rozlievajú olej; teda prídu so svojimi skutkami mysliac si, že Boh bude počuť ich klopanie a otvorí. Ale On to neurobí.

Vedz, že očakávanie dobrého od Boha a dôvera v Neho poskytujúca úľavu, nazvi to, ako chceš — to je to, čo Písmo nazýva kresťanskou vierou a dobrým svedomím. Musíš ich mať, aby si bol spasený. Ale nezískaš ich skutkami ani doktrínami, ako vidíme v tomto príbehu, lebo bez veriaceho srdca nie je žiaden skutok dobrý.

Preto si dávaj dobrý pozor, mnohí tárajú o viere a svedomí, no vedia o nich menej ako kus dreva. Myslia si, že viera je niečo driemajúce nečinne v srdci; že stačí, keď srdce verí, že Boh je Bohom. Ale tu vidíme, že v skutočnosti je viera živá a silná, mení srdce i človeka a očakáva od Boha všetku milosť.

Preto nás viera nabáda, aby sme bežali, zastali a v každej núdzi nám dáva odvahu kričať a žiadať.