Vytrvať v poslaní pomocou vojnovej mentality

„Najväčším poslaním na svete je s radosťou zachraňovať ľudí z pekla, uspokojovať ich pozemské potreby, robiť ich šťastnými v Bohu a robiť to s láskavou, vážnou radosťou, ktorá ukazuje Krista ako poklad, ktorým skutočne je. Žiadna vojna na zemi nebola nikdy vedená za väčšie posolstvo alebo väčšieho kráľa.“ (Nepremárni svoj život, str. 118)

Viete, že okolo vás prebieha boj o večnú spásu duší? A to nielen duší vo vašom bezprostrednom okolí, ale duší každého človeka na zemi — 1,46 miliardy v Indii (80 % hinduistov), 1,42 miliardy v Číne (len 5 % kresťanov), 255 miliónov v Pakistane (96 % moslimov). Miliardy ľudí sa rútia do pekla, mnohí z nich bez toho, aby sa niekto snažil priblížiť im Ježiša.

Neexistuje väčšia vec a neexistuje väčší kráľ, a tí, ktorí milujú túto vec a tohto kráľa, tí, ktorí cítia otrasy a riziká tejto vojny, prijímajú iný životný štýl, vojnovú mentalitu voči životu, času a peniazom.

Strategická a agresívna jednoduchosť

Táto „vojnová mentalita“, ktorú ako prvý hlásal John Piper vo svojej kázni v roku 1983, je už tridsať rokov dedičstvom organizácie Desiring God. Takto ju definujeme v našich základných hodnotách ako služby:

Tak ako národ v čase vojny sústreďuje svoje kolektívne zdroje na víťazstvo vo vojne, aj my sa ako jednotlivci a ako organizácia snažíme sústrediť svoje zdroje na dosiahnutie nášho spoločného cieľa. Veríme, že to zahŕňa strategickú jednoduchosť v súvislosti s nepodstatnými vecami, aby bolo možné viac zdrojov nasmerovať na víťazstvo vo vojne.

Vojnová mentalita nie je (ako sa často nesprávne chápe) len skromnosťou alebo askézou — ako keby bolo nebezpečné tešiť sa z čohokoľvek „nepotrebného“. Nie, je to „strategická jednoduchosť vo vzťahu k nepodstatným veciam“, aby sme mohli uspokojiť potreby, ktoré sú skutočne a večne dôležité. Vojnová mentalita je ambíciou vynaložiť našu energiu, peniaze, naše samotné ja, aby sme vyhrali najväčšiu vojnu, aká kedy bola vedená.

„Vojnová mentalita je ambíciou vynaložiť našu energiu, naše peniaze, naše samotné ja, aby sme vyhrali najväčšiu vojnu, aká kedy bola vedená.“

Chcem znovu vyzvať k vojnovému prístupu k svetovým misiám a píšem najmä pre tých, ktorí sa podobne ako ja necítia povolaní ísť do zahraničia (aspoň nie dnes). Toto je výzva na vyslanie do vojnových oblastí, k tým, ktorí zostávajú doma a podporujú tých, ktorí nastupujú do lietadla a prekračujú kultúrne hranice.

Od tejto slávnej a krutej vojny závisí večnosť. Je to vojna za duše, proti chamtivosti, z radosti.

Bojujte za duše

Vojna svetových misií je v prvom rade bojom za duše. Je to boj za uctievanie. V našom vesmíre je len jeden Kráľ, ale väčšina ľudí mu odmieta venovať aspoň myšlienku. A pretože ho ignorujú a pohŕdajú ním, nielenže prichádzajú o bohatý a večný život, ale čelia aj strašnej večnej skaze. Našou úlohou v misiách je preniknúť do nepriateľských línií a získať čo najviac duší, akýmikoľvek spravodlivými prostriedkami. Pýtame sa: Čo môžem urobiť, aby som priviedol domov ešte jednu umierajúcu dušu?

A nemusíme ísť a mať dôležitú úlohu vo vojne. Niektorí hrdinovia v histórii misií zostali a posielali druhých. Mnohí z nás by mali ísť a všetci by sme mali zvážiť, či ísť — v stávke je toho veľa –, ale nemusíme ísť, aby sme posunuli vojnu za duše medzi národy. Čo by ste mohli urobiť aj z miesta, kde sa nachádzate, aby ste videli, ako sa evanjelium šíri v nedosiahnuteľnej časti sveta?

Pavol je príkladom tejto vojnovej mentality, keď svojmu mladšiemu učeníkovi hovorí: „Preto znášam všetko kvôli vyvoleným, aby s večnou slávou dosiahli aj oni záchranu, ktorá je v Kristovi Ježišovi“ (2. Tim 2:10). Bol ochotný znášať väzenie (a aj horšie veci) len preto, aby videl, ako je zachránená ešte jedna duša.

Niekoľko veršov predtým apoštol hovorí viac o tomto vojnovom úsilí:

„Ty teda, syn môj, posilňuj sa milosťou, ktorá je v Kristovi Ježišovi. A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných. Spolu (so mnou) znášaj protivenstvá ako dobrý bojovník Krista Ježiša. Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi.“ (2. Tim 2:1–4)

Počujeme takéto zmýšľanie: „Znášaj protivenstvá ako dobrý bojovník;“ „Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života.“ Ale čo je vojna? Vojna znamená hovoriť viacerým ľuďom o Ježišovi, ktorí hovoria ďalším ľuďom o Ježišovi, ktorí hovoria ďalším a ďalším ľuďom o Ježišovi. Voláme ľudí, prosíme ľudí, aby prišli k spasiteľskému Kráľovi.

Pre nás to možno neznie ako vojna, ale pre Pavla áno. Prečo by to tak malo byť? Pravdepodobne preto, že rozprávať ostatným o Ježišovi nás nestálo to, čo stálo jeho (aspoň zatiaľ nie), a pretože sme stratili zmysel pre to, čo je v stávke. Ježiš hovorí: „I pôjdu títo do večného trápenia, ale spravodliví do večného života“ (Mt 25:46). Keď skutočne veríme v peklo, posielame ľudí ako do vojny. Prebieha kozmická bitka a milióny ľudí hynú, pretože nikdy nepočuli o Ježišovi.

Teraz už vojna o duše nie je neistá. Ježiš hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich poznám a nasledujú ma. Ja im dávam večný život, a nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky“ (J 10:27–28). Víťazstvo je isté. Vyhráme. Ale stále musíme bojovať — a za veľkú cenu.

Bojujte proti chamtivosti

Toto je tiež boj proti chamtivosti. Opäť platí: „Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi.“ Dobrí vojaci sa nemiešajú a nenechajú sa rozptyľovať „civilnými záležitosťami“. Nezbehli z bojiska, pretože ich pohltili všetky veci, ktoré zaujímajú svet a pre ktoré žije. Platí to pre tých, ktorí idú, a platí to aj pre tých, ktorí vysielajú.

Ak by sa niekto pozorne pozrel na vaše výdavky a dary, videl by, že ste vo vojne? A ak áno, za čo by ste podľa neho bojovali? Ak ste ešte nezačali podporovať Božie dielo medzi národmi, čo keby ste sa pokúsili nájsť jedného misionára, napríklad prostredníctvom vašej miestnej cirkvi, ktorého by ste mohli začať dnes modlitebne podporovať?

Verní poslovia sa nemiešajú do civilných činností, pretože aj my sme boli povolaní do vojny — a pretože vieme, že chamtivosť je samovražedná pre dušu. Povedal vám už niekto, aké nebezpečné je sebectvo a chamtivosť?

„Ale tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla, do mnohých nerozumných a škodlivých žiadostí, ktoré ponárajú ľudí do záhuby a zatratenia. Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“ (1. Tim 6:9–10)

Ak ste vyrastali v Amerike, (pravdepodobne) ste nepočuli, že peniaze sú nebezpečné. Nie, počujeme odkaz, že peniaze sú kráľom. Mnohí sú oddaní láske k peniazom. Ako vysielatelia teda bojujeme proti chamtivosti — pretože vieme, že vrhá ľudí do záhuby a skazy a pretože vytiahne silných, zdravých vojakov z vojny.

Bojovať proti chamtivosti neznamená, že sa vyhýbame peniazom. Vyhrávať vojnu za duše — vysielať viac misionárov, oslovovať nedosiahnuté skupiny ľudí, budovať zdravé cirkvi, učiť národy zdravému učeniu — si bude vyžadovať veľa peňazí. Prijať mentalitu vojnového stavu neznamená vyhýbať sa peniazom; znamená to zabiť lásku k peniazom a zarábať, šetriť, utrácať a dávať peniaze spôsobmi, ktoré ctia Boha. Znamená to viesť vojnu proti chamtivosti v mene lásky.

Bojujte z radosti 

Napokon, toto je vojna z radosti. Vedieme vojnu za duše, proti chamtivosti, z radosti. Apoštol Pavol hovorí kresťanom v Korinte:

„Ja veľmi rád vynaložím všetko, aj seba samého vynaložím za vaše duše.“ (2. K 12:15)

To je hymna vojnovej mentality. Pavol nám hovorí, čo skutočne znamená víťazstvo: Obetujem sa a vynakladám svoje sily pre vaše duše. Umieram sám sebe pre vaše duchovné a večné dobro. Hovorí nám tiež, že tento životný štýl je oveľa viac ako len peniaze: Budem sa obetovať a vynakladať svoje sily — ide o peniaze, čas, pozornosť a bolesť srdca. A všetko to robí s radosťou.

„Vojna svetových misií je v prvom rade bojom za duše. Je to boj za uctievanie.“

Túto vojnu vedieme s úsmevom, lebo v boji je radosť a my nemôžeme byť porazení. Ježiš hovorí: „Blahoslavenejšie“ — šťastnejšie — „je dávať, ako brať“ (Sk 20:35). Veríte mu? Naozaj veríte, že je väčším požehnaním dávať na potreby druhých, najmä na ich duchovné potreby, ako prijímať a užívať si v tomto živote mimoriadne pozemské pohodlie? Veríte, naozaj veríte, že je väčším požehnaním dávať pre dobro duší, ako míňať na seba?

Keď si nechávame to, čo by sme mali dať, prichádzame o najväčšiu a najplnšiu radosť. Platí to pre tých, ktorí idú, ktorí riskujú svoje životy, aby priniesli evanjelium neosloveným národom. A platí to aj pre tých, ktorí posielajú, ktorí radi vynakladajú prostriedky a obetujú sa, aby podporili tých, ktorí idú.

Armáda, ktorá stojí za armádou

Nedávno som čítal knihu Flags of Our Fathers (Vlajky našich otcov), ktorá rozpráva príbeh šiestich tínedžerov, ktorí sa prihlásili do námornej pechoty a počas druhej svetovej vojny nakoniec vyvesili americkú vlajku na ostrove Iwodžima. Keď som premýšľal o kľúčovom význame vysielateľov, zaujala ma najmä armáda, ktorá stojí za armádou:

„Americkí civilisti sa zmobilizovali za týchto bojujúcich chlapcov. Za každým mužom na palube lodí stoja stovky pracovníkov: v továrňach, mestách a mestečkách, na farmách v srdci krajiny.“ [Toto boli vysielatelia.] Pre každého zo 70 000 vojakov námornej pechoty bolo na lode naložených 1 322 libier zásob a vybavenia — ponožky, deky, baterky, obväzy, guľomety, granáty, strelivo, jedlo a voda.

Za každým vojakom stála armáda. A za každým misionárom potrebujeme armádu. Títo misionári nepotrebujú guľomety a granáty. (Hoci môžu potrebovať ponožky, deky a baterky.) Rozhodne potrebujú modlitby a finančnú podporu (a to veľkom množstve).

Aby sme vyhrali vojnu za duše, potrebujeme tých, ktorí zostanú v tyle a budú sa plne, veľkoryso a radostne angažovať v boji.