Žiadny tínedžer nie je nadobro stratený

Vyrastal som v kresťanskej domácnosti, no vo svojich tínedžerských rokoch som sa otočil Bohu chrbtom a jediné, čo som chcel, bolo, aby ma moji rodičia nechali na pokoji. Zopár rokov si mysleli, že ma už nadobro stratili. No nakoniec Boh prenikol do môjho neposlušného a márnotratného srdca. Spôsob, akým moji rodičia odpovedali na moju rebéliu, si Boh použil, aby ma zachránil od hriechu a „navyše sa (vo mne) rozhojnila milosť nášho Pána“ (1. Tim 1:14).

V Kristovi je viac milosti než hriechu v najväčších hriešnikoch. Práve preto by žiaden rodič nemal nikdy stratiť nádej. Som živým dôkazom toho, že žiadny tínedžer nie je mimo dosah Božej spásy.

Život strávený v aute

Ako všetci ostatní rodičia, aj dúfali, že v období mojich tínedžerských rokov si budeme blízki. Celkom skoro si ale uvedomili, že to tak nebude. Pred ich vlastnými očami sa z chlapca, ktorý bol kedysi citlivý na Božie veci, chlapca, ktorý sa zaujímal o Bibliu a v zbore tancoval so svojou mamou, stal niekto, kto zaujal postoj absolútnej rebélie.

V tom období som definoval Boha podľa určitých vlastných kritérií. Tak ako som chcel ja. A tento mnou vytvorený obraz Boha spôsobil to, že sa Boh pre mňa stal bezvýznamným. Bezvýznamný boh, ktorý ma opustil, a nezaujímal sa o detaily môjho života. Mojim rodičom som povedal, že som aj chcel ľutovať veci, ktoré som robil, no neľutoval som ich. Mojou ambíciou bolo ničiť spoločný čas, ktorý sme mali ako rodina. V rozhovoroch s rodičmi bolo mojím cieľom rozčúliť môjho otca a rozplakať moju mamu.

Vzďaľoval som sa od svojich rodičov fyzicky aj emocionálne. Kamkoľvek moja rodina išla, na akúkoľvek dovolenku, rodinné stretnutie, oslavy, návštevy; ja som zostal vždy sedieť v aute. Vypli motor a ja som jednoducho hodiny sedel v našom aute, až pokým neprišli.

Jedno leto moji rodičia našetrili peniaze a vzali nás na výlet po národných parkoch. Jedno miesto, na ktoré sme šli, bolo naozaj dych vyrážajúce. Výhľad na Jenny Lake vo Wyoming. Je to nádherné krištáľovo čisté jazero s majestátne sa týčiacimi horami Grand Teton v pozadí, ktoré sa vo svojich farbách odrážajú na hladine jazera. Naozaj úžasné.  

Alebo teda, aspoň tak mi to bolo opísané. Ja som videl iba pohľadnicu, ktorú mi odtiaľ priniesli. Vo svojej tvrdohlavosti a hlúposti som znovu len sedel v aute.

Stretnúť sa so živým Bohom

Mojou najväčšou túžbou v živote bolo, aby ma všetci nechali na pokoji. Vďaka Bohu, nikto to neurobil. Moji rodičia ma neopustili a ani neoblomná Božia milosť so mnou neskončila. Dokonca aj keď som sa bol na tom najhoršie, nikdy som nepochyboval o tom, že ma moji rodičia milujú.

Moji rodičia si aj od iných ľudí v našom zbore pýtali rady, ako sa majú ku mne správať. Často sa za mňa modlili, pretože vedeli, že aj keď oni nie sú schopní urobiť nič, čo by zmenilo moje srdce, Boh je schopný ma zachrániť. Namiesto toho, aby ma opustili a nechali na pokoji, sa rozhodli byť viac so mnou. Dohodli si so mnou pravidelné stretnutia, kde sa pýtali otázky, ktoré ma mali vytiahnuť von z tohto obdobia rebélie, v ktorom som sa nachádzal. Pokúšali sa radovať sa z toho, že spolu trávime čas, aj keď ja som bol odhodlaný urobiť im to čo najťažšie. Môjmu hriechu a faktu, že som sa uzavrel sám do seba, čelili milosrdenstvom a láskavosťou. Často mi preukazovali lásku. Nikdy neprestali veriť sile Božej milosti.

Ako prechádzali týždne, mesiace, roky, nezdalo sa, že by vo mne nastala nejaká zmena. Nebolo vidno žiadne ovocie a nezdalo sa, že by vôbec niečo pomáhalo. Keď sa obzriem späť do toho času a vidím, ako moji rodičia dôverovali Bohu, verne rozsievali, sadili a milovali ma, keď som bol na tom najhoršie, vidím, ako cez lásku, ktorú mi moji rodičia preukazovali, som bol schopný skutočne pochopiť Božiu lásku.

Rozsvietilo sa svetlo

Boh si nepoužil nič nové, iné, čo by moji rodičia urobil alebo povedali, čím by ma zachránil. V auguste 1997 sme boli na rodinnej dovolenke na Floride a moji rodičia vedeli, že budeme dosť veľa času cestovať autom ako rodina. Preto si pripravili otázky na diskusiu založené na materiále, ktorý sme spolu prechádzali. Až neskôr som sa dozvedel, že si pripravili 76 ručne napísaných otázok, z ktorých si potom vyberali.

Boh si na tejto dovolenke zázračne použil jeden úplne obyčajný rozhovor, aby mi otvoril oči. Uvidel som svoj hriech, potrebu pokánia a ako urgentne potrebujem začať dôverovať Kristovi.

Môj otec túto našu rodinnú dovolenku neskôr okomentoval takto: „Ideme na výlet a z ničoho nič nastane takáto zmena.” Povedal: „Bolo to, akoby niekto zrazu rozsvietil svetlo.” No vlastne, presne to sa aj stalo. V mojom srdci sa rozsvietilo svetlo. Boh vo mne spôsobil to, že som odrazu rozumel tomu, kým je a akú veľkú váhu má Jeho pravda v mojom živote. V tej chvíli som nebol schopný vysvetliť, čo sa vo mne udialo. Žiadne slzy, žiadne vyznanie hriechu ani žiadna modlitba spasenia, ktorú by som sa modlil so svojimi rodičmi. No niečo sa udialo v mojom srdci.

Nevzdávajte sa

Boh ma usvedčil z hriechu, zjavil mi Ježiša ako ohromne reálneho a dal mi túžbu žiť pre neho. „Boh, ktorý povedal: Nech z temnosti zažiari svetlo,” zasvietil do môjho srdca, „aby svietilo poznanie slávy Božej v tvári Kristovej” (2. K 4:6). A môj život bol navždy zmenený.

Milujem hovoriť ľuďom svoj životný príbeh, pretože je dôkazom toho, že Božia milosť víťazí. Rodičia, nevzdávajte sa. Modlite sa a preukazujte lásku svojmu márnotratnému dieťaťu. Pamätajte na to, že Pán miluje vaše deti omnoho viac ako vy. „Čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha” (L 18:28). Kristus „prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo,” (L 19:10) a stále privádza ďalších márnotratných synov naspäť domov. Keďže Ježiš Kristus vládne v moci a láske, môžeme mať stopercentnú istotu toho, že nikto nie je beznádejný prípad.