Život So Zámerom

Psychológ William Moulton Marston robil prieskum, v ktorom sa 3 000 ľudí spýtal: „Kvôli čomu žiješ?“ Výsledky ho šokovali. Zistil, že 94 % opýtaných odpovedalo, že len prežíva prítomnosť, zatiaľ čo čaká na budúcnosť. Ľudia to opísali ako čakanie na niečo, čo sa stane. Čakali na to, kým deti dospejú a opustia domov, čakali na ďalší rok, čakali na ďalšiu príležitosť, kedy budú môcť ísť na vysnívanú dovolenku. Proste čakali na zajtrajšok.

Takto môžeme prežiť naše celé životy — v čakaní na niečo, čo sa má stať a medzičasom nám život pretečie pomedzi prsty. Nemáme žiadny zámer. Nemáme žiadny smer. Márnime naše životy. Ako raz niekto povedal: „Niektorí zomrú úlomkom granátu a iní padnú v ohni, mnohí však zahynú kúsok po kúsku v malých hrách.“ Mať zámer je veľmi dôležité. Je ako kotva v búrke. Ako základňa v boji. V Novom Zákone čítame o Barnabášovej návšteve v Antinochii: „Keď prišiel tam a videl milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby podľa úmyslu srdca zostali verní Pánovi“ (Sk 11:23). Druhá kapitola Listu Efezkým píše o nás, keď sme ešte nepatrili Kristovi: „Tak (naplnil) aj vás, mŕtvych pre vlastné prestúpenie a hriechy, v ktorých ste kedysi žili primerane veku tohto sveta, podľa kniežaťa mocností vzduchu, ducha pôsobiaceho teraz v neposlušných synoch“ (2 Ef 1:2). Tak sme niekedy žili. Potom sme zistili, že existuje Boh. Objavili sme Jeho Slovo. Zistili sme, že existujú pravidlá, podľa ktorých treba žiť — dobro a zlo, pravda a lož , čierna a biela. To z nás robí mužov a ženy so zámerom. Vedia aj ostatní ľudia, komu patríš? Ak sa za nič nepostavíš, môže sa ti veľmi ľahko stať, že kvôli čomukoľvek spadneš.