Zlom tvrdosť v mojom vnútri

Mama prváka sa ma spýtala, či by sa so mnou mohla na chvíľu rozprávať. „Mám obavy z toho, čo sa deje na besiedke.“ Spýtal som sa, čo tým myslí. „Minulý týždeň prišiel môj syn domov a povedal mi, že ste sa rozprávali o Ježišovom ukrižovaní.“ Prikývol som. „Povedal mi celý príbeh.“ To, že deti prerozprávajú biblický príbeh svojim rodinám, bolo presne to, v čo sme dúfali. V čom by teda mohol byť problém?

„Plakal, keď mi to hovoril,“ pokračovala. „Ten kríž ho veľmi rozrušil.“ Chcel som s ňou súcitiť, ale bol som príliš nadšený. Zmyslom nášho program bolo, aby príbehy pre našich študentov ožili. Než som sa stihol zastaviť, povedal som: „Kiež by som aj ja ešte stále plakal, keď počujem ten príbeh.“

Cítili ste niekedy počas Veľkého týždňa ľahostajnosť? Možno vám kríž pripadá len ako slovo než ako udalosť. Skôr ako spôsob udeľovania odpustenia než hrôza, ktorú pre nás znášal náš Spasiteľ. Ako profesionálny vykladač Biblie vidím, ako môžeme počas najposvätnejšieho obdobia zažívať odstup. Pomoc som však našiel v krátkej básni Veľký piatok od Christiny Rossetti (1830 — 1894).

Nehybný ako skala

Báseň napísaná v roku 1866 ponúka úľavu úprimného realizmu a účinný liek na to, keď sa už nespájame so smútkom tohto dňa. Plná biblických zmienok nás stále mimoriadne oslovuje. Rosetti začína:

Som kameň, a nie ovca,

že môžem stáť, Kriste, pod Tvojím krížom,

aby som po kvapkách počítal pomalú stratu Tvojej krvi,

a pritom neplakal?

Tu je pravda. Tento týždeň budem spievať: „Pod Ježišovým krížom by som chcel stáť.“ Ale namiesto toho, aby sa moje srdce rozbúchalo bázňou, hanbou, smútkom a vďačnosťou, možno budem len prežívať.

„Dokážem sa pozerať priamo na Ježiša spod jeho kríža… a napriek tomu si zachovať tvár a svoj život nehybný ako skala.“

Ak sa nad touto ľahostajnosťou zamyslím, preberiem od Rossetti úvodnú otázku: „Som k Ježišovi chladný ako kameň? Nie som schopný dosiahnuť ani úroveň obyčajnej ovce?“ Hoci ovci chýba odvaha a zdravý rozum, aspoň pozná hlas pastiera a reaguje. Prostredníctvom Ezechiela nás Pán opísal ako ľudí s „kamenným srdcom“ (Ez 36:26). Pravdivosť tohto opisu cítim aj ako človek, ktorý má teraz v Kristovi nové srdce. Nie je to len tým, že som roztržitý. Dokážem sa pozerať priamo na Ježiša spod jeho kríža, dosť blízko na to, aby som videl, ako z neho odchádza jeho krv, a napriek tomu si zachovať tvár a svoj život nehybný ako skala.

Stojíme medzi plačúcimi

Rossetti ma usvedčuje, lebo viem, ako sa mi v srdci rozrastá kamenná bezcitnosť. Ale zároveň sa mi uľavilo, pretože vidím, že nie som sám. Jej priznanie ma vyzýva, aby som vyniesol na svetlo hanbu svojej apatie. Niekedy, keď si predstavím Ježiša na kríži, sa jednoducho necítim pohnutý. Na bohoslužbe čítame príbeh umučenia, a ja chcem ísť domov a pozerať televíziu. Tak. Povedal som to.

Rossetti to neustále zdôrazňuje, ale zároveň ponúka liek na moju ľahostajnosť. Jej stratégiou je priviesť nás k tým postavám, ktoré plakali. Možno nedokážeme nájsť hlboké city k Ježišovi v jeho utrpení. Môžu nás však dojať ženy a muži, ktorí plakali počas tých strašných hodín. Mohli by sme s nimi súcitiť, a tým oživiť naše city k Ježišovi. Rossetti nás teda zavedie hlbšie do biblického rozprávania tromi zmienkami o Lukášovom príbehu.

Nie však tie ženy, ktoré Ťa milovali

a ktoré nad Tebou nariekali s veľkým žiaľom.

Nie však padlý Peter, ktorý horko plakal.

Nie však zlodej, ktorý bol dojatý.

ŽENY SO ZLOMENÝM SRDCOM

Najprv sme sa obrátili na zástup „žien, ktoré žialili nad Ním a oplakávali Ho“ (L 23:27), keď Ježiš niesol svoj kríž smerom ku Golgote. Hlasné, nevýslovné náreky výstižne prehlasovali: „Toto nie je správne! Je to také smutné!“

Možno ste už boli na pohrebe mladého človeka. Pre mnohých tínedžerov je toto prvá strata rovesníka. Plačú otvorene a nahlas, pretože sa ešte nenaučili žiť s pretrvávajúcim smútkom. Ich čerstvé zdesenie robí smrť ešte ničivejšou. Áno, spomínam si na dievča, ktoré mi vzlykalo v náručí, a znova cez ňu cítim smrť. Mohlo by ma teda súcitenie s nariekajúcimi dcérami Jeruzalema nanovo spojiť s Ježišom?

NEVERNÝ PRIATEĽ

Lukášov jednoduchý, priamy jazyk o Petrovom zapretí zasahuje srdce. „Vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra… [Peter] Vyšiel a žalostne zaplakal“ (L 22:61–62). Spomínam si, ako som jednému z našich detí povedal, že nemôžem urobiť to, čo som sľúbil. Bolesť v jeho očiach ma jednoducho ubíjala. Spomínam si na sklamanie v pohľade rodiča, ktoré ma zasiahlo hlbšie ako akékoľvek iné slová. Najhoršie zo všetkého je, že spomienka na smútok v očiach mojej manželky z niečoho krutého, čo som povedal, ma ničí dodnes. Cítim kúsok toho, čo cítil Peter.

Mohlo by ma to viesť k tomu, aby som videl bolesť na Ježišovej tvári z mojej účasti na tom, že ho svet zavrhol? A potom ho opäť ľutovať?

ODSÚDENÝ ZLOČINEC

Lukáš nám nehovorí o slzách lotra na kríži. Slová zločinca nás však spájajú so Žalmom 88, najbeznádejnejším biblickým nárekom. Tento lotor bolestne vedel, že čoskoro zomrie. Bol odsúdený Rimanmi, ale čo je horšie, cítil sa prekliaty Bohom. Cítil sa ako žalmista pred Pánom: „na ktorých si už nespomínaš, a odlúčení sú od Tvojej ruky… Ťažko dolieha na mňa Tvoj hnev“ (Ž 88:6, 8).

V obave z večného odlúčenia volal: „Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (L 23:42). Môžem sa spojiť s nepríjemným pocitom, že som prekročil bod, z ktorého niet návratu — mimo spásy –, a odtiaľ sa pozrieť na Syna človeka, ktorý sa chystá zomrieť a vedieť, že jeho trest je nespravodlivý. Bude ospravedlnený svojím Otcom. Môže ma teda preniesť so sebou cez smrť? Moja zúfalá nádej otvára cestu Ježišovmu utrpeniu.

Kým slnko a mesiac plačú

V tretej strofe si Rossetti predstavuje samotnú prírodu, ktorá sa zmieta nad krutým krížom. Lukáš hovorí: „A bolo už okolo šiestej hodiny. Tma nastala po celej zemi až do hodiny deviatej, slnko sa zatmelo“ (L 23:44–45). Preto píše:

Nie však Slnko a Mesiac,

ktoré si skryli tváre na bezhviezdnej oblohe,

hrôza veľkej tmy na pravé poludnie –

ja, len ja.

Rossetti dáva nebeským svetlám osobnosť, hoci vie, rovnako ako my, že to bol Stvoriteľ, kto spôsobil tento neprirodzený jav v jeho svete. Tento jav odrážal rozpor, že stvorenstvo zavesilo na kríž Stvoriteľa. Otroci hriechu zavraždili Vládcu. Spoľahlivý deň potemnel nad naším drzým útokom na Krista.

Opäť s tým rezonuje naša skúsenosť so silou prírody. Zľakneme sa, keď súčasne s bleskom zaznie aj burácanie. Pri zatmení slnka utíchneme. Trasieme sa vo vnútri, keď sa pevná zem chveje pri zemetrasení. Keď sa normálny stav, ktorý považujeme za samozrejmosť, náhle zmení, rastie zdesenie nad našou neistou pozíciou. Môžem teraz cítiť veľmi prirodzenú hanbu pri našej vražde Spasiteľa? Teraz by sa už do mojej utlmenej duše mal vrátiť nejaký záujem.

Odovzdaní ľahostajnosti

Rossetti nepoľavuje. Vyjadruje izoláciu, ktorú vytvára pretrvávajúca apatia. „Ja, len ja,“ zostávam ľahostajný, zatiaľ čo muži a ženy, učeníci a zločinci, slnko a mesiac plačú za Ježišom. Tento hriech otupenej pozornosti sa nebezpečne blíži k osamelosti samotného pekla.

Preto obracia našu pozornosť od rozjímania k vrúcnej modlitbe:

A predsa sa nevzdáva,

ale hľadá svoje ovce, pravý Pastier stáda;

väčší ako Mojžiš, obráť sa a pozri ešte raz

a rozbi kameň.

„Tento hriech otupenej pozornosti sa nebezpečne blíži k osamelosti samotného pekla.“

Sväté písmo ma nikdy neprestane vytrhávať zo spokojnosti, keď čítam: „Vydal ich Boh napospas… Božiu pravdu zamenili za lož“ (R 1:24–25, Ekumenický preklad). „Tak dobre, nech je po vašom,“ zdá sa, že hovorí Vládca. „Nechám vás v tom.“ Zrazu sa ako batoľa rozbehnem späť k Otcovi a prosím ho, aby neodchádzal. Modlitba od Rossettiho vychádza z toho, že je ako blúdiaca ovca: „Nenechávaj ma tu. Nájdi ma! Som tvoja ovečka! Prosím, nevydávaj ma napospas.“

Pane, rozbi kameň

Autorka básne vie, aká sila bude potrebná, aby prerazila cez tvrdé srdce. Pripomína Pánove pokyny Mojžišovi, keď jeho pochybujúci ľud volal a túžil po vode na púšti. „Potom udrieš na skalu, potečie z nej voda a ľud sa napije“ (2. M 17:6). Pavol nadväzuje na túto časť a spája Ježiša so skalou. Keď Ho pribili na kríž, vytekala z neho živá voda, aby napojila všetkých, ktorí chcú vo viere piť (1. K 10:4). Ale ďalší úder, tento do kamenného srdca, musí rozbiť ľahostajnosť, aby mohla prúdiť vrúcna citlivá viera v Krista.

Rossetti túži po tom, aby sa v nej nanovo naplnilo veľké Ezechielove proroctvo: „Odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra… budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36:26–28). Vie však, že transplantácia srdca sa musí začať silným prerušením. „Rozbiť kameň.“

Možno, že nakoniec liek na našu ľahostajnosť počas Veľkého týždňa spočíva v takejto prísnej modlitbe. Len otvor moje tvrdé srdce. Rozbi tento balvan duše. Vezmi ma k tým, ktorí pre teba plakali, a nech sa moje vyčerpané srdce pohne ich horlivosťou. Premeň ma z kameňa späť na ovcu. Dovoľ mi počuť tvoj hlas, aby som ťa mohol s čerstvými slzami milovať v tvojom utrpení.