Zvrchovanosť modlitby

Rýchle porovnanie tejto modlitby z  prvej kapitoly Listu Efezským s  modlitbami v  prvej kapitole Listu Filipským, Kolosenským a neskôr v tretej kapitole Listu Efezským odhaľuje spôsob, ako sa Pavol zvyčajne modlil za ľudí, ktorých miloval. V gramatickom strede Pavlovej dlhej vety je pozoruhodný pohľad na veľkosť a dôležitosť modlitby. V sedemnástom verši píše: „Aby Boh… dal vám Ducha múdrosti… v poznávaní Jeho“.

Je pozoruhodné, že vo všetkých Pavlových listoch žiadna modlitba za priateľov neobsahuje prosby o  zmenu okolností, v ktorých sa nachádzajú. Je isté, že žili uprostred nebezpečenstva a ťažkostí. Čelili prenasledovaniu, smrteľným chorobám, útlaku zo strany mocných a odlúčeniu od milovaných. Ich život bol oveľa menej bezpečný, ako je dnes náš. Napriek tomu v týchto modlitbách nevidíme ani jednu prosbu o lepšieho cisára, o ochranu pred útočiacou armádou alebo dokonca za ďalší chlieb. Pavol sa nemodlí za dobré veci, ktoré sú zvyčajne za začiatku zoznamu našich prosieb.

Znamená to, že je nesprávne modliť sa za tieto veci? Vôbec nie. Veď Pavol vedel, že sám Ježiš nás pozýva, aby sme prosili o „každodenný chlieb“ a že nás Boh „zbaví zlého“. V druhej kapitole Prvého listu Timoteovi Pavol usmerňuje svojich čitateľov, aby sa modlili za mier, dobrú vládu a  za potreby sveta. Pavol teda vo svojich modlitbách nedáva univerzálny model modlitby tak, ako to urobil Ježiš. Skôr v nich odhaľuje, o čo najčastejšie prosí pre svojich priateľov — čo pokladá za najdôležitejšiu vec, ktorú by im Boh mohol dať.

A čo je to? Je to poznať Ho lepšie. Pavol to vysvetľuje farbisto a  detailne. Znamená to „osvietiť oči vášho srdca“ (Ef 1:18). Biblicky je srdce riadiacim centrom celej osobnosti. Je to úložisko základných záväzkov, najhlbších lások a najnákladnejšej nádeje, ktoré ovládajú naše pocity, myslenie a  správanie. „Osvietiť oči srdca“ konkrétnou pravdou znamená, že prenikne tak hlboko a  uchopí nás tak mocne, že nás úplne zmení. Inými slovami, možno vieme, že Boh je svätý, ale keď táto pravda osvieti naše srdce, potom to nechápeme iba rozumom, ale emocionálne vnímame, že Božia svätosť je úžasná, krásna a  dobrovoľne sa vyhýbame postojom a  správaniu, ktoré by Ho zarmútili alebo zneuctili. V Liste Efezským 3:18 Pavol hovorí, že chce, aby im Duch dal moc pochopiť všetky minulé, súčasné a budúce výhody, ktoré dostali, keď uverili v Krista. Samozrejme, všetci kresťania vo svojej mysli vedia o týchto výhodách, ale modlitba je ešte niečo navyše — aby sme mali živší zmysel pre realitu Božej prítomnosti a nášho spoločného života s Ním. 

Pavol vidí, že plnšie poznať Boha je dôležitejšie než zmena okolností. Bez tohto silného pocitu Božej reality môžu dobré okolnosti viesť k prílišnej sebadôvere a duchovnej ľahostajnosti. Keď veci idú dobre, ľudské srdce by mohlo dospieť k záveru, že nepotrebujeme Boha. Ale bez osvieteného srdca môžu zlé okolnosti viesť k odradeniu a zúfalstvu, pretože Božia láska by bola skôr abstraktná, a  nie nekonečne utešujúca prítomnosť, ktorou by mala byť. Ak chceme čeliť životu v akýchkoľvek okolnostiach, potrebujeme predovšetkým lepšie poznať Boha. 

Pavol sa teda stará hlavne o ich verejný a súkromný modlitebný život. Verí, že najvyšším dobrom je spoločenstvo s Bohom. Bohatý, prekypujúci, potešujúci a ťažko získaný modlitebný život je práve to dobro, ktoré umožňuje správne a  prospešne prijímať všetko ostatné. Nevidí modlitbu len ako spôsob na získanie vecí od Boha, ale ako spôsob, ako získať viac samotného Boha. Modlitba je snaha „chopiť sa Boha“ (Iz 64:7) tak, ako v staroveku ľudia chytili plášť dôležitého muža, keď od neho niečo žiadali, alebo keď v dnešných časoch objímeme niekoho, komu chceme prejaviť lásku.