Zvyky oddanosti

Photo by Kelly Sikkema on Unsplash, https://unsplash.com/photos/IZOAOjvwhaM

  • 2. Okt '23
  • 8 minút
  • 598
  • 15

Atletika, milosť a kresťanská pracovná etika

Málokto z nás je v dnešnej dobe farmárom. A pomerne málo z nás slúžilo ako vojaci v boji. Ale možno si niektorí z nás vyskúšali súťažnú atletiku — takú, na ktorú sa trénuje a je potrebná príprava.

Možno ste si to vtedy neuvedomovali, ale ak ste boli vojakom, športovcom alebo poľnohospodárom, museli ste sa ako čoraz menej moderných ľudí naučiť skutočne pracovať. To znamená, že ste boli postavení pred nejakú objektívnu, konkrétnu výzvu — trénovať na boj, obrábať pole, trénovať na preteky — a buď ste vynaložili potrebné úsilie, aby ste boli na poli úspešní, alebo ste sa unavili, skrátili si cestu a čoskoro to vzdali. Buď ste ukázali, že nemáte na to, aby ste šli vpred aj napriek prekážkam, aby ste vytrvali a dosiahli cieľ; alebo ste ho našli, nepochybne s pomocou trénerov alebo spoluhráčov.

Nech už máte ako vojak, športovec alebo farmár akúkoľvek osobnú skúsenosť, Písmo je pripravené doplniť, pridať, pretvoriť alebo prekonať naše osobné skúsenosti (alebo ich nedostatok) a naučiť nás kresťanskej pracovnej etike — pre našu vlastnú radosť, dobro druhých a Kristovu slávu. A jedno z klasických miest, kde sa dá v Písme zakotviť a uvažovať o našej pracovnej morálke, spomína veľmi konkrétne a objektívne povolania vojaka, športovca a poľnohospodára.

Ako apoštol

Pavol má v 2. Timoteovi 2:1–7 na mysli pokrok evanjelia prostredníctvom získavania učeníkov. Evanjelium, ktoré zveril svojmu učeníkovi, teraz nariaďuje Timotejovi: „zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných“ (2. Tim 2:2). To sú štyri generácie v jednom okamihu: Pavol vyučoval Timoteja, Timotej „verných mužov“ a tí vyučovali „aj iných“ a z toho vyplýva, že „aj tí iní“ budú učiť aj ďalších.

Akokoľvek jednoducho však plán na šírenie evanjelia znie, práca nebude jednoduchá. Svet, telo a diabol budú proti nej bojovať takmer neustále a často v tých najnevhodnejších chvíľach. Pavol sám píše z väzenia. Timotej dokáže čítať nápis na stene: ak takéto úsilie venované napredovaniu evanjelia dostalo Pavla do väzenia, ako dlho potrvá, kým to dostihne Timoteja? Ale namiesto toho, aby sa Pavol vyhýbal tejto úlohe, vyzýva svojho chránenca: „Znášaj protivenstvá ako dobrý bojovník Krista Ježiša.“ A potom verše 4–6:

„Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi. Ak aj niekto preteká, nebude ovenčený, ak nepreteká podľa pravidla. Namáhajúci sa roľník má mať v prvom rade podiel na úrode.“

Najprv sa spoločne zamyslíme nad požiadavkami pre vojakov a poľnohospodárov, potom sa budeme podrobnejšie venovať športovcom.

Ako vojaci a farmári

Aj keď sú vám vojenčina a poľnohospodárstvo cudzie tak ako mne, široká povaha tejto práce je dostatočne jasná.

Vojaci sú muži „podriadení vrchnosti“ (Mt 8:9; L 7:8), ktorí neslúžia sami, ale spolu s inými vojakmi (v skupinách alebo práporoch). Jediný vycvičený bojovník so zbraňou môže byť hrozivým nepriateľom — kým sa nestretne so stovkami alebo tisíckami mužov vycvičenými, aby konali ako jeden. Sila vojaka pochádza z tejto kolektívnej sily: muži vycvičení spoločne, aby konali spoločne, pod autoritou a jasným vedením schopného veliteľa. A aby to dokázali — aby boli pripravení na boj a zostali pripravení –, musia vojaci prekonať pokušenie „miešať sa do civilných záležitostí.“

Vojak je ten, kto bol povolaný z bežného civilného života a prijatý do novej spoločnosti, aby cvičil a bol pripravený konať na obranu civilistov. A dobrí vojaci, hovorí Pavol, sa snažia „páčiť sa tomu, kto ich povolal.“ Odopierajú si bezprostredné radosti a pohodlie civilného života, aby vydržali vo svojom povolaní a nakoniec sa tešili väčšiemu a trvalejšiemu zadosťučineniu, ako keby sa vzdali svojho poslania pre maličkosti.

„Zrelosť prichádza prostredníctvom tréningu, nie prostredníctvom vylihovania alebo uspokojovania túžob po okamžitom pohodlí.“

Poľnohospodárstvo si podobne vyžaduje tvrdú prácu, a to tak predvídavosť, ako aj fyzickú prácu. Poľnohospodári plánujú, obrábajú pôdu a sejú, plejú burinu, trpezlivo čakajú na dážď a rast a nakoniec sa venujú náročnej práci pri zbere úrody. Poľnohospodár pritom drží v rukách odmenu a teší sa z nej, ako sa patrí: „prvý podiel z úrody.“ Farmári nás majú čo naučiť nielen o tvrdej práci a očakávaní odmeny, ale aj o trpezlivosti: „Ajhľa, roľník vyčkáva vzácnu úrodu zeme, trpezlivo ju vyčkáva, až sa jej dostane jesenného a jarného dažďa. Aj vy buďte trpezliví.“ (Jk 5:7–8)

Ako atléti

Najmä Pavol nás môže prostredníctvom atletiky naučiť viac, ako by sme na prvý pohľad očakávali. Okrem 2. Tim 2:5 sa atletickým obrazom venuje aj v 1. K 9:24–27; F 3:13–14; 1. Tim 4:7–8; a 2. Tim 4:7. Aj List Židom (ktorý nenapísal Pavol, ale niekto z jeho okruhu ako Lukáš) čerpá z oblasti atletiky (Žid 5:13–14; 12:1–2, 11–13). Poučenie v 2. Tim 2 je v súlade s obrazom atletiky na iných miestach Pavlových listov a v Liste Židom.

Po prvé, zrelosť prichádza prostredníctvom tréningu, nie prostredníctvom vylihovania alebo uspokojovania túžob po okamžitom pohodlí. To znamená, že ešte pred súťažou, ešte pred nepohodlím, ktoré treba znášať v deň pretekov, musíme zvládnuť tréning. Účinný tréning si vyžaduje nepohodlie (Žid 12:11). Telo sa nemení oddychom, ale stresom a námahou, a najmä pretrvávaním v nepohodlí. Telo aj myseľ sa „trénujú neustálym cvičením“ (Žid 5:14), ktoré vedie k zrelosti. „Ktorí sme teda dospelí, takto zmýšľajme“ píše Pavol, „snažím sa o to, čo je predo mnou… cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou“ (F 3:13–15). Každý tréning, či už telesný, alebo duchovný, si vyžaduje určitú mieru námahy a úsilia (1. Tim 4:7–10).

Po druhé, v samotnej súťaži športovci pokračujú aj cez únavu, frustráciu, sklamanie a bolesť. Naučiť sa prekonávať a znášať nepohodlie v tréningu pripravuje telo a myseľ na to, aby v deň pretekov dokázalo prekonať odpor. Verš 5 upozorňuje na konkrétne pokušenie, ktoré treba prekonať: skracovať si cestu. „Ak aj niekto preteká, nebude ovenčený, ak nepreteká podľa pravidla.“ Či už pri tréningu, alebo pri súťaži, úspešný športovec vie, že jeho subjektívne túžby nemajú prednosť pred objektívnymi pravidlami súťaže. Nie je väčší ako preteky alebo hra. Nemôže trénovať alebo súťažiť podľa svojej ľubovôle, podľa svojich momentálnych želaní, ale musí sa ovládať. Toto je Pavlovo vlastné svedectvo v 1. K 9:24–27:

„Či neviete, že tí, čo bežia na závodisku, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste ju dosiahli! A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem.“

Po tretie, a to je najdôležitejšie, v celom Novom zákone je kľúčom k znášaniu nepohodlia pohľad na odmenu. Či už pri tréningu, alebo pri samotnom podujatí, Pavol a List Židom zdôrazňujú odmenu, korunu, cenu — dôležitý prvok, ktorý robí lekciu pracovnej etiky obzvlášť kresťanskou. Pavol výslovne chváli odmenu: „Tak bežte, aby ste ju dosiahli!“ (1. K 9:24). Večná koruna, ktorá nás čaká, nie je čerešničkou na torte, ale odmenou, ktorú treba mať na pamäti, aby nás udržala v pohybe, keď sa stretneme s prekážkami a odporom. Sám Pavol, keď sa blíži ku koncu svojich „pretekov“, sa nehanbí (ale zámerne) upozorniť na odmenu, ktorá svojím očakávaním podnecovala jeho vytrvalosť:

„Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie.“ (2. Tim 4:7–8)

Ale nielen Pavol. Kde sa to naučil? Nikto nás nenaučí pozerať sa na odmenu tak ako Ježiš, vo svojom učení a príklade.

Ako Ježiš

Vo svojom učení nás Ježiš znova a znova upozorňuje na odmenu, ktorá je „od vášho Otca“ a je „hojná v nebesiach.“ Len v Matúšovom evanjeliu, kapitoly 5–6, sa o odmene výslovne zmieňuje asi deväťkrát (a potom to robí znova v Mt 10:41–42; pozrite tiež Mk 9:41L 6:23, 35). Možno práve táto jednoduchá, takmer hedonistická niť podnietila Pavla, aby zachytil jeden aspekt Kristovho učenia ako: „Blahoslavenejšie je dávať, ako brať“ (Sk 20:35).

Avšak rovnako jasná ako Ježišovo učenie je aj sila jeho príkladu. Vrcholná jedenásta kapitola Listu Židom niekoľkokrát upriamuje našu pozornosť na nadchádzajúcu odmenu (Žid 10:35; 11:6, 26) a potom predstavuje samotného Krista ako vzor vytrvalosti a zotrvania v bolesti s pohľadom na odmenu:

„Buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, čo Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu.“ (Žid 12:1–2)

„Kristova dokonalá oddanosť je na prvom mieste, čo potom umožňuje naše nedokonalé, ale rastúce úsilie.“

Keď hľadíme na Ježiša, hľadíme na toho, ktorý sám znášal najväčšiu bolesť a potupu — kríž — hľadiac na svoju odmenu: na radosť, ktorá mu bola pripravená, to znamená, že sedí po Otcovej pravici. On dokončil svoju cestu hľadiac na odmenu. A tak aj my, podobne a s pohľadom na Neho, by sme podľa Listu Židom mali vytrvalo bežať svoj beh, neunavovať sa a neochabovať, ale dvíhať sklesnuté ruky a posilňovať slabé kolená (Žid 12:1, 3, 12).

Ako kresťan

Ježiš nás však neučil len hľadieť na odmenu, ale potom to, čo učil, aj praktizoval. Tým, že dokončil svoju cestu a dosiahol víťazstvo na kríži, zabezpečil si nás, ktorí v neho veríme, ako svojich. Zapamätajte si: my sme si ho nezaslúžili svojou svätou odvahou, ale On si získal nás. Tlačíme sa dopredu ako Pavol, „pretože si ma získal aj Kristus Ježiš“ (F 3:12, Ekumenický preklad). Nezamieňajte tu poradie. Otroctvo alebo sloboda závisí od poradia. Kristova dokonalá oddanosť je na prvom mieste, čo potom umožňuje naše nedokonalé, ale rastúce úsilie. Alebo by sa dalo povedať, že najprv prichádza Kristovo úplné prijatie, a potom sa pustí do práce na našej pracovnej morálke.

Pracovnú morálku vojakov, športovcov, poľnohospodárov, samotného Krista a kresťanov teda spája spoločná niť: uvedomujeme si a osvojujeme si špecifiká svojho povolania; cvičíme sa v sebaovládaní, aby sme prekonali okamžité telesné túžby; vydržíme v nepohodlí s Božou pomocou pre odmenu, väčšiu radosť prisľúbenú na konci, ktorá prúdi do prítomnosti, aby dávala zmysel a silu pokračovať v námahe a úsilí.

A to, čo ju robí obzvlášť kresťanskou, a nielen ľudskou, je toto: všetko naše snaženie vychádza z plnosti a istoty duše, nie z prázdnoty a neistoty, s vedomím, že Ježiš Kristus ma považuje za svojho.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

4,3/5 (8 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.