10 kľúčových biblických veršov o modlitbe

1. Matúš 6:5–8

„Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; veru vám hovorím: Majú svoju odmenu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. A keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní. Nebuďte im teda podobní! Veď Boh, váš Otec, vie, čo potrebujete, skôr, ako Ho prosíte.“

Modlitba bola pilierom židovskej zbožnosti. Verejná modlitba, ktorá sa odriekala nahlas ráno, popoludní a večer, bola bežná. Ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach. V stanovenom čase modlitby zbožní Židia prestávali robiť to, čo robili, a modlili sa. Niektorí diskrétne, iní však s okázalým prejavom. Ježiš neodsudzoval všetky verejné modlitby, ako to naznačujú jeho vlastné modlitby na verejnosti (napr. Mt 14:19; 15:36). Ústredným problémom je vnútorná motivácia človeka. Zamkni dvere. Hoci verejná modlitba má svoju hodnotu, modlitba úplne mimo dohľadu verejnosti umožňuje človeku (alebo skupine) sústrediť sa výlučne na Boha.

Nehovorte mnoho. Pohania bez rozmyslu opakovali mená svojich bohov alebo tie isté slová (porov. 1. Kr 18:26; Sk 19:34). Ježiš zakazuje bezmyšlienkovité, mechanické opakovanie, nie úprimné opakovanie, ktoré vychádza z prosiaceho srdca (Mk 14:39; 2. K 12:8; porov. Ž 136; Iz 6:3).

2. List Židom 4:16

„Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“

Pristupujme teda (gréc. Proserchomai: „pristupovať, ísť k, priblížiť sa“) sa v Liste Židom dôsledne používa na označenie osoby, ktorá sa približuje k Bohu (Žid 7:25; Žid 10:1, 22; Žid 11:6; Žid 12:18, 22; porov. 2. M 16:9; 34:32; 3. M 9:5; 5. M 4:11), čo je možné len vtedy, keď sú človeku odpustené hriechy prostredníctvom obetavej a príhovornej služby veľkňaza (Žid 7:25; Žid 10:22). Povzbudenie „priblížiť sa“ k Božiemu trónu znamená, že kresťania majú privilégium osobného vzťahu s Bohom. Dôveru prekladá grécke slovo parrēsia ako („smelosť,“ „istota,“ „odvaha,“ najmä v súvislosti s rozprávaním pred niekým vysokopostaveným alebo mocným; porov. Žid 3:6; Žid 10:19, 35). Naznačuje, že kresťania môžu predstúpiť pred Boha a hovoriť otvorene a úprimne (ale stále s primeranou úctou), bez obáv, že si tým spôsobia hanbu alebo trest. Trón milosti. Boh Otec s Ježišom po svojej pravici (Žid 8:1; Žid 12:2; porov. Žid 1:8) milostivo udeľuje pomoc z neba tým, ktorí potrebujú odpustenie a silu v pokušeniach.

3. Prvý list Tesalonickým 5:16–18

„Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“

Stále sa radujte. Radosť je v Pavlových listoch základným znakom kresťana (R 14:17) a ovocím Ducha (G 5:22). Často sa spája s pevnou nádejou kresťana (napr. R 5:2–5; 12:12). Neprestajne sa modlite naznačuje mentálny postoj modlitebnej aktivity, nepretržité osobné spoločenstvo s Bohom a vedomie, že sme v jeho prítomnosti počas každého dňa. Kresťania sa majú vyznačovať vďačnosťou (Ef 5:4, 20; Kol 2:7; Kol 3:15, 17; Kol 4:2). Pravdepodobne sa to vzťahuje na celý text 1. Tesalonickým 5:16–18.

4. Filipským 4:6–7

„O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“

Pavol opakuje Ježišovo učenie z Kázne na vrchu (pozrite Mt 6:25–34), že veriaci nemajú byť ustarostení, ale majú sa zveriť do rúk svojho milujúceho nebeského Otca, ktorého pokoj ich bude chrániť v Kristovi Ježišovi. Pavlovo použitie výrazu chrániť môže odrážať jeho vlastné uväznenie alebo postavenie Filipských ako rímskej kolónie s vojenskou posádkou. V oboch prípadoch to nie sú rímski vojaci, ktorí strážia veriacich — je to pokoj všemohúceho Boha. Keďže Boh je zvrchovaný a má všetko pod kontrolou, kresťania môžu zveriť všetky svoje ťažkosti jemu, ktorý vládne nad celým stvorením a ktorý je múdry a milujúci vo všetkom (R 8:31–39). Postoj vďačnosti priamo prispieva k tomuto vnútornému pokoju.

5. Prvý list Jánov 5:14–15

„A toto je dôvera, ktorú máme v Ňom, lebo o čokoľvek prosíme podľa Jeho vôle, počuje nás. A keď vieme, že nás počuje, o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že nám splnil prosby, ktorými sme Ho prosili.“

Prosiť Boha podľa Jeho vôle neznamená, že predtým, ako sa kresťania môžu účinne modliť, musia nejakým spôsobom odhaliť tajné Božie plány do budúcnosti (niekedy nazývané ako jeho „skrytá vôľa“ alebo „zvrchovaná vôľa;“ porov. 5. M 29:28). Skôr to znamená, že by mali prosiť podľa toho, čo Biblia učí o Božej vôli pre jeho ľud (niekedy nazývanej „zjavená Božia vôľa“ alebo „perceptívna vôľa“). Ak sa kresťania modlia v súlade s tým, čo sa páči Bohu, ako to nachádzame v učení Písma, potom sa modlia podľa jeho vôle (porov. Mt 6:10; Ef 5:17).

A keď vieme, že nás počuje, o čokoľvek prosíme, to stačí, pretože spoločenstvo s Bohom je cieľom modlitby. Prosby, ktorými sme Ho prosili. Ľudská skúsenosť svedčí o tom, že kresťania nie vždy dostávajú od Boha všetko, o čo prosia, dokonca ani to, čo zdanlivo zodpovedá jeho zjavenej vôli (pozri poznámku vyššie). Tento verš je potrebné chápať vo svetle iných pasáží Písma, ktoré ukazujú, že modlitba podľa Božej vôle zahŕňa potrebu modliť sa s vierou (Mt 21:22; Jk 1:6), s trpezlivosťou (L 18:1–8), v poslušnosti (Ž 66:18; 1. Pt 3:12), a v podriadenosti Božej väčšej múdrosti (L 22:42; R 8:28; 1. Pt 4:19).

6. Matúš 6:9–13

„Vy sa teda takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach!

Posväť sa meno Tvoje!

Príď kráľovstvo Tvoje!

Buď vôľa Tvoja

ako v nebi tak i na zemi!

Chlieb náš každodenný daj nám dnes!

A odpusť nám viny naše,

ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!

I neuvoď nás do pokušenia,

ale zbav nás zlého!“

Ježiš dáva svojim učeníkom príklad, ktorý majú nasledovať pri modlitbe. Modlitba má úvodné zvolanie a šesť prosieb, ktoré uvádzajú správne priority. Prvé tri prosby sa zameriavajú na prvenstvo Boha, zatiaľ čo posledné tri sa sústreďujú na osobné potreby v kontexte spoločenstva.

Otec (gréc. patēr, „otče“) by v aramejčine, ktorou Ježiš hovoril každý deň, bol „Abba“ (porov. Mk 14:36; R 8:15; G 4:6). Bolo to slovo, ktoré používali židovské deti pre svojich pozemských otcov. Keďže však tento výraz v aramejčine aj gréčtine používali aj dospelí na oslovenie svojich otcov, tvrdenie, že „Abba“ znamenalo „tato,“ je zavádzajúce a hrozí, že bude neúctivé. Napriek tomu myšlienka modliť sa k Bohu ako „Otče náš“ vyjadruje autoritu, teplo a dôvernosť milujúcej otcovskej starostlivosti, zatiaľ čo v nebesiach pripomína veriacim zvrchovanú Božiu vládu nad všetkými vecami. Téma „nebeského Otca“ sa vyskytuje v celom Starom zákone (5. M 14:1; 32:6; Ž 103:13; Jer 3:4; 31:9; Oz 11:1). Ježišovi učeníci sú pozvaní do intimity Boha Syna s jeho Otcom. Záujmom tejto prvej prosby je, aby sa posväcovalo Božie meno — aby sa s Bohom zaobchádzalo s najvyššou úctou a aby bol oddelený ako svätý.

Kresťania sú povolaní modliť sa a pracovať pre neustály rozvoj Božieho kráľovstva na zemi (druhá prosba; pozrite poznámku k Mt 6:9–13). Prítomnosť Božieho kráľovstva v tomto veku sa vzťahuje na vládu Krista v srdciach a životoch veriacich a na vládnucu prítomnosť Krista v jeho tele, v cirkvi — aby čoraz viac odrážali jeho lásku, dodržiavali jeho zákony, ctili ho, konali dobro pre všetkých ľudí a ohlasovali dobrú správu o kráľovstve. Tretia prosba hovorí o Božej vôli. To znamená Božiu „zjavenú vôľu“ (pozrite poznámku k Ef 5:17), ktorá zahŕňa konanie, ktoré sa mu páči, ako je zjavené v Písme. Tak ako sa Božia vôľa dokonale prežíva v nebi, Ježiš sa modlí, aby sa prežívala aj na zemi. Božia vôľa sa v plnosti prejaví až vtedy, keď príde Božie kráľovstvo vo svojej konečnej podobe, keď sa Kristus vráti v moci a veľkej sláve (pozrite Mt 24:30; porov. R 8:18–25; Zjav 20:1–10), ale čoraz viac sa bude prejavovať aj v tomto veku (Mt 13:31–33).

Štvrtá prosba sa zameriava na každodenný chlieb učeníkov, čo je životná potreba, ktorá implicitne zahŕňa všetky každodenné fyzické potreby veriaceho. Odpusť nám viny naše (piata prosba) neznamená, že veriaci musia prosiť o ospravedlnenie denne, pretože veriaci sú ospravedlnení navždy od okamihu prvej spásonosnej viery (R 5:1, 9; 8:1; 10:10). Ide skôr o modlitbu za obnovenie osobného spoločenstva s Bohom, keď spoločenstvu bránil hriech (porov. Ef 4:30). Tí, ktorí takéto odpustenie dostali, sú takí pohnutí vďačnosťou voči Bohu, že ochotne odpúšťajú aj tým, ktorí sú ich dlžníkmi. Hriech ako „dlh“ voči Bohu rozoberá poznámka ku Kolosenským 2:14.

Táto posledná (šiesta) prosba sa týka boja učeníkov s hriechom a zlom. Neuvoď nás do pokušenia. Slovo preložené ako „pokušenie“ (gréc. peirasmos) môže označovať buď pokušenie, alebo skúšku. Význam tu s najväčšou pravdepodobnosťou znamená toto: Umožni nám, aby sme boli ušetrení od ťažkých okolností, ktoré by nás mohli zvádzať k hriechu (porov. Mt 26:41). Hoci Boh nikdy priamo nepokúša veriacich (Jk 1:13), niekedy ich privádza do situácií, ktoré ich „skúšajú“ (porov. Mt 4:1; a tiež Job 1; 1. Pt 1:6; 4:12). V skutočnosti do života veriacich nevyhnutne prídu skúšky a ťažkosti a veriaci by mali „pokladať za najväčšiu radosť“ (Jk 1:2), keď prídu skúšky, pretože ich posilňujú (Jk 1:3–4). Napriek tomu by sa veriaci nikdy nemali modliť, aby sa do takýchto situácií dostali, ale mali by sa modliť, aby sa z nich vyslobodili, pretože ťažkosti a pokušenia sťažujú poslušnosť a niekedy vyústia do hriechu. Veriaci by sa mali modliť, aby boli vyslobodení z pokušení (porov. Mt 26:41; L 22:40, 46; 2. Pt 2:9; Zjav 3:10) a vedení „po spravodlivých cestách“ (Ž 23:3). Zbav nás zlého. Výraz preložený ako „zlo“ (gréc. tou ponērou) môže znamenať buď „zlo“ alebo „zlý,“ teda satan. Najlepšou ochranou pred hriechom a pokušením je obrátiť sa k Bohu a spoliehať sa na jeho vedenie. „Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen“ je zrejme neskorší dodatok, pretože vo všetkých najspoľahlivejších a najstarších gréckych rukopisoch tieto slová chýbajú, čo je dôvod, prečo sa tieto slová vo väčšine moderných prekladoch vynechávajú. Na tejto formulácii však nie je nič teologicky nesprávne (porov. 1. Kron 29:11–13), ani nie je nevhodné, ak sa tieto slová uvádzajú vo verejných modlitbách.

7. Marek 11:24

„Preto vám hovorím: Všetko, o čo sa modlíte a prosíte, verte, že ste dostali a budete mať.“ (Ekumenický preklad)

Všetko, o čo sa modlíte. Boh s radosťou „dá dobré veci… tým, čo Ho prosia“ (Mt 7:11) a je schopný splniť každú modlitbu, ale musíme prosiť so zbožnými motívmi (Jk 4:3) a podľa Božej vôle (1. J 5:14). Verte, že ste dostali a budete mať. Tí, ktorí dôverujú Bohu v správnych veciach správnym spôsobom, môžu mať istotu, že Boh „uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša“ (F 4:19), pretože vedia, že „všetky veci slúžia na dobro“ a že nám „s Ním daruje všetko“ (R 8:28, 32). Niektorí zneužívajú tento verš tým, že ľuďom hovoria, že ak sa modlia za fyzické uzdravenie (alebo za nejakú inú konkrétnu prosbu) a ak majú dostatok viery, potom môžu mať istotu, že Boh už urobil (alebo urobí) všetko, o čo prosia. My však musíme mať vždy rovnaký pohľad ako Ježiš — teda dôveru v Božiu moc, ale aj podriadenosť jeho vôli: „Otče, Tebe je všetko možné… avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty“ (Mk 14:36).

8. Efezským 6:17–18

„Vezmite si aj prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie. V každom čase všetkých modlitieb a prosieb modlievajte sa v duchu; dbajte pritom vytrvalo a proste za všetkých svätých.“

Modlievajte sa. Zbrane na boj sú duchovné, pretože sú zakorenené v modlitbe, ktorá je najmocnejším zdrojom kresťana. Modlitba má preniknúť do života veriacich ako univerzálna prax, ako to vidno z použitia slov „každom“ a „všetkých“ niekoľkokrát v tomto verši: v každom čase… všetkých modlitieb… vytrvalo… za všetkých svätých. Modlitba v Duchu je forma uctievania (J 4:23–24), ktorú umožňuje Boží Duch, ktorý sa prihovára za toho, kto sa modlí (R 8:26–27).

9. Prvý list Timoteovi 2:1

„Predovšetkým teda napomínam, aby sa konali prosby, modlitby, príhovory a ďakovania za všetkých ľudí.“

Prosby, modlitby, príhovory a ďakovania. Pavol sa obracia k tomu, aby konkrétne vysvetlil, ako by mal vyzerať skutočný život podľa evanjelia (1. Tim 1:5). Vyzýva k modlitbe a venuje sa prekážkam v modlitbe (1. Tim 2:1–15). Pri opise života, ktorý správne vychádza z evanjelia, Pavol najprv spomína modlitbu za spásu všetkých ľudí. To vedie aj k diskusii o zbožnom živote a vhodnom správaní pri spoločnom uctievaní, najmä o jednote, skromnosti a správnej podriadenosti. Pavlovi nejde o to, aby vymenoval všetky spôsoby modlitby, ale o zhromaždenie rôznych pojmov týkajúcich sa modlitby pre ich kumulatívny účinok. Je to výzva na všetky druhy modlitby za rôznych ľudí.

10. Jakub 5:16

„Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého.“

Vyznávajte si navzájom hriechy. Niekedy je potrebné vyznanie v spoločenstve predtým, než môže dôjsť k uzdraveniu, pretože príčinou choroby môže byť hriech (porov. 1. K 11:29–30). Navzájom sa modlite za seba je adresované všetkým čitateľom Jakubovho listu a naznačuje, že neočakával, že modlitba za uzdravenie sa obmedzí len na starších (Jk 5:14). Spravodliví budú mať veľkú moc v modlitbe, pretože Boh splní ich prosby.