10 nezabudnuteľných lekcií o otcovstve II.

6. Na zadnom dvore ma naučil teológiu.

Jedného dňa, keď som mal tak 11 alebo 12, pracovali sme na niečom vonku na dvore — kontext si už nepamätám — môj otec sa zastavil, pozrel mi do očí a povedal. „Počúvaj, Bud! Predtým, ako začal čas, Boh si ťa vyvolil.“ Bol som šokovaný. Všemocný Boh uvažoval o mne maličkom? A to už vtedy dávno? Cítil som sa Bohom tak milovaný. O veľa rokov neskôr, keď som spoznal doktrínu vyvolenia ako takú, nemal som s ňou žiaden problém. Zamiloval som si ju. Môj otec začal moje teologické vzdelávanie počas môjho detstva, a to v priebehu každodennej konverzácie.

7. Miloval nás aj vtedy, keď to nebolo ľahké.

Moja mama mi raz povedala, že otec mal jeden zvyk, keď prichádzal domov na konci každého dňa. Počas dňa pracoval veľmi tvrdo a domov prichádzal unavený. Takže vždy, keď vychádzal po zadných schodoch, ešte predtým ako sa natiahol ku kľučke zadných dverí, zašepkal Bohu jednoduchú modlitbu: „Pane, práve teraz potrebujem nejakú energiu navyše.“ A Boh tú modlitbu vypočul. Nikdy som nevidel, že by môj otec vošiel dnu bez nejakej pozitívnej emócie, ktorú by rozdal. Namiesto toho podišiel k mojej mame, pobozkal ju obrovským bozkom a potom sa obrátil ku mne a povedal: „Poď, Skip, ideme zápasiť!“ A tak sme šli do prednej izby a zápasili sme na podlahe a šteklili sme sa a smiali a mali sme sa skvelo. Prítomnosť Boha v srdci môjho otca v každej chvíli, mu dala energiu milovať svoju rodinu, keď to nebolo jednoduché.

8. Pomohol mi milovať cirkev.

Fakt, že bol otec pastorom, zo mňa zjavne spravil „farárske dieťa.“ Tu a teraz mi ľudia v zbore s dobrým úmyslom vraveli bláznivé veci, ako keby som mal byť dokonalý alebo nadradený, alebo niečo podobné, čo odo mňa očakávali. Raz mi teda otec povedal: „Synu, keď ti ľudia hovoria takéto veci, nechcú ti ublížiť. Ale nie je to fér. Oni si to neuvedomujú. Chcem, aby si vedel, že to môžeš ignorovať.“

Otec mal na kresťanský život vysoké štandardy. Ale bol dosť múdry, aby vedel, že desaťročné dieťa nasleduje Krista iným spôsobom ako človek v 40-tke. Bol realistický a súcitný. Dovolil mi byť odlišným, aby som dokázal byť kresťanským chlapcom. A on je ten hlavný pozemský dôvod, prečo dnes milujem cirkev. Múdro mi ukázal, že cirkevný život nemusí človeka utláčať.

9. Žil podľa svojej viery jednoducho a prakticky.

Otec mi ukázal, ako prakticky kráčať s Pánom. Napríklad, toto je stanovisko, ktoré si vybral, že bude jeho dennou cestou:

Moje ranné stanovisko viery

Verím, že dnes:
1. Boh zvrchovane vedie môj život, keď sa mu odo vzdávam a že ma bezpodmienečne miluje a ja milujem Jeho, a dávam Ho na prvé miesto vo svojom živote.
2. Kristus je môj Pán a Majster a ja sa v Ňom snažím zotrvať a činiť Jeho vôľu bezprostredne a presne.
3. Duch Svätý je môj Priateľ, Učiteľ a Sprievodca, ktorý bude dnes otvárať a zatvárať dvere a napĺňať ma sám sebou, aby zo mňa urobil účinného služobníka.
4. Oddávam dnes svoju manželku a rodinu Pánovi, ktorý ich miluje tak veľmi, ako miluje ostatných, ktorých tiež milujem. Aj oni sú v Jeho zvrchovanej starostlivosti.
5. Kráčam vpred v odvážnej viere a oddychujem v Pánovi, a vychutnávam si tento deň, ktorý mi bol daný od Neho. Verím, že ma dnes využije.

Je to síce jednoduché, ale má to hodnotu. Otec mi dal príklad, ako spraviť každodenné kresťanstvo prístupným a praktickým.

10. Povedal mi, že služba nie je všetko.

Byť „farárskym dieťaťom“ bolo, ako som už spomínal, niekedy ťažké. Ale tieto ťažkosti viac než dostatočne vyvažovala láska môjho otca a môj obdiv k nemu. Zbožňoval som ho. A stále zbožňujem. Dokonca aj keď toto teraz píšem, zadúšam sa z toho, ako veľmi mi chýba. To, že som synom zbožného pastora bolo pre mňa posvätným privilégiom, ktoré mi dal ako dar Boh sám. Môj rešpekt k môjmu otcovi a jeho osobná príťažlivosť — skutočné kresťanstvo, ktoré som v ňom videl, tá krása, s ktorou slúžil ako pastor, dokonca aj keď trpel — osobný dopad toho všetkého bol v tom, že som dospel k obdivu pastorálnej služby. A dnes sa radujem z toho, že sám som pastorom, čo ma privádza k mojej poslednej scéne.

Skoro ráno v nedeľu, 22. júla 2007 sa môj otec zobudil vo svojej nemocničnej izbe v Newport Beach. Vedel, že to konečne bude deň jeho prepustenia z tohto života. Povedal sestre, aby zavolala rodinu dovnútra. Moja manželka Jani a ja sme v ten deň boli v ďalekom Írsku, kde sme slúžili. Nevedeli sme, čo sa deje u nás doma. Rodina sa zhromaždila pri kraji otcovej postele. Čítali Písmo. Spievali piesne. Otec povedal slová otcovského požehnania a dal každému upozornenie, správu, ktorá bola stavaná na to, aby povzbudila a viedla. Vyslovil nad nimi celé Áronovské požehnanie: „ Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje! Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!“ (4. Mojžišova 6:24–26).

A potom potichu zaspal.

Neskôr som sa pýtal svojej sestry, aké bolo otcovo posolstvo pre mňa. Bolo to toto: „Povedzte Budovi, že služba nie je všetko. Ježiš je všetko.“

Slová môjho umierajúceho otca zhrnuli jeho rodičovstvo a celý jeho život.