Ako byť blížnym

V Ježišovom podobenstve muža, ktorý ide po ceste do Jericha, prepadli zbojníci: ozbíjali ho, doráňali a zanechali ho polomŕtveho pri ceste. Krátko potom náhodou prechádzal okolo nejaký kňaz a levíta. Keď zbadali toho polomŕtveho muža, jednoducho prešli popri ňom. Neskôr Samaritán, ktorý mal v prvom storočí malý spoločenský vplyv a postavenie, prechádzal okolo po tej istej ceste. Keď Samaritán zbadal polomŕtveho muža, zosadol zo svojho somára a obviazal jeho rany, nalial na ne olej a víno. Potom odniesol muža do hostinca, kde sa mohol zotaviť. Nakoniec dal Samaritán hostinskému nejaké peniaze a povedal: „Postaraj sa oňho, a keď sa vrátim, nahradím ti akékoľvek ďalšie výdavky, ktoré by si mal.“

Keď Dr. King diskutoval so svojou manželkou o tomto príbehu, poukázal na zásadný rozdiel medzi kňazom, levitom a Samaritánom. Keď okolo prechádzali kňaz a levíta a na zemi zbadali ležať polomŕtveho muža, sami sebe položili otázku: „Ak sa zastavím a pomôžem tomuto človeku, čo bude so mnou?“ Zbojníci boli možno stále nablízku. Kňaz a levíta sa možno báli, že sa stanú nábožensky nečistí. Možno nechceli meškať na schôdzku. Nech už mali akýkoľvek dôvod, uplatnili analýzu pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku v tejto situácii  a okamžite došli k záveru, že prostriedky vynaložené na pomoc tomuto človeku prevýšia akýkoľvek možný zisk, ktorý by z toho mali. Prejavili tým postoj sebazáchovy uprostred núdze, a tak  prešli okolo bez zastavenia.

Ale, ako poukázal Dr. King, keď okolo prechádzal Samaritán a zbadal polomŕtveho muža, položil si úplne inú otázku: „Ak sa nezastavím a nepomôžem tomuto človeku, čo bude s ním?“ Nie je tu žiadna analýza pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku. Prejavil tým postoj sebaobetovania pre dobro iného človeka. Pre Samaritána bolo veľmi drahé postarať sa o tohto muža v núdzi: stálo ho to čas, peniaze a značne tým riskoval svoju osobnú bezpečnosť. Aj keď vedel, čo ho to bude stáť, rozhodol sa postaviť potreby druhého človeka pred svoje vlastné.

Prečo na tom dnes záleží?

Jedným z charakteristických znakov získavania kontaktov a budovania vzťahov je tendencia pristupovať skoro ku všetkým vzťahom prostredníctvom našej vlastnej analýzy pomeru vynaložených prostriedkov k celkovému zisku. Či už ide o kolegu, priateľa, zbor, ktorý budeme navštevovať, či dokonca ľúbostný vzťah, neustále sa snažíme rozpoznať, či výhody potenciálneho vzťahu prevýšia vynaložené prostriedky. Ak sa zdá, že vzťah prinesie príliš mnoho výziev, ak sú potreby príliš veľké, ak sú problémy danej osoby príliš náročné, nezaoberáme sa ním.

Evanjelium znamená, že Ježiš vedel, čo to bude stáť, aby naplnil našu potrebu, a napriek tomu sa rozhodol prísť. Pri vtelení Ježiš zostúpil a prebýval medzi nami (J 1:14). Pod slovom „nami“ má Ján na mysli svet plný núdznych a zlomených ľudí.

Ježiš prišiel, aby naplnil našu potrebu — zaplatil za náš hriech — nesmiernou milosťou. Ježiš Kristus je dokonalý Milosrdný Samaritán, ktorý zostúpil nie zo svojho somára ale z nebies, aby sa stretol s nami v našej potrebe. Urobil tak nielen tým, že svoj život riskoval, ale že sa ho vzdal, keď sa sám obetoval. Stálo Ho to všetko, aby mohol byť s nami, napriek tomu sa stal človekom a s radosťou šiel na kríž (Žid 12:1–2). Ako môže dnes formovať náš život táto dobrá správa?

Ak toto posolstvo zapúšťa korene v našom srdci, jedným z dôsledkov je, že sa stávame slobodnými ľuďmi, ktorí sa približujú druhým v ich zlomenosti a trápení, pretože práve to pre nás urobil Ježiš. Keď čelíme potrebám okolo nás, evanjelium nás oslobodzuje od otázky: „Čo ma to bude stáť?“, takže sa môžeme začať pýtať: „Ako to poslúži niekomu inému?“ Mocou Ducha môžu kresťania vyrásť z neustálej potreby hodnotiť vzťahy z hľadiska výhod získaných z vynaložených prostriedkov a začať sa druhým približovať s milosrdenstvom a súcitom.

Vieš si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby kresťania a zbory začali takto žiť? Predstav si tú krásu spoločenstva, ktorá by spolu žila a slúžila svetu nie z hľadiska výhod získaných z vynaložených prostriedkov, ale zaujala by postoj nadšenia, že môže s druhými zdieľať radikálnu milosť a milosrdenstvo ako odpoveď na to, čo pre nás už Boh urobil v Kristovi. V kázni na 2. kapitolu Listu Filipanom B. B. Warfield vyzval kresťanov k tomu, aby napodobňovali Krista . Ku koncu tejto kázne, potom ako  zdôraznil zázraky vyplývajúce z učenia o vtelení, robí Warfield túto aplikáciu: „Sebaobetovanie priviedlo Krista na tento svet. A sebaobetovanie bude viesť nás, jeho nasledovníkov, nie preč od ľudí, ale do ich stredu. Kdekoľvek ľudia trpia, tam budeme my, aby sme utešovali. Kdekoľvek ľudia bojujú, tam budeme my, aby sme pomáhali. Kdekoľvek ľudia zlyhávajú, tam budeme my, aby sme povzbudzovali. Kdekoľvek sa ľuďom darí, tam budeme my, aby sme sa radovali. Sebaobetovanie neznamená, že k svojej dobe a súčasníkom budeme ľahostajní: znamená to, že o nich prejavíme hlboký záujem. Znamená to, že budeme zabúdať na seba kvôli druhým. Neznamená to, že by sme mali žiť jeden život, ale tisíc životov — keď sa spojíme s tisícami duší a budeme ich milovať tak, až sa ich životy stanú našimi.“

Ako by vyzeral náš svet, ak by sa posolstvo Ježiša, dokonalého Milosrdného Samaritána, stalo modelom a mocou v tom, ako cítime s ostatnými vo svojej domácnosti, svojom zbore a svojom okolí? Bolo by to nádherné a sľubné, ako svetlo, ktoré svieti v tme.