Ako sa Boh stal človekom

Je pozoruhodné, ako málo vieme o väčšine Ježišovho života tu na Zemi. Len zopár detailov sa zachovalo z obdobia medzi Jeho slávnym narodením a začiatkom Jeho verejnej služby, keď „mal asi tridsať rokov” (Lukáš 3:23).

Vzhľadom na pôsobenie a vplyv Jeho života, môže sa nám zdať prekvapujúce, ako málo informácií o Jeho detstve, dospievaní a skorej dospelosti sú dostupné — hlavne ak vezmeme do úvahy záujem Jeho nasledovníkov, ktorí ho uctievali ako Boha, o Jeho život. Teda, iba ak by to bolo kvôli tomu, že to presne tak chcel mať Boh.

Po príbehu narodenia nám prvé evanjelium hovorí o návšteve mudrcov, pohanských astrológov z východu (Matúš 2:1–12), o ceste rodiny do Egypta, aby tam našli útočisko (Matúš 2:13–18) a o ich návrate späť po smrti Herodesa (Matúš 2:19–23). Potom Matúš preskočí priamo do služby Jána Krstiteľa, ktorá predchádzala Ježišovej službe, a k Ježišovi ako dospelému človeku — nehovoriac nič o viac ako tridsiatich rokoch zasahujúcich do Jeho detstva, dospievania a skorej dospelosti.

Dôstojný vývoj

Tretie evanjelium má viac čo povedať, no zachytáva tri desaťročia najdôležitejšieho ľudského života v histórií sveta obdivuhodne jednoducho. Lukáš hovorí o anjelskom oznámení prostým pastierom (Lukáš 2:8–21) a o prvej návšteve chrámu mladou rodinou (Lukáš 2:22–38). Potom zhrnie Ježišových prvých dvanásť rokov života v udivujúcej skromnosti:

„Dieťatko však rástlo a mocnelo, plné múdrosti, a milosť Božia spočívala na Ňom“ (Lukáš 2:40).

Hneď na to, po vyrozprávaní príbehu o dvanásťročnom Ježišovi vzbudzujúcom obdiv u starších v chráme (Lukáš 2:41–51), Lukáš odkazuje na dve desaťročia — viac ako polovicu života Božieho muža prebývajúceho medzi nami — touto jednoduchou vetou:

„A Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom“ (Lukáš 2:52).

Aké fascinujúce by bolo poznať, aký život mal chlapec Ježiš? Predbiehal svojich rovesníkov s prehľadom v učení? Doháňala Jeho bezhriešnosť Jeho súrodencov k zúrivosti? Ako zručný bol vo svojej práci? Bolo Jeho stolárstvo „dokonalé”? Ak bolo, dávalo to ľuďom v okolí mesta dobrý zmysel, keď šiel do verejnej služby?

Je ľahké začať špekulovať a minúť mocnú pointu týchto dôležitých veršov v Lukášovi. Boh má niečo, čo nás chce naučiť cez týchto pár vzácnych detailov. To, že poslal svojho vlastného Syna, aby tu žil, dospieval a pracoval tridsať rokov v relatívnom ústraní, predtým, než „vyšiel na verejnosť” a stal sa známym ako vplyvný Učiteľ, nám má čo povedať o dôstojnosti obyčajného ľudského života a práce — a o svätosti postupného rastu a dospievania.

Boh mohol poslať úplne zrelého Krista. A už od začiatku mohol stvoriť svet statickej existencie bez dojčiat, detí, nepríjemných „pubertiakov”, ľudí v strednom veku a starnúcich seniorov — iba rasu mladých, rezkých, „zrelých” dospelých. Ale Boh to takto neurobil. Ani dnes to tak nerobí. Vytvoril nás pre dynamickú existenciu, pre fázy a obdobia v živote, pre telesný a duševný rast a vývoj, obe smerujúce k  ostatným a k Bohu. 

Leví podiel Ježišovho pozemského života dáva mocnú dôstojnosť každodenným bolestiam zrelosti a rastu bežných pre ľudstvo.

Ježiš rástol telesne

Staroveké krédo Ho vyznáva plne ako človeka, aj telesne a aj duševne. Ježiš je „skutočným Bohom aj skutočným človekom s racionálnou dušou a telom“ (Chalcedón, r. 451 n. l.). To, že mal „skutočné ľudské telo“, znamenalo, že sa Ježiš narodil, rástol, bol smädný, hladný, plakal, spal, potil sa, krvácal a zomrel.

Všetky štyri evanjeliá rozoberajú jeho trojročnú verejnú službu a skoro polovicu svojich spisov venujú Ježišovmu poslednému týždňu života. Ale čo robil tento Boh-človek väčšinu svojho pozemského času? Rástol. Čo robil tridsať rokov medzi svojím slávnym narodením a Jeho nezabudnuteľnou službou? Chodil po obyčajnej, neočarujúcej ceste nevyhnutného ľudského rastu a vývoja. Rástol.

Muž Kristus Ježiš sa jednoducho nevynoril z divočiny ohlasujúc kráľovstvo. Učil sa ako sa prisať, plaziť, chodiť a hovoriť. Oškrel si kolená. Možno si zlomil prst alebo zápästie. Zahnal obyčajné prechladnutie, pretrpel si dni v chorobe a prešiel si nepríjemnosťami dospievania. Učil sa slušnému správaniu a pracoval ako bežný robotník v relatívnom ústraní viac ako polovicu svojho pozemského života.

Ježiš rástol v múdrosti

Ježiš však nerástol len telesne, ale aj duševne, ako všetci ostatní ľudia, v múdrosti a poznaní. Už okolo dvanástich rokov, Lukáš o Ňom mohol povedať, že je „plný múdrosti” (Lukáš 2:40), nie preto, že by ju získal hneď všetku naraz, alebo by ju mal od vekov, ale preto, že sa učil.

Skrze sústavnú snahu a ťažkú prácu, získal mentálny dôvtip a emočnú inteligenciu, ktorú nemal, keď bol dieťaťom. A ani to všetko nezískal naraz, v jednom momente, ale rástol v múdrosti, cez bolestivé kroky bežného vývinu. Jeho ľudská myseľ a srdce sa rozvíjali. Rástol duševne a emočne, presne tak, ako rástol fyzicky. Ako to zachytáva Donald Macleod: „s mentálnou výbavou normálneho dieťaťa, zažil obvyklé podnety a prešiel štandardným procesom intelektuálneho vývinu“ (The Person of Christ, 164).

Určite nájdeme neobyčajné príklady nadprirodzeného poznania, daného Duchom, neskôr v Jeho živote, v kontexte Jeho služby. Poznal Natanaela predtým, než sa s ním stretol (Ján 1:47), vedel, že Samaritánska žena mala päť mužov (Ján 4:18), a že Lazár zomrel (Ján 11:14). Raz dokonca vedel, že Peter nájde šekel v ústach prvej ryby, ktorú chytí (Matúš 17:27). Ale nemali by sme si mýliť túto nadprirodzenú vedomosť, danú špeciálnym zjavením, s tvrdo získaným a neprestajným učením sa počas Jeho výchovy.

Ježiš sa učil z Písma a od Jeho matky, v spoločenstve a v moci Ducha Svätého a vzrastal v múdrosti starostlivým pozorovaním každodenného života, a ako je riadený Boží svet.

Ježiš sa učil poslušnosti

Dôležitým aspektom Jeho rastu v postavení a múdrosti bolo učenie sa poslušnosti k obom Jeho pozemským rodičom („bol im poslušný” Lukáš 2:51) a k Jeho nebeskému Otcovi.

V dňoch svojho telesného života hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby k Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti, a aj bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. Hoci bol Synom, tým, že trpel, naučil sa poslušnosti. A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú (Židom 5:7–9).

To, že „sa učil poslušnosti”, neznamená, že bol na začiatku neposlušný, ale že začal ako neučený a neskúsený, a dynamická existencia ľudského života Mu dala skúsenosti a „know-how”. To, že „dosiahol dokonalosť” neznamená, že bol na začiatku hriešny, ale že začal v bezhriešnej nezrelosti a dospel do zrelosti.

V priazni u Boha aj U ĽudÍ

Keď Lukáš opakuje slová z prvej Samuelovej 2:26 („Mladý Samuel však rástol a bol obľúbený u Hospodina aj u ľudí.”), láme potenciálne pochybnosti v našom pohľade na ľudský rast — aj Ježišov, aj náš vlastný.

Ak je skutočný ľudský rast na úkor lásky, nie je to rast smerujúci k Bohu.

A rozvoj v láske by nemal slúžiť ako rozptýlenie od priblíženia sa k Bohu. Prvé prikázanie je milovať Boha. A to druhé je: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

Žiadny človek, dokonca ani Boh-človek sám, nepreskočí proces rastu a dozrievania. Žiadny rast nie je jednorozmerný, ale prebieha smerom k Bohu aj k človeku so všetkými sprievodnými bolesťami.

Neupieraj Bohu slávu zo svojho dlhého, náročného procesu dozrievania. V tom zakúšaš bolesti z rastu, ktoré Ježiš pozná veľmi dôverne. A stojí pripravený pomôcť ti vytrvať, až kým Boží proces nebude dokončený.