Boh dávnych vekov

Počas 38 rokov pastoračnej služby v New Park Street Chapel (neskôr sa z nej stal zbor The Metropolitan Tabernacle), Charles Spurgeon a zbor prijali takmer 14 000 členov. Koľkí z tohto počtu sa podľa vás dostali do zboru prostredníctvom krstu ako nové duše získané pre Spasiteľa?

Tipoval by som, že do 3 500. Usudzoval som, že väčšina z nich sa presunula z iných zborov, aby si vypočula najväčšieho kazateľa tejto generácie. Ďalej, 3 500 pokrstených ľudí — v priemere 92 ročne, takmer dvaja týždenne počas 38 rokov — to sa zdá ako lejak požehnania v porovnaní s kvapkami obrátení, na ktoré som zvyknutý.

Odpoveď nám dáva Geoffrey Chang vo svojej nádhernej knihe Spurgeon the Pastor. „Spurgeon prijal do zboru 13 797 ľudí. Z tohto počtu bolo 10 063 (73 %) prijatých do členstva prostredníctvom krstu,“ zvyšok prostredníctvom prestupu (20 %) a prostredníctvom vyznania (7%) (str. 110). To znamená, že „väčšinu členov zboru Tabernacle tvorili tí, ktorí sa obrátili prostredníctvom služby zboru“ (str. 112).

V rámci jednej generácie sa do jedného miestneho zboru krstom dostalo viac ako 10 000 ľudí. Viete si to predstaviť?

Horieť hanbou

Údiv sa prehĺbi, keď Chang dokumentuje, ako Spurgeon nenávidel laxné normy krstu a členstva. To znamená, že zbor nekrstil z rozmaru. Tých desaťtisíc nezdvihlo ruku v jednom okamihu vášne a o pár minút neskôr sa už brodilo v bazéne. Spurgeon sa odmietal chváliť „nevyliahnutými kuriatkami“ (str. 112). Zbor bral členstvo vážne, pričom na prvom mieste bol proces, ktorý sa týči nad mnohými dnešnými cirkvami.

Chang o Spurgeonovi predovšetkým píše, že „chcel vidieť ľudí, ktorí prichádzajú do cirkvi zo sveta“ (str. 111). Jeho hlad po tom, aby Boh zachránil duše, bol nákazlivý. Nevedel si predstaviť, že by cirkev Ježiša Krista nezískala korisť svojho Majstra.

Považoval by som za veľkú hanbu, ak by sa dalo povedať: „Veľký zbor, o ktorý sa tento muž pastoračne stará, je zložený z členov, ktorých ukradol z iných kresťanských zborov.“ Nie, ale nadovšetko si cením bezbožníkov, bezstarostných ľudí, ktorí sú privedení zo sveta do spoločenstva s Kristom. (str. 111)

„Spurgeon si nevedel predstaviť, že by cirkev Ježiša Krista nezískala korisť svojho Majstra.“

Koľko pastorov a zborov dnes takto uvažuje? Alebo, čo je pre mňa najpresvedčivejšie, koľko z nich má takú vieru? Koľkí naozaj veria, že Boh môže budovať naše zbory predovšetkým prostredníctvom krstu? Ja s tým bojujem. Koľkí naozaj veria, že môžeme vidieť prebudenie štvrte, mesta, mestskej časti alebo národa pomocou tohto starého drsného evanjelia? Ja s tým bojujem. Koľkí naozaj prosia Boha, aby sa medzi nami mocne pohyboval ako kedysi? Pre mňa je to boj.

Veľké prebudenia

Takéto príbehy vo mne vyvolávajú nepokoj.

Čítam o Božom diele v iných krajinách a časoch a čudujem sa, že sa tak málo podobá mojej vlastnej skúsenosti. Zdá sa, že žili v epose. Obraciam stránky Písma a čítam o svojich predkoch „ktorí si vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenie, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, zmužnievali v boji, zaháňali šíky cudzích vojsk“ (Žid 11:33–34). Čo by si prečítali pri listovaní stránkami môjho života?

Ďalej som čítal o mocnom evanjeliu, ktoré „prevracia celý svet“ (Sk 17:6, Ekumenický preklad). V osobitných epochách — vzdialených epochách — som čítal o veľkých mestách, ktoré hádžu svoje modly do ohňa (Sk 19:18–19), a o odsúdení za hriech, ktoré otriasa srdcami po stovkách a tisícoch (Sk 2:37–41). Čítal som o veľkých prebudeniach na našom vlastnom pobreží, keď mnohí vzhliadli od svojho stavu uštipnutia hadom ku Kristovi a boli uzdravení. Hovorí sa, že domy a ulice sa naplnili nebeským rozhovorom. Množstvo ľudí žilo s triezvosťou nad hriechom a so strachom z budúceho hnevu. Srdcia sa zdali byť plnšie, uctievanie silnejšie a ďalší život s Kristom veľkou túžbou.

Rozdielne časy, povzdychnem si. Vtedy sa zdalo, že sa niečo deje, že sa niečo zlomilo, že je niečo v stávke. Pred nimi sa rozostúpili vody a hory sa presunuli do srdca mora. Život bol možno menej istý (necitoval som ďalšie verše zo Židom 11, podrobne opisujúce mučenie, bičovanie a pílenie na dve polovice), ale keď prsty času pevne tlačili na krk, nesmrteľné bytosti cítili svoj prchavý pulz a žili bližšie, aspoň ako si to ja predstavujem — k budúcemu svetu, ktorý má prísť.

Ten istý včera aj dnes

Ale väčšinu dní sa nám zdá, že ten svet a tie časy sú už za nami. Žijeme teraz vo svete smartfónov, diaľnic a antibiotík. Moderný človek je príliš vedecký, príliš osvietený — a moja nevera k tomu prispieva — na to, aby sme ho získali, nie ako menej sofistikované generácie.

Dnes čoraz viac ľudí jednoducho odmieta tvrdenia náboženstva, Biblie a dokonca aj objektívnej pravdy. Dnes je túžba po niečom nevysloviteľnom často otupená nekonečným množstvom zábavy. Dnes je priepasť medzi týmto a oným svetom väčšia. Cintorín leží ďalej. Milovaní ľudia sú vťahovaní do dverí menej nečakane; a keď sa tak stane, upokojujeme sa dobrými vibráciami a nejasnými nádejami. Slučka smrti sa uvoľnila natoľko, že len málokto uvažuje o svojom konci.

Som v pokušení veriť, že Boh dneška nie je taký veľký, nie je taký dôležitý, a vo všeobecnosti menej vtieravý ako v minulých rokoch. Podobne ako prezident, ktorý si odslúžil svoje funkčné obdobie, odišiel na odpočinok do svojho nebeského sídla, aby si užíval pokojný život. Kážeme o Bohu, ale ako často sa s ním stretávame? Vyučujeme hodiny o Veľkom poverení, ale ako často krstíme? Ale to, z čoho mi krváca duša, je: Ako často som si vôbec všimol nedostatok? A záležalo mi vôbec na tom? Zodvihnite zrak od svojich obrazoviek a svetských záujmov, Ježiš hovorí: „Ajhľa, hovorím vám, pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve“ (J 4:35).

Spurgeon v snahe povzbudiť cirkev (a svoju vlastnú dušu) prirovnal mnohých kresťanov k učeníkom, ktorí zaspali v Getsemane:

Kristus sa tam hore prihovára a my tu dole spíme, väčšina z nás. Kristus tam hore ukazuje svoje rany a prosí pred Otcovým trónom, aby navštívil ľudských synov a z námahy svojej duše uvidel výsledok, a my tu spíme, nebdieme nad jeho nepriateľmi a nepomáhame mu svojimi modlitbami, ale sme zaneprázdnení tým a oným a strácame drahocenný čas, zatiaľ čo sa nesmrteľné duše strácajú. Spíme ako muži uprostred žatvy, keď obilie čaká na kosu. („The Church Aroused“ — Prebudená cirkev)

Text jeho kázne: „Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus“ (Ef 5:14).

Vy, ľudia malej viery

Možno je to všetko chybné hodnotenie — romantizovanie minulosti a prehliadanie súčasných triumfov. Boh určite neodišiel do dôchodku. Uplynie jediná hodina bez toho, aby sa nebo neradovalo z pokánia hriešnika?

Ale z môjho pohľadu, z mojich obmedzených skúseností a sfér, mi tu niečo chýba. Možno to cítite aj vy. Menej vojenského, viac civilného. Menej bdelosti, viac ospalosti. Menej očakávania, viac spokojnosti.

Riskovať veľké veci pre Krista? Prestať skrolovať, pozerať sa a vyčkávať a žiť v tomto najväčšom zo všetkých príbehov? Opustiť Kraj a vydať sa za dobrodružstvom? Nie, príliš často si myslím spolu s Bilbom: „Dobrodružstvá sú protivné, nepohodlné, vyrušujú z pokoja. Bŕŕ! Ani naobedovať sa pri nich nemožno načas. Neviem, čo na tom kto vidí.“ (Hobit, str. 14)

„Evanjelium, ktoré ohromilo svet, je to isté, ktoré hlásame aj dnes.“

Rozdiel nie je ani tak v dobe, ako vo mne. Boh včerajška — Boh Mojžiša, Dávida, Pavla, Luthera, Whitefielda a Spurgeona — je Bohom dneška. Evanjelium, ktoré ohromilo svet, je to isté, ktoré hlásame aj dnes. Duch, poslanie, naliehavosť a nepriatelia sa nezmenili. Jeho prísľub, že bude s nami teraz až do konca sveta, sa nezmenil (Mt 28:20). Moja viera a bdelosť, modlitba a hľadanie (alebo ich nedostatok) lepšie vysvetľujú nedobyté hrady, nezískané duše. Strážcovia spia v strážnej veži.

Najsuchší bazén

Musel som sa pred naším Pánom kajať za svoje malé odhady Kráľovej moci a jeho ochoty mocne pôsobiť aj dnes. Možno máte dôvod urobiť to isté. Aj vďaka tomuto jednému príkladu Spurgeonovej služby som sa stal nespokojnejším, keď som nevidel ľudí, ktorí by pravidelne pribúdali do cirkvi:

Menej dažďa ako na piesočnej púšti,

Žiadne miesto v celej krajine nie je viac vyprahnuté.

Toto sucho — nad všetky suchá — nekonečné,

prázdny bazén, suchá krsteľnica.

Satan sa smeje, obviňuje z podvodu:

„Hľa, skrátená ruka Božia!

Hľa, fontána, teraz hrob;

Hľa, neplodné lono bez života!“

Satan ani jeho diela sa nevzdali,

Žiadna trojjediná vernosť nebola vyhlásená.

Žiadne znamenie nebeského prídavku,

Žiadny dôkaz Veľkého poverenia.

Spurgeon udržiaval bazén krstu plný — dokonca aj vtedy, keď neboli naplánované žiadne krsty (str. 81). Nech sú naše bazény obrazne povedané naplnené naliehavými modlitbami, súcitnými slzami a radostným ohlasovaním vynikajúcich vlastností nášho slávneho Krista. Nech sme plne bdelí, plne živí a veľa rozsievame. A hľadajme Boha našich predkov, aby nám odpovedal z neba.