Buďte odvážni

Ale ako sa staneme odvážnymi?

Strach je často našou prirodzenou reakciou. Nemusíme hľadať dôvody na to, aby sme sa báli, strach prichádza bez vyzvania. Ale sila a odvaha neprichádzajú prirodzene. Často musíme premýšľať nad rôznymi dôvodmi, prečo by sme mali svoje obavy prekonávať s odvahou. Boh nás vyzýva k tomu, aby sme boli odvážni, pretože to neprichádza prirodzene; musíme o to bojovať. Sme konfrontovaní strachom na každom kroku, aj z nášho vnútra, a preto sa musíme chopiť odvahy.

Odvážni ľudia

Písmo je plné mužov a žien s výnimočnou odvahou.

Abrahám prejavil odvahu, keď poslúchol Boží príkaz, aby opustil Haran a šiel do krajiny, ktorú mu ukáže (1. M 12:1). Zanechal všetko, čo poznal, „vysťahoval sa, a nevedel, kam ide“ (Žid 11:8). Neskôr prejavil ešte viac sily na vrchu Mórija, keď sa poslušne pripravoval na obetovanie svojho jediného syna, syna Božieho zasľúbenia (1. M 22; Žid 11:17–19).

„Odvaha je vždy aktom viery, pretože odvážny človek koná podľa toho, čomu verí, aj napriek hrozbe.“

Jákob prejavil odvahu, keď čelil bratovi, ktorý prisľúbil, že ho zabije (1. M 32:33). Jozef prejavil odvahu, kým bol uväznený pre falošné obvinenie (1. M 39:40), potom čelil faraónovi, ktorý chcel, aby mu vysvetlil jeho sny (1. M 41).

Potom je tu Mojžiš, ktorý opakovane čelil nepriateľskému faraónovi (2. M 5:12) a neskôr previedol oslobodených Židov cez Červené more „ako po suchej zemi“ (Žid 11:29). Joshua viedol proti nepriateľom jednu vojenskú kampaň za druhou. A Rachab riskovala všetko pre vieru v pravého Boha — Hospodina (Žid 11:31).

Gideon čelil obrovskej Midjánskej armáde (Sud 7). Potom Dávid stál pred obrovským Goliášom (1. S 17). Jóáb a Abíšaj čelili ohromnej Sýrskej a Ammónskej armáde (2. S 10:11–12). Ester čelila kráľovskému manželovi, ktorý mal moc a potrestal kráľovnú, ktorá nebola ochotná riadiť sa protokolom (Est 4:13–5:2). Daniel čelil jame plnej levov (Dan 6).

A potom je tu Ježiš, ktorý čelil hroznej sile, oveľa väčšej ako sú všetky vyššie uvedené nebezpečenstvá dohromady, väčšej ako všetky smrteľné nebezpečenstvá, ktoré kedy niekto podstúpil: Božiemu hnevu voči hriechu ľudstva (R 1:18). To, že žil s vedomím toho, aké udalosti sa blížia (J 12:27), dobrovoľne ich podstúpil (L 9:51) a ochotne a verne znášal ich hrôzy (Žid 12:2), aj keď mal moc zastaviť to v ktoromkoľvek okamihu (Mt 26:53), si vyžadovalo obrovskú odvahu.

Činy každého z týchto biblických svätcov si vyžadovali odvahu. Urobili to, o čom boli presvedčení, že je správne aj napriek strachu, ktorý zažívali.

Čo poháňa odvahu?

Čo podnietilo ich odvahu? Viera. Odvaha je aktom viery, pretože odvážny človek koná podľa toho, čo považuje za správne, napriek hrozbe reálneho alebo zjavného nebezpečenstva.

Človek nemusí veriť v trojjediného Boha, aby mohol konať odvážne. Dejiny sú plné príbehov veľkých skutkov odvahy ľudí iného vierovyznania alebo neveriacich. Aj ich skutky boli poháňané nejakou vierou, pretože verili, že to povedie k vyššiemu dobru alebo, prinajmenšom, kvôli svedomiu a dobrej povesti, sa nemohli vzdať bez boja.

Avšak z Božej perspektívy, „všetko, čo nie je z viery [v Neho, skutočného Boha, ktorý existuje], je hriech“ (R 14:23). Rozdiel medzi vierou, ktorá podnecovala odvážne činy biblických svätcov, a vierou, ktorá poháňa odvážne činy neveriacich, je v tom, do koho túto vieru vkladajú. Viera, ktorá nie je v konečnom dôsledku zakorenená v realite, napokon nie je dobrou vierou. Je to falošná viera, ktorá nevedomky ignoruje alebo vedome odmieta Boha, ktorý existuje (2. M 3:14). A tak odvaha, ktorá nie je poháňaná vierou v to, čo je v konečnom dôsledku skutočné, napokon nie je pravou odvahou.

Pravá odvaha

Ako vyzerá „pravá odvaha“? Pavol to opisuje jasne:

„Sme teda vždy dobrej mysle a vieme, že dokiaľ prebývame v tele, ďaleko sme od Pána, lebo žijeme vierou, a nie videním!“ (2. K 5:6–7)

Čo podľa Pavla poháňa „pravú odvahu“? Božie zasľúbenie večného života a vzkriesenie pre tých, ktorí veria v Ježiša (2. K 4:16–5:5). A keď to vidíme vierou (nie zrakom), dáva nám to odvahu čeliť strachu, ktorý spôsobuje „chradnutie“ našich smrteľných tiel a rôznym formám „utrpenia,“ ktoré zažívame v tomto hriešnom svete (2. K 4:16–17).

Inými slovami, odvaha je poháňaná vierou v konečnú realitu a v mnohé ďalšie zasľúbenia: to, čo Boh sľubuje svojmu ľudu. Mali by sme byť povzbudení Božím zasľúbením, že nám odpustí všetky hriechy (1. J 1:9), že nás nikdy neopustí (Ž 13:5), že bude svetlom v našej temnote (Ž 112:4), že nám dá všetko, čo skutočne potrebujeme (F 4:19), že nás vyslobodí od každého pokušenia (1. K 10:13), že všetky veci, dokonca aj tie najhoršie, nám slúžia na dobro (R 8:28), že nám pomôže prekonať našich najhorších nepriateľov (R 16:20), že budeme žiť, aj keď umrieme (J 11:25), že jedného dňa nám zotrie každú slzu (Zjav 21:4) a že nám dá plnosť radosti a potešenia v Jeho prítomnosti (Ž 16:11).

Buďte odvážni

Keďže odvaha je poháňaná vierou a viera znamená dôverovať Božím zasľúbeniam — alebo ako to presnejšie uvádza John Piper, veriť všetkému, čo nám Boh zasľúbil v Ježišovi (2. K 1:20) — biblická odvaha, „pravá odvaha,“ vyplýva priamo z dôvery v tieto zasľúbenia. Musíme byť odvážni.

To je presne to, čo robil Dávid, keď čelil nebezpečnému súperovi, a napísal:

„Predsa však verím, že uzriem dobrotivosť Hospodinovu

v krajine živých.

Očakávaj na Hospodina!

Pevný buď! Nech je zmužilé tvoje srdce

a očakávaj Hospodina!“ (Ž 27:13–14)

„Odvaha je poháňaná vierou v konečnú realitu: to, čo Boh sľubuje svojmu ľudu.“

Dávid vyjadril svoje túžby po Bohu (Ž 27:4), prosil o Božiu pomoc (Ž 27:7–12) a povzbudzoval sa tým, že si pripomínal, ako Boh dodržal svoje sľuby a že ich aj naďalej bude plniť (Ž 27:1–3, 5–6). Na základe toho, v čo veril (Ž 27:13), sa povzbudzoval, „nech je zmužilé [tvoje] srdce“ (Ž 27:14). Vďaka viere odolával pokušeniu preceňovať to, čo mu hrozilo, a podceňovať Božiu moc alebo ochotu dodržať svoje sľuby. Byť odvážny znamená veriť Božím zasľúbeniam.

Odvahu vždy podnecuje viera. Viera v konečné dobro, skutočného Boha a vo všetko, čo nám zasľúbil v Ježišovi. Preto je potrebné byť odvážny — musíme sa držať skutočných sľubov, ktoré nám dal skutočný Boh, aby sme odolali v zlý deň (Ef 6:13). Nech sa stane čokoľvek, vieme, že „uzrieme dobrotivosť Hospodinovu v krajine živých“ (Ž 27:13).

A keďže všetky Božie zasľúbenia sú pre nás v Ježišovi „áno“ (2. K 1:20), nesmieme byť zbabelcami, ale musíme odvážne veriť, že všetko, čo nám Boh prisľúbil, sa naplní.