Centrálnosť evanjelia

Evanjelium je centrálnym prvkom kresťanského života a stále znova a znova obnovuje veriaceho aj cirkev. Tento článok ukazuje štrnásť spôsobov, ako evanjelium pôsobí na veriaceho a osem spôsobov, ktorými živí cirkev.

PRINCÍP

V liste Galatským 2:14 Pavol ustanovuje mocný princíp. Reaguje na Petrovu rasovú hrdosť a zbabelosť vyhlásením, že nežije „v súlade s pravdou evanjelia". Tu vidíme, že kresťanský život je procesom obnovovania každého rozmeru nášho života — duchovného, psychologického, korporatívneho, spoločenského — tým, že myslíme, dúfame a žijeme v „obrysoch" či dôsledkoch evanjelia. Evanjelium má byť aplikované na každú oblasť myslenia, cítenia, práce a správania. Dôsledky a aplikácie Galatských 2:14 sú obrovské.

1. ČASŤ: IMPLIKÁCIE A APLIKÁCIE

Sila evanjelia

Po prvé, Pavol nám ukazuje, že vnášanie pravdy evanjelia do každej oblasti života je spôsob, ako človeka mení Božia sila. Evanjelium je v Biblii opísané tými najúžasnejšími slovami. Anjeli sa doň túžia pozerať celý čas (1. Petrov 1:12). Evanjelium nám nielen dodáva silu, ale ono samo je silou Božou, ako hovorí Pavol, „Veď ja sa nehanbím za evanjelium: lebo mocou Božou je ono na spasenie." (Rimanom 1:16) Je tiež požehnaním od Boha na osoh každému, kto prichádza blízko (1. Korintským 9:23). Nazýva sa dokonca samotným svetlom Božej slávy: „V nich zatemnil Boh tohto sveta myseľ veriacich, aby sa im nerozsvietilo svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obraz Boží… Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnosti zažiari svetlo! — zažiaril v našich srdciach, aby svietilo poznanie slávy Božej v tvári Kristovej." (2. Korintským 4:4, 6)

Keď nás evanjelium znovuzrodí a premení, stáva sa nástrojom nášho neprestajného rastu a duchovného pokroku: „Na celom svete prináša evanjelium ovocie a rastie aj vo vás odo dňa, keď ste počuli a poznali Božiu milosť v pravde." (Kolosenským 1:6) Tu sa učíme viacero vecí:

1. Evanjelium je živou vecou (por. Rimanom 1:16), ako semeno stromu, ktorý prináša viac a viac života — prináša ovocie a rastie.

2. Evanjelium je do nás „zasadené", aby sme prinášali ovocie, a to na základe nášho hlbokého porozumenia jeho veľkosti a dôsledkov — keď ste počuli a poznali Božiu milosť v pravde.

3. Evanjelium v nás naďalej rastie a obnovuje nás počas našich životov — odo dňa, keď ste počuli a poznali Božiu milosť v pravde.

Tento text nám pomáha vyhnúť sa či už príliš racionalistickému, alebo príliš mystickému prístupu k obnoveniu. Na jednej strane má evanjelium obsah — je to hlboká doktrína. Je to pravda, konkrétne pravda o Božej milosti. No na druhej strane je táto pravda živou silou, ktorá neustále zväčšuje svoj vplyv na naše životy, tak ako klas či strom rastú a rozširujú sa a ich korene a plody sa rozmáhajú.

Dostatočnosť evanjelia

Po druhé, Pavol nám ukazuje, že v našom kresťanskom živote sa nikdy nedostaneme „za evanjelium" k niečomu vyspelejšiemu. Evanjelium nie je prvým schodom na schodišti právd; viac sa podobá stredu kolesa pravdy. Evanjelium nie je len ABC, ale celou abecedou kresťanstva od A po Z. Evanjelium nie je minimálnou potrebnou doktrínou, nevyhnutnou na vstup do Kráľovstva, ale spôsobom, akým prechádzame celou cestou až do Kráľovstva.

Nie sme ospravedlnení evanjeliom a potom posvätení poslušnosťou; evanjelium je spôsob, ktorým rastieme (Galatským 3:1–3) a sme obnovovaní (Rímskym 1:16–17). Často je v cirkvi bežným spôsobom myslenia toto: „Evanjelium je pre nekresťanov. Človek ho potrebuje, aby bol zachránený. Ale keď už si zachránený, rastieš tvrdou prácou a poslušnosťou." Ale Kolosenským 1:6 ukazuje, že je to chybné myslenie. Rovnako vyznanie aj „tvrdá práca", ktoré nevychádzajú z evanjelia a nie sú s ním v súlade, vás neposvätia — udusia vás. Všetky naše problémy vychádzajú zo zlyhaní v aplikovaní evanjelia. Preto, keď Pavol odchádzal od Efezanov, porúčal ich „slovu Jeho milosti, ktoré má silu vybudovať vás" (Skutky apoštolov 20:32).

Najväčším problémom v kresťanskom živote je teda to, že sme si nikdy nepremysleli hlboké dôsledky evanjelia; nikdy sme „nepoužili" evanjelium v a na všetky časti nášho života. Richard Lovelace hovorí, že problémy väčšiny ľudí sú jednoducho neúspechom v orientovaní sa na evanjelium — neúspechom v uchopení a  viere skrz naskrz. Luther hovorí: „Pravda Evanjelia je hlavným článkom celej kresťanskej doktríny… Najnevyhnutnejšie je to, aby sme tento článok dobre poznali, učili ho ostatných a neprestajne im ho vtĺkali do hláv." (ku Galatských 2:14–15) Evanjelium nie je jednoducho pochopiteľné. Pavol hovorí, že evanjelium vykonáva svoju obnovujúcu prácu v nás len po tom, čo ho pochopíme vo všetkej jeho pravde (Kolosenským 1:6, doslovný preklad z angličtiny; v slovenskom preklade poznali Božiu milosť v pravde — pozn. prekladateľa). Všetci do istej miery žijeme niekde okolo pravdy evanjelia, ale „nedochádza" nám. Takže kľúčom ku neprestajnej a hlbšej duchovnej obnove a oživeniu je kontinuálne znovuobjavovanie evanjelia. Objavenie nového dôsledku (resp. implikácie — pozn. autora) či novej aplikácie evanjelia — väčšie odhalenie jeho pravdy — je dôležitou súčasťou akejkoľvek obnovy. Toto platí rovnako pre jednotlivca, ako pre cirkev.

APLIKÁCIE

Dvaja „zlodeji" evanjelia

Keďže Pavol používa metaforu o bytí „v súlade" (angl. „v línii" — pozn. prekladateľa) s evanjeliom, môžeme uvažovať, že obnova evanjeliom sa deje, keď sa ubránime odklonu „od línie" na pravú alebo na ľavú stranu. Kľúčom na pochopenie dôsledkov evanjelia je jeho chápanie ako tretej cesty medzi dvoma chybnými protikladmi. Musíme si však uvedomiť, že evanjelium nie je akýmsi stredným kompromisom medzi týmito dvoma pólmi — neprodukuje niečo v strede medzi nimi, ale niečo odlišné od obidvoch protikladov.

Tertullian, kresťanský spisovateľ v druhom a treťom storočí, povedal: „Tak, ako bol Kristus ukrižovaný medzi dvoma zločincami, je aj táto doktrína o ospravedlnení vždy ukrižovávaná medzi dvoma protikladnými omylmi." Myslel tým, že sú dva základné chybné spôsoby myslenia, z ktorých každý nám „kradne" silu a rozlíšiteľnosť evanjelia tým, že nás ťahá na jednu alebo druhú stranu „línie evanjelia". Tieto dve chyby sú veľmi mocné, pretože reprezentujú prirodzené tendencie ľudského srdca a mysle.

(Evanjelium je „zjavené" Bohom [Rímskym 1:17] — ľudská myseľ ho bez pomoci nedokáže pochopiť.) „Zlodejov" môžeme nazvať moralizmom alebo legalizmom na jednej strane a hedonizmom či relativizmom na druhej strane. Inak sa to dá povedať takto: evanjelium odporuje rovnako náboženstvu aj bezbožnosti (pozri Mt 21:31; 22:10). Na jednej strane, moralizmus/náboženstvo zdôrazňuje pravdu bez milosti, keďže hovorí, že musíme počúvať pravdu na to, aby sme boli spasení. Na druhej strane, relativizmus/bezbožnosť (dosl. nenábožnosť — pozn. prekladateľa) zdôrazňuje milosť bez pravdy, keď hovorí, že sme všetci prijatí Bohom (ak je Boh) a že sa musíme rozhodnúť, čo je pre nás pravdou. Ale „pravda" bez milosti nie je naozaj pravdou a „milosť" bez pravdy nie je naozaj milosťou. Ježiš bol „plný milosti a pravdy" (Jn 1:14). Akékoľvek náboženstvo či filozofia, ktoré odoberá dôraz na pravdu alebo milosť, spadá do legalizmu alebo voľnosti a radosť, moc a uvoľnenie evanjelia sú jedným alebo druhým spôsobom ukradnuté.

Moralisticko-náboženský zlodej.

Moralizmus je pohľad, podľa ktorého ste prijateľný (pre Boha, pre svet, pre ostatných, pre seba samého) na základe svojich zásluh. Moralisti nemusia byť nábožní, ale často sú. Ak sú, ich náboženstvo je pomerne konzervatívne a plné pravidiel. Niekedy moralisti vidia Boha ako veľmi svätého a spravodlivého. Tento pohľad ich vedie buď k a) sebanenávisti (pretože nedokážu žiť v súlade so štandardom) alebo b) nafúkanosti (pretože si myslia, že žijú v súlade so štandardom). Je ironické, že komplex podradenosti aj nadradenosti majú úplne rovnaký koreň. Či moralisti skončia ako nafúkaní a s pocitom nadradenosti alebo zdrvení a s pocitom viny, záleží od toho, aké vysoké sú ich štandardy a aké sú ich prirodzené výhody ako rodina, inteligencia, vzhľad, sila vôle. Moralistickí ľudia môžu byť hlboko nábožní — ale nie je v tom žiadna premieňajúca radosť či sila.

Relativisticko-nenáboženský zlodej.

Relativisti sú zvyčajne nenábožní, alebo si volia to, čo sa nazýva „liberálnym" náboženstvom. Na povrchu sú šťastnejší a tolerantnejší ako moralistickí/nábožní ľudia. Hoci môžu byť v niektorých oblastiach (ako napríklad politika) hlboko idealistickí, veria, že každý musí sám pre seba dôjsť k tomu, čo je dobré a zlé. Nie sú presvedčení, že Boh je spravodlivý a musí potrestať hriešnikov. Ich presvedčenia o Bohu ho zvyknú zobrazovať ako milujúcu alebo ako neosobnú silu. Môžu hovoriť o Božej láske, ale keďže o sebe nerozmýšľajú ako o hriešnikoch, Božia láska pre ľudstvo ho nič nestojí. Ak nás Boh prijíma, je to preto, že je tak milostivý alebo preto, že nie sme takí zlí. Evanjeliový koncept Božej lásky je oveľa bohatší a hlbší a viac elektrizujúci.

Čo majú nábožní a nenábožní ľudia spoločné?

Vyzerajú takí rozdielni, ale z pohľadu evanjelia sú všetci v skutočnosti rovnakí.

Obe cesty predstavujú spôsob, ako sa vyhnúť Ježišovi ako Spasiteľovi a udržať si kontrolu nad svojimi životmi.Nenábožní ľudia sa snažia byť svojimi vlastnými záchrancami a pánmi prostredníctvom „svetskej" pýchy. („Nikto nebude mne hovoriť, ako žiť alebo čo robiť; ja si určím, čo je pre mňa dobré a zlé!") Ale moralistickí a nábožní ľudia sa snažia byť svojimi vlastnými záchrancami a pánmi prostredníctvom „náboženskej" pýchy. („Som morálnejší a duchovnejší ako ostatní ľudia, takže Boh mi dlhuje vypočutie mojich modlitieb a vzatie do neba. Boh nemôže len tak dopustiť, aby sa mi čokoľvek stalo — dlhuje mi šťastný život. Zaslúžil som si to!") Nenábožní človek odmieta Ježiša celkovo; nábožná osoba používa Ježiša ako príklad, pomocníka a učiteľa — avšak nie ako Spasiteľa. V románe Múdra krv od Flannery O'Connor si hlavná postava Hazel myslí, „že spôsobom, ako sa vyhnúť Ježišovi, [je] vyhnúť sa hriechu". Toto sú dva rozličné spôsoby, ako dosiahnuť rovnaký cieľ — kontrolovať svoj vlastný život. (Poznámka: Ironicky, moralisti sú napriek všetkému dôrazu na tradičné štandardy na sebeckej a individualistickej strane, pretože ustanovili samých seba ako svojich spasiteľov. Relativisti sú napriek všetkému ich dôrazu na slobodu prijateľnosť na konci moralisti, pretože stále musia žiť v súlade so [svojimi vlastnými] štandardmi alebo sa stať zúfalými. A často sa stávajú veľmi hrdými na svoju otvorenosť mysle a súdia ostatných, ktorí takí nie sú.)

Obe druhy myslenia sú založené na skreslenom vnímaní skutočného Boha.
Nenábožný človek stráca vnímanie zákona a svätosti Boha, a nábožná osoba stráca vnímanie lásky a milosti Boha; v konečnom dôsledku obidve skupiny kompletne stratili význam evanjelia. Pretože evanjelium je to, že Kristus na kríži naplnil Boží zákon z lásky k nám. Bez plného pochopenia Kristovej práce urobí realita Božej svätosti Jeho milosť neskutočnou alebo realita Božej lásky urobí neskutočnou Jeho svätosť. Iba evanjelium — to, že sme takí hriešni, že potrebujeme byť spasení výhradne milosťou — nám dovoľuje vidieť Boha takého, aký skutočne je. Evanjelium nám ukazuje Boha ako oveľa svätejšieho, ako môže legalista uniesť (musel zomrieť, pretože sme nemohli naplniť Jeho sväté požiadavky), no zároveň oveľa milosrdnejšieho, ako môže pochopiť humanista (musel zomrieť, pretože nás miloval).

Oba druhy myslenia popierajú náš hriech — a tým strácajú radosť a silu milosti.
Je očividné, že relativistickí, nenábožní ľudia popierajú hĺbku hriechu, a teda posolstvo „Boh vás miluje" nemá pre nich žiadnu silu. Ale hoci nábožní ľudia môžu byť extrémne kajúcni a silno ľutovať svoje hriechy, vidia hriechy jednoducho ako zlyhanie v snahe žiť podľa štandardov, ktorými sa chcú spasiť. Nevidia hriech ako hlbšie pokrytectvo a egocentrickosť, prostredníctvom ktorých sa snažia žiť životy nezávisle od Boha. Takže keď prichádzajú k Ježišovi po odpustenie, robia tak iba na prekrytie dier vo svojom pláne samospasenia. A keď ľudia hovoria: „Viem, že Boh odpúšťa, ale ja si nedokážem odpustiť", myslia tým, že odmietajú Božiu milosť a trvajú na tom, že sú hodní Jeho priazne. Takže dokonca aj nábožní ľudia s „nízkou sebaúctou" sú tiež v tomto stave, pretože nevidia hĺbku hriechu. Vidia hriech len ako porušenie pravidiel, nie ako rebéliu a samospasenie.

Celkom nový spôsob vnímania Boha

Kresťania si prisvojili celkom nový systém prístupu k Bohu. Mohli v minulosti prejsť cez nábožné aj nenábožné fázy, no došli k poznaniu, že dôvody pre ich nenábožnosť aj pre ich nábožnosť boli rovnaké a od základu nesprávne! Kresťania prichádzajú k pochopeniu, že rovnako ich hriechy ako aj ich dobré skutky boli spôsobmi vyhýbania sa Ježišovi ako Spasiteľovi. Prichádzajú k porozumeniu, že kresťanstvo nie je fundamentálne pozvánkou stať sa nábožnejším. Kresťan prichádza k tomu, že hovorí: „Aj keď som často zlyhal v dodržiavaní morálneho zákona, hlbší problém je, prečo som sa ho snažil dodržiavať. Všetky moje snahy dodržiavať ho boli proste snažením stať sa mojím vlastným spasiteľom. Dokonca keď v tomto stave mysle dodržiavam pravidlá alebo prosím o odpustenie, skutočne odporujem evanjeliu a staviam si sám seba za spasiteľa." To, aby nám evanjelium „došlo", znamená odvrátiť sa od samoospravedlnenia a spoľahnúť sa vo veci vzťahu s Bohom na Ježišov výsledok. Nenábožní sa vôbec nekajajú, a nábožní sa kajajú iba z hriechov; kresťania sa tiež kajajú zo svojej spravodlivosti. To je rozdiel medzi týmito troma skupinami — kresťanmi, moralistami (nábožnými) a pragmatikmi (nenábožnými).

Zhrnutie

Bez znalosti extrémnosti nášho hriechu sa poplatok kríža zdá triviálny a netransformuje, „neelektrizuje" nás. No bez znalosti Kristovho absolútne uspokojivého života a smrti by nás znalosť hriechu zdrvila alebo by nás prinútila zaprieť a potlačiť ho. Ľudia nebudú evanjeliom zmenení, ak odoberiete buď poznanie hriechu, alebo poznanie milosti. Budú buď zdrvení morálnym zákonom, alebo od neho v hneve utečú. Evanjelium teda nie je o tom, že sa z nenábožných stávame nábožnými, ale o tom, že si uvedomíme, že naše dôvody pre našu nábožnosť aj pre našu nenábožnosť boli v základe rovnaké a v základe nesprávne. Snažili sme sa stať svojimi vlastnými spasiteľmi a tým si udržať kontrolu nad našimi životmi. Keď dôverujeme v Krista ako nášho Vykupiteľa, odvraciame sa od toho, aby sme dôverovali buď sebaurčeniu alebo sebazapreniu, buď hedonizmu alebo moralizmu pre našu spásu.

Celkom nový spôsob vnímania života

Pavol nám ukazuje, že sa teda nemôžeme jednoducho v každej oblasti života pýtať: „Aký je morálny spôsob konania?" ale: „Aký je spôsob, ktorý je v súlade s evanjeliom?" Musíme neprestajne premýšľať nad evanjeliom, aby sme sa vyhli vkĺznutiu do našich zvyčajných moralistických alebo individualistických koľají. Musíme dať všetko do súladu s evanjeliom.

Príklad rasizmu

Keďže Pavol používa evanjelium na rasizmus, skúsme ho použiť ako príklad:

Moralistický prístup k rase. Moralisti majú tendenciu byť veľmi hrdí na svoju kultúru. Ľahko padnú do kultúrneho imperializmu a snažia sa dodať svojim kultúrnym normám duchovný význam, aby sa cítili duchovne nadradení ostatným ľuďom. Toto sa stáva, pretože moralisti sú veľmi neistí, keďže berú večný zákon celkom vážne, a hlboko vnútri vedia, že ho nedokážu dodržať. Využívajú teda kultúrne odlišnosti na podoprenie svojho zmyslu pre spravodlivosť.

Relativistický prístup k rase. Opačná chyba ku kultúrnemu imperializmu je kultúrny relativizmus. Tento prístup hovorí: „Áno, tradiční ľudia boli rasisti, pretože verili v absolútnu pravdu. Lenže pravda je relatívna. Každá kultúra je sama osebe krásna. Každá kultúra musí byť chápaná vo svojom vlastnom kontexte."

Evanjeliový prístup k rase. Kresťania vedia, že netolerancia nevychádza tak veľmi z viery v pravdu, ako z nedostatku viery v milosť. Evanjelium nás vedie k a) tomu, aby sme boli tak trochu kritickí ku všetkým kultúram, vrátane našej vlastnej (keďže existuje pravda), ale b) k uvedomeniu si, že sa nemôžeme cítiť komukoľvek morálne nadradení; nakoniec, sme spasení samou milosťou, a teda nekresťanský blížny môže byť morálnejší a rozumnejší, ako som ja. Toto dáva kresťanom radikálne odlišný postoj v porovnaní s moralistickým alebo relativistickým.

Poznámka: Relativisti (ako bolo poznamenané vyššie) sú napokon moralistickí, a teda môžu rešpektovať iba ostatných ľudí, ktorí veria, že všetko je relatívne! Avšak kresťania sa nemôžu cítiť morálne nadradení k relativistom.

2. ČASŤ: KĽÚČ KU VŠETKÉMU

Evanjelium je spôsob, ktorým je čokoľvek obnovené a pretransformované Kristom — či už je to srdce, vzťah, cirkev, alebo spoločenstvo. Je kľúčom ku všetkým doktrínam a k nášmu vnímaniu našich životov v tomto svete. Všetky problémy tým pádom vychádzajú z nedostatku orientácie na evanjelium. Kladne povedané, evanjelium premieňa naše srdcia, myslenie a prístup absolútne ku všetkému.

Evanjelium a jednotlivec

1. Prístup k sklamaniu. Keď je človek deprimovaný, moralista hovorí: „Porušuješ pravidlá — kajaj sa." Na druhej strane, relativista hovorí: „Potrebuješ jednoducho milovať a prijať sám seba." Bez evanjelia budú riešiť iba povrchnosti namiesto srdca. Moralista bude pracovať na správaní a relativista bude pracovať na samotných emóciách. Ale (za predpokladu, že depresia nemá fyziologický základ) evanjelium nás vedie ku skúmaniu seba samých a k tomu, aby sme povedali: „Niečo v mojom živote sa stalo dôležitejším ako Boh, nejaký pseudospasiteľ, druh spravodlivosti cez činy." Evanjelium nás vedie ku kajúcnosti, nielen k prostému postaveniu našej vôle proti povrchným záležitostiam.

2. Prístup ku fyzickému svetu. Niektorí moralisti sú k fyzickému svetu ľahostajní a vidia ho ako „nedôležitý". Ostatní moralisti sú úplne vystrašení z fyzického pôžitku, a keďže sa usilujú zaslúžiť si svoje spasenie, zvyknú sa zameriavať na hriechy fyzickej prirodzenosti ako na zlyhanie v otázke sexu a ostatných žiadostí. Týmto hriechom sa dá vyhnúť ľahšie ako duchovným hriechom, ako je pýcha. Moralisti sa teda rozhodujú vidieť hriechy tela ako horšie v porovnaní s ostatnými druhmi hriechov. Legalizmus, ktorý je toho výsledkom, často vedie k znechuteniu z pôžitku. Na druhej strane, relativista je často hedonistom, niekým, kto je pôžitkom ovládaný a robí si z neho idol. Evanjelium nás vedie k poznaniu, že Boh stvoril rovnako telo aj dušu a tak isto spasí rovnako telo aj dušu, aj keď sú pod hriechom telo aj duša zlomené. Evanjelium nás teda vedie k užívaniu si fyzického (a k boju s fyzickou zlomenosťou, ako je choroba či chudoba), ale zároveň k tomu, aby sme boli umiernení v našom užívaní materiálnych vecí.

3. Prístup k láske a vzťahom. Moralizmus často robí zo vzťahov „hru obviňovania". Je to preto, že moralista je traumatizovaný príliš vážnou kritikou, a udržiava si vnímanie seba ako dobrej osoby obviňovaním ostatných. Na druhej strane, moralizmus môže využívať získavanie si lásky ako spôsob, ako „si zaslúžiť spasenie" a ako presvedčiť samých seba, že sme hodnotní ľudia. To často vytvára niečo, čo sa volá „spoluzávislosť" — formu samospasenia prostredníctvom potreby druhých ľudí alebo potreby toho, aby vás druhí ľudia potrebovali (teda spasenie samých seba cez spasenie ostatných). Na druhej strane, veľa relativizmu redukuje lásku na dohodnuté partnerstvo pre spoločné výhody. Zostávate vo vzťahu len dovtedy, kým vás to nič nestojí. Takže rozhodnutie bez evanjelia nás vedie ku sebeckému využívaniu ostatných či k tomu, že sa sebecky necháme využívať ostatnými. Ale evanjelium nás nevedie k ničomu z toho. Robíme obetu a viažeme sa, ale nie z dôvodu potreby presvedčiť samých seba alebo ostatných, že sme prijateľní. Dokážeme milovať druhú osobu dostatočne na to, aby sme ju dokázali konfrontovať, ak je to potrebné, no zároveň s druhou osobou zostať aj vtedy, keď nám to neprináša výhody.

4. Prístup k utrpeniu. Moralizmus zastáva prístup „Jóbových priateľov," prisudzujúc vám vinu. Jednoducho usúdite: „Musím byť zlý, aby som trpel." Pod vinou je však vždy hnev voči Bohu. Prečo? Pretože moralisti veria, že Boh je ich dlžníkom. Celá pointa moralizmu je v tom, že si z Boha urobíte svojho dlžníka. Pretože ste boli takí morálni, máte pocit, že si naozaj nezaslúžite utrpenie. Moralizmus vás trhá, pretože na jednej úrovni premýšľate: „Čo som urobil, že som si zaslúžil toto?" no na inej úrovni rozmýšľate: „Pravdepodobne som urobil všetko, aby som si zaslúžil toto!" Keď teda moralista trpí, musí byť buď naštvaný na Boha (pretože som si počínal dobre) alebo naštvaný na seba (pretože som si nepočínal dobre), alebo oboje. Na druhej strane, relativista/pragmatik sa cíti oprávnený vyhýbať sa utrpeniu za každú cenu — klamstvo, podvádzanie a nedodržiavanie sľubov sú v poriadku. Ale keď utrpenie príde, pragmatik položí chybu k Božiemu prahu vyhlasujúc, že musí byť buď nespravodlivý, alebo neschopný. Kríž nám však ukazuje, že Boh nás vykúpil prostredníctvom utrpenia. Boh netrpel preto, aby sme my už nemuseli trpieť, ale preto, aby sme sa v našom utrpení mohli stať viac podobnými Jemu. Keďže moralista aj pragmatik rovnako ignorujú kríž, obidvaja budú utrpením zmätení a zdrvení.

5. Prístup k sexualite. Relativista vidí sex ako čisto biologickú a fyzickú potrebu. Moralista má tendenciu vidieť sex ako nečistý alebo aspoň ako nebezpečný impulz, ktorý vždy vedie k hriechu. Ale evanjelium nám ukazuje, že sexualita má odrážať to, ako sa odovzdal Kristus. Dal sám seba kompletne a bez podmienok, a my teda nemáme hľadať intimitu udržujúc si kontrolu nad vlastným životom. Keď sa sexuálne odovzdávame, máme sa odovzdať zákonne, spoločensky, osobne — absolútne. Sex sa má diať iba v rámci zaviazaného, trvalého manželského vzťahu.

6. Prístup k rodine človeka. Moralizmus vás môže urobiť otrokmi rodičovských očakávaní, zatiaľ čo relativizmus nevidí žiadnu potrebu lojálnosti v rodine či dodržiavanie sľubov a dohôd, pretože „nenapĺňajú moje potreby". Evanjelium vás oslobodzuje od toho, aby sa vám rodičovské dovolenie stalo absolútnym alebo psychologickým spasením, pretože ukazuje na to, ako sa Boh stáva konečným Otcom. Potom nebudete na svojich rodičoch ani príliš závislí, ani k nim nebudete príliš nevraživí.

7. Prístup k sebakontrole. Moralisti nám hovoria, ako kontrolovať naše vášne pre strach z trestu. Toto je prístup založený na vôli. Relativizmus nám káže vyjadriť samých seba a zistiť, čo je pre nás správne. Toto je emočne založený prístup. Evanjelium nám hovorí, že slobodná, bezpodmienečná Božia milosť nás „učí povedať nie" našim vášňam (Títovi 2:12). Toto je prístup zahŕňajúci celého človeka, začínajúc pravdou zostupujúcou do srdca.

8. Prístup k svedectvu. Pragmatik by celkom poprel legitímnosť evanjelia. Moralistická osoba verí v získavanie ľudí pre vieru, lebo „my máme pravdu a oni sa mýlia". Takéto získavanie veriacich je takmer vždy urážajúce. Ale evanjelium v nás vytvára inú postupnosť: Po prvé, sme nútení zdieľať evanjelium zo štedrosti a lásky, nie z pocitu viny. Po druhé, sme oslobodení od strachu z výsmechu alebo zranenia ostatnými, pretože už máme Božiu priazeň z milosti. Po tretie, učíme sa pokore v našom zaobchádzaní s ostatnými, pretože vieme, že sme spasení výhradne milosťou, nie na základe nášho lepšieho porozumenia či charakteru. Po štvrté, máme nádej pre všetkých, dokonca aj pre „ťažké prípady", pretože my sami sme boli spasení len pre milosť, nie preto, že by sme boli dosť dobrými na to, aby sme sa stali kresťanmi. Po piate, sme zdvorilí a opatrní, čo sa týka ľudí. Nemusíme ich tlačiť ani nútiť, pretože len Božia milosť otvára srdcia, nie naša výrečnosť či vytrvalosť, dokonca ani ich otvorenosť. Všetky tieto charakteristiky tvoria nielen pôvabného evanjelistu, ale výborného blížneho v multikulturálnej spoločnosti.

9. Prístup k ľudskej autorite. Moralisti majú tendenciu príliš poslúchať ľudské autority (rodinu, kmeň, vládu, kultúrne zvyky), pretože sa tak veľmi spoliehajú na svoje vnímanie seba samých ako morálnych a slušných. Relativisti poslúchajú ľudské autority buď príliš veľmi (keďže nemajú žiadnu vyššiu autority, podľa ktorej by súdili svoju kultúru), alebo príliš málo (môžu poslúchať len vtedy, keď vedia, že nebudú prichytení). To znamená buď autoritatívnosť alebo anarchiu. Ale evanjelium nám dáva rovnako štandard, podľa ktorého sa stavať ľudskej autorite — ak táto autorita evanjeliu odporuje — aj povzbudenie k poslúchaniu ľudských autorít zo srdca, aj vtedy, keby sa vám neposlušnosť „prepiekla."

10. Prístup k ľudskej dôstojnosti. Moralisti často majú pomerne nízky obraz ľudskej prirodzenosti — vidia väčšinou ľudský hriech a skazu mravnosti. Relativisti na druhej strane nemajú žiadny základ na dôstojný prístup k ľuďom. Zvyčajne nemajú žiadne náboženské presvedčenie o tom, čím ľudia sú. (Ak sú ľudia iba náhodným výsledkom evolúcie, ako vieme, či sú hodnotnejší ako kameň?) Ale evanjelium nám ukazuje, že každá ľudská bytosť je nekonečne padlá (stratená v hriechu) a nekonečne vznešená (na obraz Boží). Takže považujeme každú ľudskú bytosť za vzácnu, no nebezpečnú!

11. Prístup k vine. Keď poviete: „Nemôžem si odpustiť", znamená to, že nejaký štandard alebo podmienka je pre to, kým ste, podstatnejšia ako Božia milosť. Ak si nedokážete opustiť, je to preto, že ste sklamali svojho skutočného boha, svoju skutočnú spravodlivosť, a to vás drží ako rukojemníka. Moralizátorov falošný boh je zvyčajne boh ich predstavivosti, ktorý je svätý a náročný, no nie milostivý. Falošný boh relativistu je zvyčajne nejakým vzťahom či dosiahnutým úspechom. Boh je jediným Bohom, ktorý odpúšťa — žiadny iný „boh" odpúšťať nebude.

12. Prístup ku vnímaniu seba samého. Bez evanjelia je vaša mienka o vás samých založená na žití v súlade s istými štandardmi — či už vašimi vlastnými, alebo štandardmi niekoho iného, ktoré na vás boli uvalené. Ak žijete v súlade s týmito štandardmi, budete sebaistí, no nie pokorní. Ak ich nedokážete dodržiavať, budete pokorní, no nie sebaistí. Len v evanjeliu dokážete byť zároveň nesmierne odvážni a úplne citliví a pokorní. Pretože ste zároveň dokonalí aj hriešnici!

13. Prístup k radosti a humoru. Moralizmus zožiera radosť a humor — pretože systém legalizmu vás núti brať vás samých (váš obraz, váš vzhľad, vašu reputáciu) veľmi vážne. Relativizmus na druhej strane bude mať počas života tendenciu smerovať k cynizmu. Tento cynizmus vyrastá z nedostatku nádeje pre svet: na konci vyhrá zlo — nie je žiadny súd či božia spravodlivosť. Ale ak sme spasení výhradne milosťou, potom samotný fakt, že sme kresťania, je pre nás zdrojom neustáleho úžasného potešenia. V našich životoch nie je nič suché, žiadne „samozrejme". Je to zázrak, že sme kresťania a máme nádej. Takže evanjelium, ktoré vytvára odvážnu pokoru, by nám malo dať hlboký zmysel pre humor. Nemusíme sa brať vážne a sme plní nádeje pre svet.

14. Prístup ku „správnemu žitiu." Jonathan Edwards zdôrazňuje, že „skutočná cnosť" je možná len pre tých, ktorí zakúsili milosť evanjelia. Ktokoľvek, kto sa snaží zaslúžiť si spásu, robí „dobré veci" s cieľom dostať sa do neba alebo s cieľom zlepšiť si svoju sebaúctu, alebo pre akýkoľvek iný dôvod, ktorý je od základu sebecký. Ale ľudia, ktorí vedia, že sú absolútne prijatí, už robia dobré veci z prostého radovania sa v spravodlivosti pre spravodlivosť samotnú. Iba v evanjeliu poslúchate Boha pre Boha a nie preto, čo vám Boh dá. Iba v evanjeliu milujete ľudí pre týchto ľudí (nie pre vás samých), robíte dobro pre dobro (nie pre vás samých), a poslúchate Boha pre Boha (nie pre vás samých). Iba evanjelium robí z robenia dobrých vecí radosť a potešenie, nie bremeno či spôsob, ako niečo dosiahnuť.

Evanjelium a cirkev

1. Prístup k službe vo svete. Moralizmus sa snaží dávať všetok dôraz na individuálnu dušu človeka. Moralistickí nábožní ľudia trvajú na konvertovaní ostatných na ich vieru a do ich cirkvi, no ignorujú spoločenské potreby širšej komunity. Na druhej strane, „liberalizmus" má snahu zdôrazňovať len zlepšenie spoločenských podmienok a minimalizovať potrebu kajúcnosti a obrátenia. Evanjelium vedie k láske, ktorá následne vedie k tomu, aby sme blížnym dávali, čokoľvek je potrebné — obrátenie alebo pohár studenej vody, evanjelizáciu a záujem o spoločnosť.

2. Prístup k uctievaniu. Moralizmus vedie k strohej a pochmúrnej forme uctievania, ktorá môže byť veľmi dôstojná, no chýba jej radosť. Plytké porozumenie „prijatia" bez zmyslu pre Božiu svätosť môže na druhej strane viesť k jalovému či ľahostajnému uctievaniu. (Zatiaľ čo chýbajúci zmysel pre Božiu lásku aj pre Božiu svätosť vedie k službe uctievania, ktorá vyzerá ako stretnutie nejakého výboru!) Ale evanjelium nás vedie k poznaniu, že Boh je rovnako nadprirodzený, ako je v našom vnútri. Jeho prebývanie v nás robí jeho nadprirodzenosť upokojujúcou, zatiaľ čo jeho nadprirodzenosť robí jeho prebývanie v nás úžasným. Evanjelium nás vedie rovnako k údivu aj intimite v uctievaní, pretože Svätý je teraz naším Otcom.

3. Prístup k chudobným. Pragmatik zvykne pohŕdať vierou chudobných a vidieť ich ako bezmocné obete, potrebujúce viac vzdelania či znalostí. Toto presvedčenie sa rodí z nevery v Božiu všeobecnú milosť ku všetkým. Sekulárna myseľ tiež ironicky odmieta realitu hriechu a ktokoľvek, kto je chudobný, musí byť utláčanou, bezmocnou obeťou. Moralisti na druhej strane zvyknú pohŕdať chudobnými ako zlyhaniami a slabochmi. Považujú ich za nejako zodpovedných za ich situáciu. Ale evanjelium nás vedie k tomu, aby sme boli a) pokorní, bez morálnej nadradenosti, uvedomujúc si, že sme boli duchovne „skrachovaní", ale boli sme zachránení Kristovou bezplatnou štedrosťou, b) milostiví, nie príliš ustarostení o „záslužnosť", pretože sme si nezaslúžili Kristovu milosť a c) ohľaduplní k veriacim chudobným kresťanom ako bratom a sestrám, od ktorých sa môžeme učiť. Iba evanjelium nás môže priviesť k pokornej úcte a solidarite s chudobnými.

4. Prístup k vieroučným odlišnostiam. „Už" v Novej zmluve nás robí odvážnymi v našich vyhláseniach. Môžeme si byť určite istí ústrednými doktrínami, ktoré podporujú evanjelium. Ale to „ešte nie" si vyžaduje zhovievavosť a pokoru v menej dôležitých presvedčeniach. To znamená, musíme byť mierni v tom, čo učíme okrem toho, čo sa týka kríža, milosti a hriechu. V našich pohľadoch, hlavne v našich názoroch na problémy, v ktorých sa kresťania nevedia zhodnúť, musíme byť menej neoblomní a triumfálni (presvedčení, že sme intelektuálne dospelejší). Znamená to tiež, že naše rozoznanie Božieho volania a Jeho vôle pre nás a iných nesmie byť propagované s bezmedznou istotou, že náš pohľad nemôže byť nesprávny. (Na rozdiel od pragmatikov musíme byť ochotní zomrieť za našu vieru v evanjelium; na rozdiel od moralistov si musíme pamätať, že nie každé z našich presvedčení je hodné toho, aby sme zaň zomreli.

5. Prístup k svätosti. To „už" v evanjeliu znamená, že by sme nemali tolerovať hriech. S prítomnosťou Kráľovstva sa stávame „účastníkmi božej prirodzenosti" (2. Petrov 1:4). Evanjelium nám prináša istotu, že ktokoľvek sa môže zmeniť a že zotročujúci zvyk môže byť prekonaný. Ale „ešte nie" evanjelia znamená, že náš hriech v nás zostáva a nebude nikdy prekonaný, až pokiaľ nepríde plnosť Kráľovstva. Takže sa musíme vyhnúť patovým odpovediam a nemôžeme očakávať „instantné" riešenia. Na rozdiel od moralistov musíme byť trpezliví pri pomalom raste a pádoch a musíme si byť vedomí komplexnosti zmien a rastu v milosti. Na rozdiel od pragmatikov a cynikov musíme trvať na tom, že zázračná zmena je možná.

6. Prístup k zázrakom. To „už" Kráľovstva znamená, že sila pre zázraky a liečenie je dostupná. Ježiš demonštruje kráľovstvo liečením chorých a kriesením mŕtvych. Ale „ešte nie" evanjelia znamená, že prirodzenosť (vrátane nás) stále podlieha rozpadu (Rímskym 8:22–23) a teda choroba a smrť zostávajú neodvratnými až do finálneho dokončenia. Nemôžeme očakávať, že sa zázraky a sloboda od utrpenia stanú takými bežnými súčasťami kresťanského života, že prekĺzneme našimi dňami bez akejkoľvek bolesti. Na rozdiel od moralistov vieme, že Boh môže liečiť a robiť zázraky; na rozdiel od pragmatikov nie je naším cieľom tlačiť Boha k eliminácii utrpenia.

7. Prístup k zdraviu cirkvi. „Už" Kráľovstva znamená, že cirkev je teraz spoločenstvo sily Kráľovstva. Je teda schopná mocne premieňať svoje spoločenstvo. Evanjelizácia, ktoré pridáva „na každý deň tých, ktorí boli zachránení", (Skutky 2:47) je možné! Milujúce bratstvo, ktoré ničí „priehradný múr, nepriateľstvo" (Efezským 2:14) medzi rôznymi rasami a triedami, je možné! Ale „ešte nie" Kráľovstva znamená, že Ježiš ešte nepredstavil svoju nevestu, cirkev, ako „cirkev slávnu, bez poškvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného" (Efezským 5:27). Nemôžeme teda byť tvrdo kritickí k nedokonalým kongregáciám alebo netrpezlivo skákať z cirkvi do cirkvi podľa vnímaných škvŕn. Omyl nebude z cirkvi nikdy kompletne vykorenený. „Ešte nie" Kráľovstva tiež znamená vyhnúť sa prehnane vážnemu uvaľovaniu cirkevnej disciplíny a iných spôsobov snaženia sa vytvoriť perfektnú cirkev už dnes.

8. Prístup k sociálnej zmene. Nesmieme zabúdať, že Kristus aj dnes v istom zmysle vládne nad históriou (Efezským 1:22–23). „Už" milosti znamená, že kresťania môžu očakávať použitie Božej moci na zmenu sociálnych podmienok a komunít. Ale „ešte nie" hriechu znamená, že budú „vojny a príbehy o vojnách". Sebectvo, krutosť, terorizmus a utláčanie budú pokračovať. Kresťania nie sú útočiskom pre žiadne ilúzie o politike ani utopické podmienky. „Ešte nie" znamená, že kresťania nebudú veriť akejkoľvek politickej ani sociálnej agende, že vytvorí spravodlivosť tu na zemi. Takže evanjelium nás ochraňuje od prehnaného fundamentalistického (moralistického) pesimizmu, týkajúceho sa sociálnych zmien a tiež od prehnaného optimizmu liberalizmu (pragmatizmu).

ZHRNUTIE

Všetky problémy, osobné či spoločenské, pochádzajú zo zlyhania v aplikovaní evanjelia radikálnym spôsobom, zlyhaním v dostávaní sa na „rovnú cestu za pravdou evanjelia" (Galatským 2:14). Všetky patologické stavy v cirkvi a všetka jej neefektivita pochádzajú zo zlyhania v umožnení evanjeliu prejaviť sa radikálnym spôsobom. Ak je evanjelium vyložené a aplikované vo svojej plnosti v akejkoľvek cirkvi, táto cirkev začne vyzerať veľmi jedinečne. Ľudia v nej nájdu morálne usvedčenie, no zároveň súcit a flexibilitu.