Ja mám byť vodcom?!

Ramiro Ramirez @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/ecovirtual/5982915332/

  • 6 minút
  • 2414

O vodcovstve, jeho úskaliach a o tom, že Ježišova krv zakrýva všetky hriechy.

Keď môj zbor prvýkrát podstúpil risk a navrhol ma ako lídra, často som sa zastavil a uvažoval nad tým, kde zobrali toľkú dôveru vo mňa. Považoval som sa za jedného z najväčších hriešnikov v zbore. Moje zvyky ohľadom randenia a moja ukričanosť nebývali u nás tolerované.

A tak som neskrýval prekvapenie, keď som dostal pozvanie pripojiť sa k vedúcim v našom zbore. Čo som toho času nevedel (avšak jeden môj starší, múdrejší spolupracovník to vedel) bolo, že moje skutočné hriechy neboli tie ľahko viditeľné — týkajúce sa mojich vzťahov s ľuďmi, ale boli to moje osobné problémy, ktoré sa dajú ľahko skryť v dnešnej kariéristickej študentskej kultúre: intelektuálna pýcha, bezmilostné odsudzovanie iných, sexuálne predstavy a kariérizmus.

Ako som tak uvažoval nad týmto veľkým prejavom milosti, skrslo vo mne podozrenie: Keď naši vedúci v zbore nemajú problém prijať medzi seba niekoho tak očividne nekvalifikovaného ako mňa, čo to potom prezrádza o ostatných vedúcich zo skupiny? Vždy som bol ochotný povoliť uzdu kritiky vedúcich zboru, pretože som bol presvedčený, že v delení na vedúcich a ostatných, „vedúci“ znamenal duchovne vyspelého kresťana, ktorý keď už bol bez väčšieho kontaktu s hriešnym svetom, bol aspoň skúsený a úspešný v riešení problémov. Tí „ostatní“(medzi ktorých som patril aj ja) boli pre mňa niečím druhotným a museli sa uspokojiť so stolovaním s colníkmi. Kedykoľvek som videl nejakú slabinu v radoch vedúcich, vyskočil som na nich a domáhal som sa okamžitých reforiem. Moja vlastná falošnosť a pýcha vo mne velila toto: „Možno, že som hriešnik, ale aj tak dokážem rozoznať hlúpe rozhodnutia, ktoré sa okolo mňa dejú.“

Príležitosť stať sa členom vedúcich zboru vo mne spôsobovala hotovú krízu: Patril by som medzi „vedúcich!“ Čoskoro moje skúsenosti s ostatnými členmi skupiny vedúcich potvrdili to, čo sa aj stalo mojím novým pracovným princípom: Kresťanský vodcovia sú stále hriešnici. Dokonca veľkí hriešnici. Možno nie až takí veľkí ako apoštol Pavel (ktorí si nárokoval titul “najväčší medzi hriešnikmi“), ale každopádne sú. A ja som bol jeden z nich.

Toto mi otvorilo oči, aby som videl realitu.

Začal som vymýšľať rôzne teórie, aby som sa vyrovnal s novým poznatkom, že kresťanskí vodcovia sú stále často morálne skazení. Ako môžeme viesť iných, keď sami sme stále hriešnici? Začalo mi svitať, že cyklus „hriech, vyznanie, hriech, vyznanie… “ trvá omnoho dlhšie než som si myslel, keď som prvýkrát začal mať niečo do činenia s kresťanstvom a učeníctvom. Prichádzala na mňa nervozita ohľadom skrytých hriechov, ktorým som predtým neprikladal veľkú váhu. Mal som výčitky svedomia nad hriechmi, ktorých som sa dopustil predtým — napr. tvrdú kritiku, ktorú som pravidelne vysielal na ľudí, o ktorých som neskôr zistil, že sú ako ja. Ups!

Premýšľal som aj nad ďalšími lekciami, ktoré som sa naučil. Vedenie biblického štúdia už v druhom roku môjho kresťanstva mi ukázalo, že som nemal potrebný prehľad v Biblii, dokiaľ som nevzal na seba zodpovednosť vo vedení ostatných. Ako vedúci biblickej skupinky som sa veľmi snažil pochopiť Písmo. Aj keď som sa pripravoval, zriedkakedy sa našiel niekto, kto bol počas spoločného štúdia viac fascinovaný objavovaním nových vecí ako ja.

Začal som uvažovať, či nechodia členovia mojej skupinky na ňu len preto, lebo sa zabávajú pri sledovaní mňa ako objavujem všetky tie veci po prvýkrát, kým oni to zjavne už všetko poznali z detských besiedok alebo stretnutí mládeže. A tak som si nakoniec uvedomil, že som to bol ja, kto mal úžitok zo štúdia a veľmi mi to pomohlo posilniť svoju duchovnú disciplínu, najmä v osobnom štúdiu Biblie. Čo som sa teda naučil, keď som prijal výzvu viesť biblické štúdium?…

Začal som sa pohrávať s myšlienkou, že duchovné vodcovstvo je viac ako len nejaké učeníctvo. Na začiatku procesu máš hriešne decká, ktoré zápasia s Božou milosťou vo svojich životoch a ty ich necháš tancovať ten „tanec učeníctva“ na pódiu. Predávaš lístky, možno prídu nejakí predavači popcornu, necháš zainteresovaných okolostojacich uzavrieť stávky na výsledok. Hoci som bol vtedy „vedúci,“ stále som seba radil skôr medzi tých „ostatných,“ ľudí, ktorí beznádejne potrebujú denne prijímať Božiu milosť, aby vôbec boli schopní sa usmiať a povedať pár milých viet aj ľuďom, ktorých veľmi nemusia. Toho času bolo mojím najväčší darom vo vodcovstve hovoriť slovo: „Prepáč!“ — prepáč mi moju pýchu, prepáč mi, že som občas pekný sebec; prepáč, že ti spôsobujem ťažké časy tým, že dokola robím veci, ktoré by som nemal robiť. Prvýkrát, keď som si prečítal list Jakuba 3:1, neuvedomil som si dostatočne, čo sa tam píše:

„Nechcite byť, bratia moji, tak mnohí učiteľmi. Vedzte, že súd nad nami bude ťažší.“ Vedel som o tomto verši, preto som sa odhodlal súdiť sa prísnejšie. Nikdy som však nečítal 1. verš v kontexte 2. verša: „Veď my sa všetci v mnohom prehrešujeme. Ak sa niekto neprehrešuje v reči, je dokonalým mužom, schopným držať si na uzde aj celé telo.“ Super! Píše sa tam „my všetci“ robíme chyby! Keď učitelia povedia niečo nesprávne, poslucháči hneď spozornejú. Aj ja som to okúsil, lenže tentoraz som nevyučoval iba slovami, ale celým svojím životom — počas toho, ako som viedol mladých kresťanov a ostatných v hľadaní duchovnej pravdy. A keď som v tomto komplexnom vyučovaní urobil nejakú chybu, omnoho dôležitejšie než výhovorky bolo napraviť moje zlyhania. Skutočne to bolo oveľa dôležitejšie!

Vlastne som si začal uvedomovať, že keby som chcel viesť svoj život spôsobom hodným evanjelia, potreboval by som všetku svoju silu čerpať z krvi Pána Ježiša Krista. Vystrašilo ma to, ale v mojom strachu som sa naučil siahnuť po tele a krvi Kristovej — siahnuť po odpustení.

Počas rokov strávených v InterVarsity ako jeden z vedúcich, som sa niekedy cítil ako jedno veľké zlyhanie. Stále som sa sám seba pýtal: „Kedy už konečne prestanem kaziť veci okolo seba a stanem sa lídrom hodným nasledovania?“ No to, čo som sa skutočne pýtal, bolo: „Kedy budem môcť začať poukazovať na seba namiesto Ježiša ako dokonalý príklad, ktorý by mali ľudia napodobňovať?“ Po rokoch vyznávania hriechov aj pred ľuďmi som si však istý, že nikdy nebudem schopný ukazovať na seba ako na príklad hodný nasledovania. A prečo by som to aj chcel? Mám predsa ukazovať na Ježiša.

Videl som aj ďalšie slabiny svojho starého modelu vedenia mladých. Učeníctvo prezentované podľa môjho pôvodného delenia na „vedúcich“ a „ostatných“ (pričom „vedúci“ je skúsený kresťan, úspešný v riešení problémov, ktorý hreší minimálne) môže viesť k pokrytectvu a k priveľkému odstupu medzi vedúcimi a ostatnými kresťanmi. Naše predstavy o autoritách sú často skôr o akomsi udržiavaní mýtu o ich neomylnosti, no popri tom chýba predstava o vedúcich, ktorí nás môžu povzbudiť priznaním si svojich vlastných slabín. Kresťania, ktorí nie sú spokojní sami so sebou, lebo nemajú pokoj s Bohom ohľadom svojich zlyhaní, sa zvyčajne stávajú chladnými lídrami, ktorí si podvedome udržujú odstup od ľudí, od ktorých očakávajú uznanie a rešpekt. No to len do doby, kedy sa im pošťastí pokoriť sa, ako sa to stalo mne, rôznymi verejnými zlyhaniami, ktoré sa stanú ukazovateľmi Božej milosti v našich životoch.

Našťastie, nemusíme žiť ani viesť iných podľa modelu učeníctva „vedúci/ostatní.“ Pochopenie evanjelia so všetkou „šťavou,“ ktorú obsahuje, znamená aj to, že my, ako kresťania, už nemáme dôvod skrývať svoje hriechy. A hanbiť sa za ne? Samozrejme, že áno. Ale ako denne dávame seba samého, aj so všetkými svojimi zlyhaniami Pánu Bohu — On nás prijíma a znovu napĺňa svojou úžasnou milosťou. Bezpochyby, Pán Boh je jediný, kto spĺňa vlastnosti „vedúcich.“ A je úplne nevysvetliteľné, že si vybral žiť medzi nami, tými „ostatnými“, skrze Ježiša Krista. Keď som povedal „áno“ na výzvu pripojiť sa k skupine vedúcich v našom zbore, ešte som netušil, že vodcovstvo môže byť také super. No nie je to skvelé podeliť sa s vami o túto skúsenosť?

Liam Corley. Uverejnené na stránke Studentsoul.org, © 2007, InterVarsity Christian Fellowship/USA ®. Všetky práva vyhradené. Akékoľvek použitie tohto článku bez súhlasu autora je zakázané.

Pôvodný článok nájdete na: www.intervarsity.org

(0 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.