Ježiš zaplakal

Mycatkins @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/bigmikeyeah/5241699284

  • 10. Jún '15
  • 5 minút
  • 2694
  • 1

Keď sa približoval k mestu, ešte vyzeral v poriadku. Sestra jeho mŕtveho priateľa sa s ním stretla, keď za ním vybehla von. Utešil ju pravdou a milosťou.

Keď sa približoval k mestu, ešte vyzeral v poriadku. Sestra jeho mŕtveho priateľa sa s ním stretla, keď za ním vybehla von. Utešil ju pravdou a milosťou. Ale potom uvidel ďalšiu sestru, zjavne ešte rozrušenejšiu. Z očí sa mu začali hrnúť slzy.

Ježiš zaplakal.

Dve jednoduché slová, a aj tak majú význam ako svet. Ján 11:35 je najkratším veršom v celej Biblii, ale je tiež jedným z tých najsilnejších a najhlbších. Táto najkratšia z viet dostala vlastné číslo oprávnene.

Nachádzame tu pozoruhodný odlesk slávy Pána vesmíru.

Jeho ľudské emócie

„Muž bolestí,“ predpovedal prorok, „ktorý poznal choroby“(Izaiáš 53:3). Áno, bol to muž bolestí, ale nie svojich vlastných. „On niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti“ (Izaiáš 53:4). Pretože jeho láska je taká veľká, naše bolesti si privlastnil.

Samo osebe nie je veľmi pôsobivé mať kráľa, ktorý narieka. Ale to, že máme zvrchovaného vládcu, ktorý nielen vie, ako sme utvorení (Žalm 103:14), a to, čo je v človeku (Ján 2:25), ale má účasť na našom tele a krvi (Židom 2:14), to prináša veľkú útechu.

Boh sám vzal v tomto mužovi na seba našu ľudskosť. A s ňou aj naše pocity. A s nimi aj náš žiaľ. Sme smrteľní a krehkí. Ale Boh nám dal mocné emócie. Oslavujeme. Žialime. Radujeme sa. Plačeme. A robíme to s Ježišom, ktorý je jedným z nás.

„Kristus si spolu s naším telom obliekol aj naše pocity,“ píše Ján Kalvín. V evanjeliách Ježiš dáva jasne najavo ľudské emócie. Keď počul slová viery od stotníka, „zadivil sa“. (Matúš 8:10) V Getsemane hovorí: „veľmi smutná je mi duša až na smrť“. (Matúš 26:38) Židom 5:7 píše, že „hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby“.

Ale nikto nám neukazuje ľudské pocity Krista tak, ako jeho milovaný učeník Ján — či lásku alebo hnev.

Od lásky k slzám

To, že miloval mŕtveho Lazára a jeho dve sestry, nie je jasnejšie nikde viac ako v Jánovi 11, verš 5: „Ježiš miloval Martu i jej sestru a Lazára.“ Vo verši 36 ľudia reagujú na Ježišovo nariekanie: „Ajhľa, ako ho miloval!“

Ježiš nenariekal preto, že mu chýbala viera, ale preto, že bol plný lásky. V láske plače s plačúcimi. „Keď Ježiš videl, že plače a že plačú aj Židia, ktorí prišli s ňou, zachvel sa v duchu a [bol] vzrušený“ (Ján 11:33).

A toto všetko urobil, hoci vedel, že Lazár vstane z mŕtvych. Povedal to svojim mužom. „Tá nemoc nie je na smrť, ale pre slávu Božiu, aby oslávený bol ňou Syn Boží“ (Ján 11:4). A opäť: „Lazár, náš priateľ, zaspal; ale idem ho zobudiť“ (Ján 11:11). A aj napriek tomu Ježiš zaplakal.

Od hnevu k slzám

Jeho slzy však nepochádzajú iba z lásky. Hnevá sa spravodlivým hnevom na smrť a nevieru. Ján hovorí, že sa chvel v duchu a bol vzrušený — doslova, že bol pobúrený a nepokojný. Bol rozhorčený a rozrušený.

Rovnaké slovo, ktoré je tu preložené ako „chvenie v duchu“, znamená inde pohrozenie (Matúš 9:30, Marek 1:43), a zas inde aj dohováranie (Marek 14:5). Je to veľmi vážne slovo. „V mimo-biblickej gréčtine môže tento pojem odkazovať na erdžanie koní. Pri použití v súvislosti s ľudskými bytosťami, naznačuje neustále hnev, pobúrenie alebo emočnú rozhorčenosť… Lexikálne sa redukcia tohto emočného smútku na dôsledok empatie, zármutku, bolesti, a pod., nedá ospravedlniť“ (D. A. Carson: John, s.415 — 416). A keď sa teda Ježiš približoval k Lazárovej hrobke, „znovu(sa) zachvel“ vo verši 38.

Je však aj „hlboko ustarostený“. Je roztrasený, nepokojný. Stojac tvárou v tvár smrti vie, koľko to bude stáť poraziť tohto nepriateľa. Tentoraz vytrhne Lazára z jej čeľustí. Nabudúce položí svoj vlastný život.

Prichádza ustarostenosť

A má byť znova ustarostený. Keď prichádza jeho hodina, modlí sa: „Teraz je moja duša vzrušená, a čo povedať: Otče, zbav ma tejto hodiny?“ (Ján 12:27). Keď spoznal svojho zradcu a to, k čomu všetkému to povedie, „zachvel sa v duchu a osvedčil toto: Veru, veru vám hovorím: Jeden z vás ma zradí“. (Ján 13:21)

Toto je starosť, ktorej musí čeliť sám. Jeho učeníci mu s tým nemôžu pomôcť. Vlastne, on to robí pre nich. A tak im hovorí: „Nech sa vám srdce nestrachuje!“ (Ján 14:1) a opäť: „Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!“ (verš 27) On ide čeliť tomuto strachu, aby toho boli oni ušetrení.

Lenže láska vo veršoch 5 a 36 jedenástej kapitoly a rozčúlenie vo verši 33 vedú následne k slzám vo verši 35. Pretože miloval a pretože hľadel smrti do tváre, rozčúlený z jej zla a odhodlaný ho ukončiť, začne roniť slzy. Ostatní plakali, ale Ježiš nariekal.

Takéto slzy nevyvierajú z nedostatku viery. Toto nariekanie je práve odpoveďou viery. „Rovnaký hriech a smrť,“ hovorí Carson, „rovnaká nevera, ktorá vyvolala jeho rozčúlenie, vyvolala aj jeho zármutok. Tí, ktorí dnes nasledujú Ježiša ako jeho učeníci by spravili dobre, ak by sa naučili balansovať rovnaké napätie — zármutok a súcit bez rozčúlenia sa redukujú na obyčajný sentiment, zatiaľ čo rozčúlenie bez zármutku zatvrdzuje človeka v pokryteckej arogancii a popudlivosti.“ (s. 416)

Od sĺz k skutkom

Ježišov nárek neprichádza zo zúfalstva a beznádeje. Toto nie sú slzy niekoho, kto si uvedomil, že sám je bezmocný a je pripravený sa vzdať. Naopak, sú to slzy náklonnosti zmiešanej s hnevom, ktoré vedú ku skutku. Vzkriesi Lazára.

Smrť bude premožená, ale to neznamená, že nebude oplakaná. Aj jeho vlastná smrť bude veľkým víťazstvom, ale nebude to bez zničujúcej bolesti. Zakúsi tie najväčšie zármutky. Bude nariekať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Matúš 27:46).

Keď už vzkriesil Lazára, vráti sa na Kalváriu pre jeho posledný rozhodujúci boj s hriechom a smrťou.

Zotrie slzy

Ježiš nariekal. A v týchto slzách vidíme, že Boh nie je vzdialený od bolestí našej existencie. Priblížil sa k nám. Zobral na seba telo a krv. Nepovolal nás k ľudskosti, ktorú si sám nebol ochotný obliecť. Nezanechal nás vo svete, do ktorého by sám nemal vôľu prísť. Netrpíme nijakou bolesťou, ktorou by on sám netrpel. Nenesieme žiaden zármutok, ktorý by on sám nebol ochotný niesť.

Ježiš nariekal. Nepokladal sa za nadradeného našej agónii, ale vzdal sa svojej hodnosti tým, že zobral na seba našu podobu a stal sa nám tým podobný. (Filipským 2:7) Pravým srdcom kresťanskej správy je, že šťastný Boh tak miloval plačúci svet, že svojho jediného syna dal, aby plakal s nami, a to aj na mieste tej najväčšej opustenosti, aby ktokoľvek, kto v neho uverí, nemusel už nikdy plakať, ale mal nekonečnú radosť.

A jedného dňa, keď nám zotrie každú slzu, nebude to preto, aby potlačil náš smútok. Ten, ktorý zotrie naše slzy, roní svoje vlastné. A triumfuje.

Toto je naše evanjelium v dvoch slovách: Ježiš zaplakal.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

3/5 (1 hlas)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.