Józuov dlhý deň a NASA

… je príbeh pravdivý?

Od roku 1970 sa v knihách, novinách a časopisoch v Spojených štátoch, ale aj inde, objavujú rozličné verzie vzrušujúceho príbehu „vedeckej apologetiky". Veľa ľudí ho čítalo alebo počulo a podáva ho ďalej, pričom ho považuje za dôveryhodnú správu.

Ja som však ako kresťan a vedec cítil povinnosť overiť si pravdivosť príbehu nielen sám pre seba, no podeliť sa so závermi aj s ostatnými. Dúfam, že moje zistenia budú slúžiť ako výzva i varovanie. Príbeh sa zvyčajne volá „Vesmírny program potvrdzuje Bibliu" alebo veľmi podobne. Riaditeľ spoločnosti Curtis Engineering a poradca pre vesmírny program, Harold Hill, v ňom oznamuje, že keď vedci, skúmajúci vesmír v meste Greenbelt v americkom štáte Maryland, kontrolovali počítačové údaje o budúcich obežných dráhach slnka, mesiaca, planét a iných vesmírnych telies, narazili na veľký „problém". Údajne ide o chýbajúci deň niekedy v minulosti. Jeden z kresťanských členov tímu ho pred nekresťanmi identifikoval ako deň, kedy sa kvôli Józuovi zastavilo slnko. (Józua 10:12–14)

Podľa príbehu sa však problém týmto nevyriešil. V čase Józuu totiž chýbalo iba dvadsaťtri hodín a dvadsať minút. Štyridsať minút ostávalo teda stále neobjasnených. Ten istý človek si však neskôr spomenul, že v čase Chizkijovej choroby sa tieň slnka na Ácházových slnečných hodinách vrátil späť o desať stupňov, čo predstavuje presne štyridsať minút. (2. Kráľov 20:10–11) Rozprávanie sa končí víťazným prehlásením, že Boh vedcom dokazuje pravdu svojho Slova.

Je len samozrejmé, že mnohí kresťania boli a stále sú týmto príbehom nadšení. Veľmi radi čítame a počúvame, ako vedecké zistenia podporujú našu vieru, Boh nám ale v Písme prikazuje: „Všetko skúmajte, dobrého sa držte!" (1. Tes 5:21) Často sa však ponáhľame a sme príliš nedočkaví, aby sme podnikli také skúmanie. Pred spoluveriacimi určite nechceme vyzerať ako neprimerane skeptickí alebo kritickí.

Domnievam sa, že kresťanský redaktor vo washingtonskom denníku Evening Star, William Willoughby, bol prvý, kto sa začal príbehom podrobne zaoberať a svoje zistenia uverejnil. V rubrike „Názory z Washingtonu" (Washington Perspectives) ôsmeho augusta 1970 napísal, že keď sa obrátil na Goddardovo centrum pre vesmírne lety NASA v Greenbelte, nikto o udalostiach v príbehu nič nevedel. Willoughby sa preto skontaktoval s Haroldom Hillom v Baltimore. Hill na príbehu trval. Odvolával sa na odborníkov, potrebné dokumenty však nemohol nájsť.

Už tieto fakty vrhajú na príbeh tieň pochybností, ten sa však len zväčšuje po preskúmaní určitých detailov. V príbehu chybu údajne rozpoznali počítače. Je takéto zistenie možné? Uvážme, že na to, aby počítače odhalili chýbajúci deň, programátori v nich musia zadať pevne stanovený časový údaj z obdobia pred dňom, ktorý chýba. V príbehu sa okrem toho uvádza, že vedci nenašli celý jeden deň, ale dvadsaťtri hodín a dvadsať minút v jednej časti dejín (podľa väčšiny vedcov medzi rokmi 1400 a 1250 pred Kristom) a zvyšných štyridsať minút v inom období (okolo roku 700 pred Kristom). V tom prípade potrebujeme dva pevné body. Jeden z obdobia pred Józuom a druhý v čase medzi Józuom a Chizkijom. Aby bolo možné vypátranie takej presnej odchýlky, tieto časové body by astronómovia i historici museli poznať s presnosťou niekoľkých minút.

Jednou z metód, ktoré by mohli preukázať presnosť údajov, sú zaznamenané pozorovania zatmení slnka. Zatmenie je totiž úplné len pozdĺž úzkeho priestoru a na určitom mieste iba počas niekoľkých minút. Prvá zmienka o zatmení slnka však pochádza z roku 1217 pred Kristom, v období po Józuovi (pozri „zatmenie" v diele Encyclopedia Britannica, vydanie z roku 1970). Každopádne, pozorovania zatmení v staroveku nie sú udané s presnosťou na minúty. Potvrdenie dvadsiatich troch hodín a dvadsiatich minút alebo dokonca i dvadsiatich štyroch hodín u Józuu ostáva dodnes nad možnosti ľudských i počítačových výpočtov. Už pre tento samotný fakt musím spomínaný príbeh považovať za podvod. Aj keby som však nebral do úvahy pochybnosti týkajúce sa počítačov, odhalil som iný dôvod vedúci k tomuto záveru. Hlavné aspekty príbehu sú totiž staršie ako elektronické počítania alebo výpočty zo strediska NASA. Harry Rimmer v knihe Súlad vedy a Písma (Harmony of Science and Scripture) vydanej v roku 1936 opisuje nasledujúci príbeh (s. 281–282):

Profesor na univerzite v Yale, C. A. Totten, napísal v roku 1890 knihu, potvrdzujúcu spoľahlivosť Biblie bez akýchkoľvek pochybností. Jej stručne zhrnutý a zhustený obsah vyzerá asi takto: Profesor Totten píše o svojom kolegovi, vynikajúcom astronómovi, ktorý odhalil čosi zvláštne. Zem mešká dvadsaťštyri hodín! Celých dvadsaťštyri hodín sa kdesi stratilo. O svojom objave porozprával profesorovi Tottenovi a ten ho vyzval, aby preskúmal otázku inšpirácie Biblie. Povedal mu: „Ty neveríš, že Biblia je Božie slovo, ja áno. Teraz máme dobrú príležitosť dokázať, či je alebo nie je inšpirovaná Bohom. Začni ju čítať od začiatku, až kým bude treba a zistíš, či nemôže vysvetliť chýbajúci čas."

Astronóm výzvu prijal a pustil sa do čítania Biblie. Po nejakom čase sa obaja muži náhodou stretli na pôde univerzity a profesor Totten sa priateľa opýtal, či už našiel uspokojivú odpoveď na spornú otázku. Kolega mu odpovedal: „Myslím, že som definitívne dokázal, že Biblia nie je Božie slovo. Chýbajúcich a nevysvetlených dvadsaťštyri hodín som našiel v desiatej kapitole knihy Józua. Vrátil som sa teda k výpočtom, aby som ich skontroloval a zistil som, že v období Józuu sa stratilo iba dvadsaťtri hodín a dvadsať minút. Ak sa Biblia mýli o štyridsať minút, nie je to Božia kniha!"

Profesor Totten odvetil: „Máš pravdu, aj keď len čiastočne. Píše sa v Biblii, že v čase Józuu sa stratil celý jeden deň?" Nazreli teda do textu a zistili, že sa v ňom píše „skoro celý deň".

Slovíčko „skoro" zmenilo celú situáciu a astronóm sa znovu pustil do čítania Biblie, až kým nenarazil na tridsiatu ôsmu kapitolu proroka Izaiáša. Izaiáš nám v nej zanechal napínavý príbeh o kráľovi Chizkijovi, ktorý ochorel až na smrť. Ako odpoveď na jeho modlitbu mu Boh zasľúbil, že mu pridá ešte pätnásť rokov života a na potvrdenie pravdivosti zasľúbenia mu ponúkol znamenie. Povedal: „Choď na nádvorie a pozri na Ácházove slnečné hodiny. Ja na nich vrátim tieň o desať stupňov!" Izaiáš dosvedčuje, že kráľ tak urobil a kým sa pozeral, tieň sa vrátil o desať stupňov, o ktoré už postúpil! Problém sa tým vyriešil, lebo desať stupňov na slnečných hodinách predstavuje na hodinovom ciferníku štyridsať minút. Presnosť Písma tak obstála aj v prísnej kritike.

Ak porovnáme Rimmerov opis s príbehom o údajoch v počítačoch NASA, všimnime si, že v oboch prípadoch ide o rovnaké čísla. Chýbal celkovo jeden deň — dvadsaťtri hodín v období Józuu a dvadsať minút v čase Chizkiju. Aj tu vidíme dramatické rozprávanie, ako bola skeptikovi zjavená pravda Biblie. Podobnosť obidvoch príbehov je zjavná, musíme sa však vrátiť k Tottenovi.

Charles Adiel Lewis Totten je v publikácii „Kto je kto v Amerike" zapísaný ako profesor vojenskej vedy na univerzite v Yale v rokoch 1889 až 1892, ktorý sa vzdal miesta, aby mohol tráviť viac času biblickým štúdiom. Bol britský izraelita a veril, že Anglosasi sú strateným izraelským kmeňom. Takisto bol aj adventista a vládu antikrista predpovedal na sedemročné obdobie rokov 1892 až 1899. Je autorom mnohých spisov, medzi ktoré patria i Józuov dlhý deň a Ácházove slnečné hodiny, podľa Rimmerových údajov vydané v roku 1890. Po vynaložení istej námahy a po značnom rozčarovaní sa mi podarilo nájsť exemplár upraveného tretieho vydania z roku 1891. Dielo odvtedy znovu vyšlo vo vydavateľstve Destiny Publishers of Merrimac v Massachusetts.

Čítanie Tottenovej knihy ma priviedlo k ďalšiemu prekvapeniu. Dramatický príbeh o presvedčení skeptika sa v nej vôbec nenachádza. Namiesto toho sa v nej samotný Totten, ktorý skeptikom nikdy nebol, snaží dokázať, že v minulosti chýba presne dvadsaťštyri hodín. Dvadsaťtri hodín a dvadsať minút sa malo stratiť počas Józuovho dňa a štyridsať minút v čase Chizkijovej vlády. Totten nepredkladá výpočty na dokázanie svojich tvrdení, uvádza vlastne len výsledky. V treťom vydaní sa na stranách 39, 59 a 61 počíta so skutočnosťou, že Totten sa ako na „známy" pevný bod pred Józuovým dlhým dňom spoliehal na predpokladaný dátum stvorenia sveta — deň jesennej rovnodennosti, dvadsiateho druhého septembra v roku 4000 pred Kristom (s.61). Ak predpokladal, že prvým dňom stvorenia bola podľa jeho chápania Písma nedeľa a ak počítal dni od súčasnosti späť do minulosti, dvadsiaty druhý september v roku 4000 pred Kristom pripadol na pondelok. Totten teda prišiel k záveru, že „… k tomu nemohlo dôjsť nijakými matematickými výpočtami bez vloženia alebo „vsunutia" presne dvadsiatich štyroch hodín." (s.59)

Tottenovo vysvetlenie neobjasňuje, ako k objavu dospel. Očividne začal s chýbajúcimi dvadsiatimi štyrmi hodinami, potom sa podľa desiatich stupňov spomínaných u Chizkiju rozhodol prideliť štyridsať minút k tejto udalosti (keďže slnko sa o desať stupňov pohne za štyridsať minút) a zvyšných dvadsaťtri hodín a dvadsať minút ponechal Józuovi. Nespomenul však nijaký presný časový údaj v období medzi Józuom a Chizkijom, preto nemá ako dokázať, že nezávisle od biblických materiálov je správne práve takéto rozdelenie celkového času. Profesorov spis neposkytuje objektívne potvrdenie záznamov v Biblii.

Totten však uvádza zdroj presného dátumu stvorenia. Vypočítala ho Britská chronologická asociácia. Táto skupina, ktorej predsedom je chronológ Jabez Bunting Dimbleby, vydávala knižný kalendár s názvom Celá minulosť (All Past Time). Tvrdili v ňom, že dokážu určiť každý jeden deň od stvorenia. V kalendári z roku 1885 sa ukazuje, že chronológiu založili na sčítaní čísel udaných v Starom zákone, pričom použili veľké množstvo dohadov, týkajúcich sa fungovania starovekých lunárnych a slnečných kalendárov. Dielo je až hrozivo technické, ale už po niekoľkých minútach čítania som dospel k presvedčeniu, že autori Písmo interpretovali často svojvoľne. Vo svetle archeológie a ohromného množstva údajov z výskumov by dnes aj spomedzi tých, ktorí veria, že zem je oveľa mladšia, ako sú ochotní pripustiť geológovia, iba zopár konzervatívnych kresťanov prijalo rok 4000 pred Kristom ako presný dátum stvorenia. Tottenove výpočty však úplne závisia od poznania tohto dátumu.

Vyplýva z toho, že Tottenov spis nie je okrem Biblie ničím podložený a je otázne, či Písmo pochopil správne, pokiaľ ide o pevný časový bod, ktorý si profesor zvolil, teda dátum stvorenia. Niekedy v čase medzi Tottenovým opisom z roku 1890 a Rimmerovým z roku 1936 sa sformuloval príbeh, kde sa Totten už iba prizerá výpočtom skeptického astronóma. Zrejme po roku 1936 bolo rozprávanie obohatené o prvky kozmického veku. Osamoteného astronóma vystriedali vedci z vesmírneho strediska NASA a počítače urýchlili únavné počítanie.

Môže nás tento príbeh o príbehu niečo naučiť? Myslím, že áno. Každý kresťan rád vidí, ako sa skeptik obracia ku Kristovi a možno nás pokúša pravdu trošku „prikrášliť", aby sme posilnili svoj argument. Možno usudzujeme, že účel (večný život) svätí prostriedky (drobné pozmenenie pravdy). Rozhodne nesúhlasím.

Keď nakoniec vyjde pravda najavo, takéto skreslenia, aj keď niekedy neúmyselné, dávajú neveriacim dôvod myslieť si, že pisatelia Biblie sa mohli dopustiť rovnakej chyby — skresľovania. Náš pokus „pomôcť" Bohu sa nakoniec stane argumentom neveriacich. Mojou túžbou je, aby kresťania tak horlili za pravdu, že neveriaci začnú byť presvedčení, že ju naozaj máme. Urobíme dobre, ak s láskou, ale rozhodne napomenieme takýchto Rimmerov, Hillov a ďalších, ktorí podlamujú našu dôveryhodnosť. Oni aj my musíme byť opatrní pri overovaní zdrojov, najmä ak ide o materiál v náš prospech. Nemusíme si vymýšľať príbehy, aby sa kresťanstvo stalo atraktívnejším. Úžasné dôkazy o pravde kresťanstva sú dostupné v hojnej miere. Tí, ktorí ich nechcú preskúmať alebo ich dobrovoľne odmietajú, v súdny deň nebudú vedieť odpovedať. Neposkytujme im pohotové výhovorky.