Každý dobrý rodič bude niečo ľutovať

Čo by som o rodičovstve povedal svojmu mladšiemu ja?

Dostať ponuku napísať niečo k tejto otázke je podobné, ako dostať ponuku na zubársky zákrok zdarma. Toto gesto, aj keď si ho cením, zahŕňa vŕtanie a často aj nejakú bolesť. Hoci som už počul rozbiehanie vŕtačky, na um mi vzišlo niekoľko tém, ktoré stoja za zdieľanie.

1. Rodičovstvo neukáže predovšetkým vaše silné stránky, ale odhalí vaše slabosti

Mnoho rodičov vidí výchovu dieťaťa ako platformu na to, aby ukázali svoju vieru a múdrosť, dokonca aj Božie potvrdenie svojich rodičovských rozhodnutí. Presne takto som si to predstavoval, keď som sa doň púšťal. Rodičovstvo som vnímal ako značku, ktorá má vážne problémy a mohla by využiť nejakú mladú krv, nejaké inovatívne odhodlanie novej generácie. V mojej mysli bolo rodičovstvo jedinečnou príležitosťou na to, aby som predviedol svoje silné stránky.

Teda, to som si myslel.

Och, aké ilúzie som si robil. Rodičovstvo odhalilo každú duchovnú slabosť v mojej duši, v mojom manželstve a v mojej rodine, dokonca vytvorilo nové. Zoznámilo ma so zúfalstvom, podpichovalo ma strachom a ukázalo mi nespočetne veľa temných miest mojej duše.

„Rodičovstvo neukázalo moje silné stránky, odhalilo moje obmedzenia.“

Neuvedomil som si, že dieťa, ktoré „zdanlivo“ nenapredovalo, bolo tým miestom, kde sa rodičia skutočne stretávali s Bohom. Modlíme sa: „Bože, naprav ich!“ Boh potom odpovedá: „Áno, Dave, sú na mojom zozname. No poďme sa najprv pozhovárať o tebe.“ Rodičovstvo neukázalo moje silné stránky, odhalilo moje obmedzenia. Odhalilo tucty miest, kde som veril sebe a svojmu vedeniu namiesto Bohu. Napokon ma ponížilo a ukázalo mi, že verím sebe. Táto slabosť ma však viedla k Ježišovi, kde som bol vo svojom zúfalstve schopný vidieť, že On mal plány pre moje deti a silu pre mňa (2. K 12:9).

Rodičia, vezmite do úvahy toto: Slabosť je pre Boha tak dôležitá, že vezme tie najvyššie pozemské zážitky, veci, ktoré nás pozdvihujú (2. K 12:7), ako manželstvo a rodičovstvo, a použije ich, aby uvalil na nás ten druh slabosti, ktorý prináša Jeho moc.

2. Vaším najväčším bojom bude boj za vašu vlastnú vieru

Ako vaše deti rastú, menia sa ich preferencie, štýly a záľuby. Časť dospievania spočíva v rozhodovaní sa o tom, čo sa ti nepáči, alebo čomu neveríš, aby si mohol ísť za tým, čo sa ti páči a čomu veríš. Je to prirodzené a dobré, no niekedy to bolo pre mňa ako otca mätúce.

Keď jedno z mojich detí nadobudlo nejaké presvedčenie, zdalo sa mi to ako referendum o mojej výchove. Nájsť pôdu pod nohami, vedieť, kam sa postaviť, nebolo stále ľahké. Táto neistota vyústila vo mne do neočakávaného tlaku, ktorý sa potom musel preniesť na moje deti.

Mojím problémom neboli moje deti, bola ním moja viera. Nedôvera stavia vieru na zlé miesta — posúva nás preč od Božej milosti smerom k našej aktivite. Röntgenovým pohľadom premeriavame svoje deti a hľadámetie najmenšie znaky pozitívnych zmien. Trápime sa nad každým pochybným rozhodnutím, namiesto toho aby sme na modlitbách dôverovali Božím sľubom. To spôsobuje, že naším stredobodom sú okolnosti, a nie Boh. Keď si uvedomíme, že sme tu uviazli, môže nám pomôcť Abrahámov príklad.

„Strach spôsobuje, že v rodičovstve sú naším stredobodom okolnosti, a nie zasľúbenia.“

Zatiaľ čo čakal, kým sa narodí Izák, Abrahám „nezapochyboval v nevere, ale utvrdil sa vo viere, vzdával Bohu slávu a pevne bol presvedčený, že Ten, kto dal zasľúbenie, môže ho aj uskutočniť“ (R 4:20–21). Táto pasáž ma uchvátila na celé roky. Abrahám veril Bohu dávno predtým, než sa jeho okolnosti zmenili. Jeho vypestovaným zvykom bolo vzdávať Mu slávu, aj keď bola situácia v rodičovstve neúrodná.

Charles Spurgeon raz povedal: „Je to heroická viera, ktorá verí Kristovi tvárou v tvár tisícom rozporom.“ Premýšľal som, či mal na mysli výchovu detí. Viera je základom, keď je rast našich detí pomalý alebo možno nerozoznateľný. Viera spôsobuje, že sadíme, aj keď sad duše vyzerá úplne úrodne.

Abrahámova reakcia bola rásť pevne vo viere, pretože „vzdával Bohu slávu“. Jeho viera nebola zapálená okolnosťami. Veril Božím zasľúbeniam. Dvadsaťpäť rokov sa jeho okolnosti nezmenili, no jeho viera, zastrčená niekde v tej skúške, áno.

3. Keď si užívate svoje deti, tvaruje to ich vnímanie vášho rodičovstva rovnako ako hocičo, čo poviete

Zo začiatku mi to nebolo jasné. Predpokladal som, že väčšinu z tých najhlavnejších zodpovedností máme zvládnutú, no cestu sme si aj tak nie vždy užívali. Nikdy nezabudnem na ten pocit v žalúdku, keď sa jeden z mojich chlapcov zatváril prekvapene po tom, čo som mu povedal, že skutočne milujem, keď s ním trávim čas. Moja radosť sa nie vždy zhodovala s jeho skúsenosťami. Nebol to dobrý moment pre otca.

Odvtedy, keď mám šancu povzbudiť mladšieho pastora, aby miloval svoje deti, často mu poviem, aby si rozvrhol svoj čas, svoj život a svoje dovolenky tak, aby jeho deti vyrastali mysliac si: Otec si ma vždy užíval. Raduj sa vo svojich deťoch tak ako Otec, keď povedal: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3:17)

4. Niektorí kresťania môžu prehnane skúmať rozhodnutia rodičov a detí

V Evanjeliu podľa Jána, v kapitole 9 prešiel Ježiš okolo muža, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa Ho opýtali: „Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil?“ (J 9:1–2) Ježišovi nasledovníci interpretovali trápenie slepého syna podľa rovnakého diagnostického vzoru, ktorý často používane pri neveriacich, nezvládnuteľných alebo rebelských deťoch v rámci zboru. Myslíme si, že tieto deti odhaľujú slabé stránky rodičov.

„Keď si užívate svoje deti, tvaruje to ich vnímanie vášho rodičovstva rovnako ako hocičo, čo poviete.“

V najhoršom prípade sa toto stáva formou evanjeliového determinizmu — bezbožnej viery v to, že správanie a duchovná budúcnosť detí je založená výlučne na vernom vedení rodičov. Ak má tínedžer problémy, rodičia len žnú, čo zasiali.

Druhá strana mince je rovnako nebezpečná. Domnieva sa, že ak sa naše deti majú dobre, je to vďaka našej pôsobivej výchove. Vďaka Bohu za Kristovi odpoveď na otázku učeníkov koho viniť: „Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale (stalo sa to preto), aby skutky Božie boli zjavené na ňom“ (J 9:3).

Na tento spôsob myslenia dokážu byť kresťania výnimočne citliví. Škoda, že som to nevedel ako mladý rodič. Pomohlo by mi to dať si primeranejšie očakávania od zboru a tiež slúžiť rodičom zaťaženým vinou s väčším súcitom, modlitbami a trpezlivosťou. Ak by som to vedel, pomohlo by mi to porozumieť, že kultúra evanjelia si nerobí také starosti z porušovania pravidiel alebo z neobjaveného hriechu, ale namiesto toho stojí vo viere a predvída vnútornú prácu Krista za vonkajšími, pozorovateľnejšími podmienkami.

Čo potrebujú počuť všetci rodičia

Raz mi jeden muž povedal o akcii pre rodičov s názvom „Neľutujem“. Myslel som si, že ju organizujú rodičia novorodencov. Rodič, ktorý nič neľutuje sa napokon pravdepodobne potrebuje zamyslieť trošku hlbšie. Ak vo výchove neľutujete nič, len sa opýtajte svojich detí.

Do tohto odsudzujúceho miesta ponoreného v chybách však prichádza evanjelium. Ježiš si vyberá za svoje nádoby tých, ktorých prenasleduje ľútosť a cez nich ukazuje svoju slávu. Peter zaprel Krista trikrát a utiekol od Neho v momente Spasiteľovej najväčšej núdze. Je ťažké si predstaviť, dokonca aj po odpustení a povolaní (J 21:15–19), že Peter nešiel ako učeník a priateľ cestou ľútosti. Ak chceme nájsť v evanjeliu zmysel, musíme v Petrovom zlyhaní vidieť samých seba. Rodičia, ktorí nerobia žiadne chyby, nepotrebujú dobrú správu. Ako povedal Ježiš: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí; neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych.“ (Mk 2:17)

„Ježiš si za svoje nádoby vyberá rodičov, ktorých prenasleduje ľútosť, cez ktorých ukazuje svoju slávu.“

Musíme si priznať, že ľutujeme, ale musíme aj vidieť, že nám Kristus ponúka niečo oveľa lepšie než len únik z ľútosti. Boh nám na kríži pripomína, že naše zakopnutia nie sú nikdy také veľké, aby narušili Jeho plán pre náš život. Pre Petra a pre nás všetkých je za ľútosťou nádej. Vďaka tomu, že náš slávny Náhradník zomrel a vstal z mŕtvych, „Neľutujem“ je prepísané na „Nemám záznam“.

Vidíte, ako by to mohlo zmeniť spôsob, akým uvažujeme o svojich rodinách? Dnes môžeme žiť a viesť s nádejou, nie preto, že to stále robíme správne, ale preto, že nasledujeme Spasiteľa, ktorý to správne spravil. Z tejto kolísky bezpečnosti môžeme uznať svoje chyby, ľútosť a slabé stránky. Z tohto pokorného postoja môžeme pozdvihnúť oči k realite, „keď som slabý, som mocný“ (2. K 12:9–10).