Kde chce Boh, aby som pracoval?

Tak ako nikdy predtým vo svetových dejinách študenti opúšťajú svoje pôvodné spoločenstvo, „odídu“ na vysokú školu, rozhodujú o budúcnosti bez toho, aby ich to ovplyvnilo, alebo že by ich to obmedzovalo v ich živote.

„Boh ťa chce získať srdcom, nie stočiť rukou”

Predtým než sa opýtame: Kam ma Boh volá? mali by sme uvažovať nad otázkou: Kam ma už Boh povolal? — nie že by sa tvoje súčasné povolania v tomto formovacom období života nezmenili, alebo nezaujali nové smerovanie, ale pre kresťana predchádza povolanie od Boha vždy nášmu vedomiu.  Ak je od Neho, On dáva podnet. Robí prvý krok. Toto platí pre tvoje povolanie k spáse a tiež pre každé „povolanie“, ktoré nám dáva v tomto svete.

Zváž tri faktory

Pre mladých dospievajúcich, ktorí sa cítia ako voľný hráč — uvažujú nad možnosťami a určujú si (často sami), ktorú cestu si zvolia –, je dôležité vedieť, že sa práve pohybujú nejakým smerom a nestoja stále na mieste. Ty už si Bohom povolaný — ako kresťan, ako člen cirkvi, ako syn alebo dcéra, ako priateľ. A pre tieto prebiehajúce, už aktívne povolania teraz hľadáš Božie usmernenie, kam sa máš ďalej pohnúť.

Vzhľadom na to, že si zakotvený v kontexte s konkrétnymi povolaniami, ako by si mal po skončení školy rozoznať Božie smerovanie? Alebo, ako nájdeš Božiu vôľu pre tvoj pracovný život? Kresťania by mali mať na pamäti tri dôležité faktory:

1. Po akom druhu práce túžim?

Najskôr uznávame, že na rozdiel od podozrení, ktoré môžu pretrvávať v našej nedôvere, Boh je šťastným Bohom (1. Tim 1:11), nie vesmírnym zabijakom radosti. V Jeho Synovi, Jeho Duchom chce formovať a sformovať naše srdcia, aby túžili po práci, do ktorej nás On povoláva a aby sme sa v nejakom dobrom zmysle skutočne tešili z práce aj v tomto zvrátenom svete.

Posvätená, Duchom daná túžba nie je prekážkou, ale výhodou pri hľadaní Božej vôle. V Novej zmluve je jasné, že Boh je pre pastorov dôvodom práce v pastorálnej službe.  A môžeme predpokladať, že Boh chce to isté aj pre svoje deti, ktoré pracujú mimo cirkvi.

„Túžba je životne dôležitý faktor v rozhodovaní, ale sama osebe nie je povolaním.”

V Prvom Petrovom liste 5:2 nachádzame túto pozoruhodne dobrú správu o tom, ako nás Boh vedie v našej práci pre naše dobro a trvalú radosť. Text je o pastierskom povolaní, ale vidíme v ňom Boha, ktorý nás volá do akejkoľvek starostlivo menovanej práce. Boh chce pastierov, ktorí pracujú nie „z prinútenia, ale dobrovoľne, ako Boh chce“. Aké je pozoruhodné, že práca z túžby a radosti, nie záväzku a povinnosti, by bola „taká ako Boh chce“. Toto je druh Boha, ktorého máme — túžiaci (nie nútiaci) Boh, ktorý chce pracovníkov, ktorí túžia (nie sú nútení). Chce, aby Jeho ľudia, tak ako ich pastieri, robili svoju prácu „s radosťou a nie s plačom, lebo to by vám neprospelo“ pre tých, ktorým slúžia. (Žid 13:17).

Taktiež, keď apoštol Pavel písal o kvalitách pastiera, najprv spomína túžbu. „Vierohodné je toto slovo: ak sa niekto chce stať biskupom, túži po dobrej úlohe“ (1. Tim 3:1). Boh chce pracovníkov, ktorí chcú pracovať, nie pracovníkov, ktorí pracujú len z povinnosti. Hľa, tvoj Boh, ktorý ťa chce získať srdcom, nie stočiť ruku.

Túžba, samozrejme, netvorí vlastné povolanie. Je bežnou chybou predpokladať, že Bohom daná túžba je sama osebe „povolaním“. Túžba je životne dôležitý faktor v rozhodovaní, ale sama osebe nie je povolaním. Zostávajú ešte dva hlavné faktory: potvrdenie od druhých a Bohom daná príležitosť.

2. Potvrdzujú tento smer aj ostatní?

Druhá otázka, ktorú sa treba pýtať. Videl som dôkazy, malé ako sa na prvý pohľad dá, že môžem uspokojiť potreby druhých tým, že pracujem v tejto oblasti? A čo je dôležitejšie — ako moje vlastné sebahodnotenie potvrdzujú iní ľudia, ktorí ma milujú, a zdá sa, že sú ku mne úprimní? Myslia si, že by som bol vhodný pre prácu, po ktorej túžim?

Tu sa subjektívna túžba nášho srdca stretáva s konkrétnymi, reálnymi, objektívnymi potrebami druhých. Naše pracovné skúsenosti v tomto svete, či už v kresťanskej službe, alebo nie, nie sú pre našu súkromnú spokojnosť, ale pre uspokojenie skutočných potrieb druhých.

„Môžeš sa cítiť povolaný, a ostatní ťa v tom môžu utvrdiť, ale ani vtedy nie si skutočne povolaný, až kým Boh neotvorí dvere.“

Naše túžby majú hrať svoju úlohu, ale naše skutočné povolanie nie je formované najmä naším srdcom. Je formované svetom okolo nás. Tak často počujeme, že „nasleduj svoje srdce“ a „nebuď spokojný, kým nedosiahneš to, o čom snívaš“. Je to tak v spoločnosti a dokonca aj v cirkvi. Dôležitejšie je — oproti tomu kultúrnemu slovu, ktoré prevažuje — nie prinášať túžby tvojho srdca na svet, ale nechať skutočné potreby druhých tvarovať tvoje srdce.

Pri hľadaní Božej vôle pre nás — profesijne, hľadajme, kde sú naše rozvíjajúce sa túžby v súlade s našimi rozvojovými schopnosťami, ktoré budú pre naplnenie skutočných potrieb druhých. V priebehu času sa snažíme vypestovať istý druh dialógu (so sebou aj s ostatnými) medzi tým, čo chceme robiť a tým, čo sa nám darí robiť v prospech druhých. Radosť v istých druhoch práce zvyčajne rastie, keď ostatní potvrdzujú naše úsilie, a vidíme, že dostávajú skutočnú pomoc.

3. Ktoré dvere mi Boh otvoril?

Nakoniec, možno najviac prehliadnutým a zabudnutým faktorom v diskusiách o povolaní, sú Bohom dané otvorené dvere v skutočnom svete. Môžeš sa cítiť povolaný, a ostatní môžu aj potvrdiť tvoje schopnosti pre túto úlohu, ale nie si skutočne povolaný, pokým Boh neotvorí dvere.

Tu slávime v pravde Božej prozreteľnosti, nie len hypoteticky, ale hmatateľne. Skutočný svet, v ktorom žijeme, a rôzne možnosti, tak ako sú nám prezentované, nie sú náhodné.

Boh vládne nad všetkými vecami — od Neho, cez Neho, Jemu (R 11:36). A tak ako sú prezentované možnosti reálneho života (ponuky práce), ktoré napĺňajú túžbu v nás, a sú potvrdené spoločnosťou ostatných, môžeme ich považovať za potvrdenie Božieho „volania“. Nie, že takéto povolanie sa nikdy nezmení.

Ale nateraz, keď sa tvoj vlastný zmysel Božieho vedenia, dobrej perspektívy a vedenia od ostatných zosúladí so skutočnou príležitosťou vo forme aktuálnej ponuky práce, máš Božie povolanie.

„Nakoniec, je to Boh, nie človek, ktorý poskytuje ponuku práce.“

A môžeme povedať, že toto povolanie je od Neho, pretože Boh sám prozreteľnou rukou dokončil svoju prácu. Začal proces zasadením správnej túžby do nás — pomáhať druhým; a potvrdil tak smer prostredníctvom našich životných schopností a potvrdení blízkych. Teraz potvrdzuje tento spôsob povolania tým, že otvára pravé dvere v správny čas. Nakoniec, je to Boh, nie človek, kto poskytuje ponuku práce.

Boh nie len robí dozorcov (Sk 20:28) a ustanovuje pastierov (Ef 4:11–12), a vysiela pracovníkov na Jeho vinicu (Mt 9:37–38), a posiela kazateľov (R 10:15), a ustanovuje múdrych správcov nad svojou domácnosťou (Lk 12:42), ale On robí aj zubárov a inštalatérov. V Jeho dobrotivosti dáva učiteľov, podnikateľov a sociálnych pracovníkov pre spravodlivých aj nespravodlivých. Posiela vedúcich a tých, ktorí pracujú v službách. Dáva ťa do sveta, do služby druhým.