Kde dnes nájdeme jednotu?

Photo by Jonas Weckschmied on Unsplash, https://unsplash.com/photos/-N_UwPdUs7E

  • 7. Sep '22
  • 6 minút
  • 253
  • 32

Prekvapujúca cesta k skutočnému pokoju

„Napadlo vám niekedy, že sto klavírov naladených rovnakou ladičkou je automaticky naladených na seba navzájom?“

Nepamätám si, kedy a kde som prvýkrát čítal tieto pamätné slová v klasickej knihe A. W. Tozera Nasledovanie Boha. Viem však, že ako študent druhého a tretieho ročníka vysokej školy som celú siedmu kapitolu „Pohľad duše“ čítal stále dookola. Ošúchaný papierový obal mojej knihy z deväťdesiatych rokov je toho dostatočným dôkazom. Tozer pokračuje:

„[Klavíry] sú v súlade tým, že nie sú naladené na seba navzájom, ale na iný štandard, ktorému sa musia individuálne podriadiť. A takto aj sto veriacich, ktorí sa stretávajú spolu, pričom každý z nich hľadí na Krista, sú si srdcom bližšie, než by mohli byť, keby si uvedomili „jednotu“ a odvrátili svoj pohľad od Boha, aby sa usilovali o užšie spoločenstvo.“ (str. 90)

Už pri prvom čítaní ma to zaujalo. Teraz, o dve desaťročia neskôr, ma v tom hlboko utvrdili ťažkosti môjho dospelého života. A v posledných dvoch rokoch — ktoré niektorí z nás považujú za tie všeobecne najrozporuplnejšie, aké sme prežili — Tozerove slová o nachádzaní „užšieho spoločenstva“ prostredníctvom spoločného pohľadu na Boha (skôr než vedomia či zamerania na „jednotu“) žiaria novým svetlom.

Nemusíme však veriť len Tozerovmu slovu. Máme na to aj biblický dôkaz: „živý malý žalm,“ ako ho nazýva Derek Kidner, Žalm 133. „Hľa,“ začína žalmista, „aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú!“

Túžba po stratenej jednote?

Tento žalm je jedným z pätnástich „Piesní výstupov“ (Žalmy 120:134), ktorý si izraelskí pútnici opakovali, keď vstupovali do Jeruzalema na tri výročné sviatky (5. M 16:16). Žalm 133 neobsahuje žiadny nadpis, ktorý by ho lokalizoval do nejakej konkrétnej udalosti v Dávidovom živote. Niektorí špekulujú, že jeho pôvodom bolo ono pozoruhodné (a krátke) obdobie úplne zjednoteného národa pod vedením novozvoleného kráľa s archou v Jeruzaleme z 2. knihy Samuelovej 6:12. Alebo možno — a to by bolo pútavejšie — sa táto príležitosť vyskytla neskôr v Dávidovom živote, v dňoch plných rozdelenia, intríg a neistoty, keď starnúci kráľ túžil po jednote, ktorú zažil v mladosti, a pozerá sa na tie skoršie dni pokoja novými, vďačnejšími očami.

Bez ohľadu na pozadie, Dávid sa pokúša upútať našu pozornosť prvým slovom: „Hľa!“ Počúvajte. Neprehliadnite, čo sa chystám povedať.

Bratia nebývajú vždy spolu

Potom spieva: „Aké dobré, aké milé je to.“ Jednota je objektívne dobrá aj subjektívne príjemná — a o to viac po prekonaní bolestí a strastí z nejednoty a rozdelenia. Mnohí z nás to teraz poznajú oveľa lepšie a cítia to oveľa hlbšie, ako to bolo ešte nedávno.

„Keď bratia spolu bývajú“ je ozvenou jazyka z 5. M 25:5 („Ak bývajú bratia spolu… “) a vyjadruje dve skutočnosti. Prvou je, že „bratia“ sú skutočne, objektívne bratia v určitom zmysle, ktorý ich formálne spája, či už pokrvne, alebo zmluvne. Žiaľ, mnohí bratia sú odcudzení. Iní sú v neustálom rozpore. A niekedy sú to práve bratské putá, ktoré môžu ešte viac sťažovať život v harmónii.

Druhou skutočnosťou je ich spoločné prebývanie. Títo bratia nie sú len príbuzní, ale žijú v blízkosti. Vychádzajú spolu. Žalm 133 oslavuje bratov, ktorí sa od seba nevzďaľujú, ale zostávajú spolu, približujú sa a „bývajú v jednote“. Takíto bratia nie sú zjednotení len krvou alebo zmluvou, ale aj v praxi. Nie sú len bratmi, ale aj susedmi — pre ich vzájomný úžitok a potešenie.

V tomto zmysle by sme mohli tento žalm nazvať skôr mestským ako vidieckym — mestským v tom najlepšom zmysle slova. Sú to krásne slová, ktoré sa dajú vložiť na pery pútnikom, ktorí sa schádzajú zo severu, juhu, východu a západu, aby spoločne prebývali a hodovali v Jeruzaleme.

Stekanie horskej rosy

A čo tie zvláštne a živé obrazy v nasledujúcich dvoch veršoch? Obráťme sa najprv na ten zvláštnejší obraz (aspoň pre moderného čitateľa), potom sa vrátime k oleju na hlave.

Verš 3 tvrdí, že takáto jednota — bratia žijúci spolu — je „Ako rosa Hermona, čo padá na sionské vrchy!“ Hermon bol (a je) najvyšším vrchom v regióne, ktorý sa v Dávidových časoch nachádzal na severnej hranici zjednoteného kráľovstva. Hermon je štyrikrát vyšší ako Sion (Jeruzalem) a v tomto vyprahnutom regióne mal povesť hory vlahy a množstva rosy. Vo svojej výške zhromažďuje sneh, ktorý sa topí a odteká. Jeho pramene napájajú rieku Jordán, ktorá tečie na juh ku Galilejskému moru a potom ďalej na juh k Mŕtvemu moru. Hermon bol povestný pre množstvo rosy a bol zdrojom životodarnej vody pre tých, ktorí žili pod ním a za ním.

Vo vyprahnutej krajine, akou je Izrael, kde počas leta (od mája do septembra) takmer neprší, sa aj rosa považuje za požehnanie (Iz 18:4), ktoré padá zhora (Pr 3:20; Ag 1:10; Zach 8:12), dokonca od samotného Boha (Mich 5:7). „Nebeská rosa“ padá ako životodarná, život udržujúca milosť (Iz 26:19) — alebo je zadržaná v Božej prísnosti. Rosa teda slúži ako znamenie Božieho požehnania (5. M 33:28; 2. S 1:21).

Rosa však prichádza v noci a rýchlo odchádza (Oz 6:4; 13:3). Na rozdiel od búrky prichádza rosa potichu, objavuje sa akoby zo vzduchu, takmer zázračne. Deň sa končí suchom, neozve sa žiaden hrom, cez noc nepadne žiadna dažďová kvapka, no predsa len svitne ráno, vytvorí sa rosa života — ako dar z neba.

Ale čo má rosa spoločné s jednotou? Kľúč je v tomto padaní (alebo „stekaní“) zhora, čo ju spája s iným obrazom v žalme.

Stekanie oleja na bradu

Dvakrát sa vo verši 2 zdôrazňuje „stekanie“ oleja pomazania. Dávid hovorí, že bratia prebývajúci v jednote sú: „Ako výborný olej na hlave, čo steká na bradu, Áronovi na bradu, čo steká na okraj jeho rúcha!“ Spojme to so stekaním množstva rosy z Hermonu, ktorá padá na vyprahnutý Jeruzalem, a máme dôležitý trojnásobný dôraz: požehnanie jednoty prichádza zhora a často nečakane. Inými slovami, Boh je darcom skutočnej jednoty.

„Jednota je dar, ktorý treba prijať, nie dosiahnuť.“

Nech sa snažíme akokoľvek, uvedomovať si jednotu a sústrediť sa na ňu a pracovať na nej s ľudským úsilím a stratégiou, ak nepochádza od Boha, bude to jednota slabá a krátkodobá. Ako poznamenáva Kidner: „Pravá jednota, ako všetky dobré dary, pochádza zhora; je skôr darovaná než vymyslená, je oveľa viac požehnaním než úspechom.“ (str. 134)

Posledný riadok žalmu na konci tretieho verša to potvrdzuje: „Lebo Hospodin tam [na Sione] udelil požehnanie a život na veky.“ Jednota je dar, ktorý treba prijať, nie dosiahnuť — a Boh prikázal, aby jeho požehnanie padlo za jeho podmienok, v jeho čase a na konkrétnom mieste. Podľa podmienok Starej zmluvy bol tým miestom Sion.

Ale, ako teda by nás mal tento žalm viesť dnes? Kde máme v tomto veku hľadať jednotu, ak sa neobrátime k samotnej jednote?

Bratia v staršom Bratovi

Keď pútnici spievajúci Žalm 133 putovali do Jeruzalema, pozerali sa na Sion a pritom nachádzali spolupatričnosť s ostatnými, ktorí sa pozerali hore a usilovali sa o ten istý vrch. Keď konečne dorazili do Jeruzalema, ocitli sa medzi bratmi, ktorí vystúpili na vrch zo všetkých strán a spoločne prebývali na slávnosti.

„Pravá jednota, hlboká a trvalá, je božským účinkom a darom pohľadu smerujúceho k Bohu.“

Tak aj dnes by Boh chcel, aby náš pútnický pohľad smeroval najprv nahor. Náš Boh a jeho pravda nie sú služobníkmi ľudských snáh o jednotu. Skôr naopak, pravá jednota, hlboká a trvalá, je božským účinkom a darom pohľadu smerujúceho k Bohu. Ak chceme nájsť pravú jednotu, hľaďme najprv inde: hore k Bohu, prostredníctvom jeho Slova. A keď to robíme a prijímame Boží dar, objavujeme ďalších, ktorí sa snažia o to isté. Keď sa zahľadíme hlboko do Písma, nájdeme spoločníkov, ktorí tiež žijú v radostnej podriadenosti Božiemu slovu a v hľadaní jeho pravdy. Takto na nás padá jednota, často prekvapivo, ako požehnanie z neba.

A v Kristovi — ktorý je našou hlavou (Ef 1:22; 4:15; 5:23) a ktorého samotné meno znamená Pomazaný — teraz prežívame to, po čom títo dávni pútnici túžili, v čo dúfali a čo si ešte nemohli naplno vychutnať, ba ani predstaviť. To, čo oni hľadali na Sione a v prvej zmluve, my teraz máme v Ježišovi, keď vzácny olej Božej milosti steká z jeho brady na nás, jeho telo. Sme bratia a sestry, ktorí sa zhromažďujú nie v jedinom určenom chráme, ale zhromažďujú sa k jedinej pomazanej osobe, prebývajúc spolu navzájom, keď sa k nemu približujeme.

DAVID MATHIS © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,9/5 (9 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.