Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Keď Boh odoprie niečo dobré

https://www.pexels.com/photo/red-heart-case-focus-photography-863912/

  • 19. Júl '18
  • 5 minút
  • 775
  • 16

Existuje iba pár vecí, ktoré naháňajú väčší strach, ako fakt, že by sme boli sami. Keď si vyberieme nepočúvať Boha, On sa môže rozhodnúť nechať nás ísť podľa našich vlastných plánov a myšlienok. Ale ak Ho počúvame, žiadny strach na tomto svete nebude mať na nás právo.

Potom ako Boh zachránil svoj ľud z hrozného súženia otroctva v Egypte, Izraeliti začali na púšti reptať a sťažovať sa voči Bohu. Dokonca si priali, aby ich Boh nikdy nebol vyviedol z otroctva. On ich zachránil spod útlaku Egypťanov, prisľúbil im blahobyt a ako mu oni na to odpovedajú? Vzburou.

„Môj ľud však nedbal na môj hlas, Izrael ma neposlúchol. Nechal som ich teda v tvrdosti ich srdca, nech idú podľa svojich zámerov.“ (Ž 81:12–13)

Boh ich zachránil z moci faraóna a nechal ich, nech idú na vlastnú päsť. Vyšli z otroctva, len aby si uvedomili, že tie najhoršie reťaze boli omotané okolo ich vlastných sŕdc. Boli oslobodení, aby si uvedomili, že sa stali svojimi vlastnými utláčateľmi.  

Jedna z najhorších vecí, čo by nám Boh mohol urobiť, je, že by nás nechal samých s našimi srdcami. Pretože ak nás nechá samých, náš hriech zostane, naše hnisavé rany nikdy nebudú zahojené a naše otroctvo nikdy neskončí. To robí frázu „nasleduj svoje srdce” hymnou odsúdenia, nie inšpiráciou,  ak je v zlých rukách. Ale ak Boh premení naše srdcia tak, že sú Jeho, potom odstráni hriech a dá nám radosť, ktorá nikdy nekončí.

Prečo odmietame počúvať?

Ako mohol Boží ľud odmietať počúvať Boží hlas? Niesli si svoje jazvy, ktoré získali z krutého útlaku. Boli svedkami krviprelievania, ktoré prinieslo rany — krvavý Níl, budovy zničené krupobitím, zem pokrytá žabami, kobylkami a mŕtvym dobytkom, ľudia obsiati vredmi a mŕtvy syn v každej egyptskej rodine. Opustili otroctvo bez toho, aby museli bojovať. Pozerali sa, ako sa pred nimi otvára Červené more ako tulipán v máji a prešli cezeň po suchej a pevnej zemi.

A keď sa začal na púšti šíriť hlad, smäd, stres a strach, začali vzrastať aj reptania voči Bohu, ktorý ich vyslobodil. Boží ľud zablúdil ako ovce. Vydali sa svojou vlastnou cestou. A Pán ich nechal, aby šli.

Prečo odmietli počúvať? Odpoveď je v nasledujúcom verši:

„Ja som Hospodin, tvoj Boh, ja som ťa vyviedol z egyptskej krajiny. Roztvor ústa a ja ich naplním. Môj ľud však nedbal na môj hlas, Izrael ma neposlúchol.“ (Ž 81:11–12)

Nepočúvali, pretože napriek všetkým dôkazom skutočne neverili, že by ich Boh mohol uspokojiť. Neotvorili doširoka ústa, pretože sa báli, že by ich nechal hladných. Počúvali radšej hlad, ktorý im kričal v srdci, než prisľúbenia svojho Záchrancu.

A stále, ešte aj dnes, je jednou z najväčších lží, ktorým veríme, že Boh môže urobiť absolútne čokoľvek, len nie nás urobiť šťastnými.

Skúška

Prečo, keď Boh vyslobodil svoj ľud z otroctva, ich poslal na taký dlhý čas na púšť bez ľahkého prístupu k jedlu a vode? Mohol ich ihneď uviesť do zasľúbenej zeme. Mohol vytvoriť vynikajúce jedlo z piesku a premeniť kamene na chlieb. Namiesto toho nechal svoj drahý ľud, aby bol ešte viac hladný než predtým v otroctve. Nechal svoje vyvolené deti, svoje cenné vlastníctvo kráčať dlhé dni bez základného nasýtenia.

Ale štyridsať rokov na púšti nebola náhoda, bola to skúška. „Pri vodách meribských som ťa vyskúšal” (Ž 81:8). Tam sa ľud hádal s Mojžišom, pretože boli smädní (2. M 17:1–2). Mojžiš naliehavo prosil Boha o pomoc a dostal odpoveď: „Tam budem stáť pred tebou na skale na Horebe. Keď udrieš skalu, vyjde z nej voda a ľud sa napije” (2. M 17:6). Mojžiš udrel do skaly a Boh uhasil ich smäd.

Tým, že im bolo odopreté jedlo a voda, pohodlie, bezpečie a poznanie toho, čo sa bude diať v budúcnosti, ich Boh skúšal: Teraz, keď ste slobodní, budete sa živiť zo mňa? Keď dnes Boh odoprie čokoľvek dobré svojim deťom, chce vedieť, či sme šťastní, keď sme ponechaní sami s Ním — alebo či od Neho ustúpime, pokým nám nedá, čo naozaj chceme.

Boh ich nechal napospas

Ak chceme od Boha niečo viac ako Jeho samého, malo by nás desiť to, že Boh nám naozaj dá to, čo chceme — ale odoprie nám seba samého.

Keď hriešnici uvidia nádheru Boha a napriek tomu si vyberú niečo iné, Boh ich môže „pre túžby ich sŕdc vydať napospas“ (R 1:24). Môže ich nechať, aby nasledovali svoje srdcia. Prečo? „Pretože Božiu pravdu zamenili za lož a úctu a službu preukazovali stvorenstvu namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný naveky“ (R 1:25).

Ako to vyzerá, keď Boh nechá hriešnikov samých napospas? Je to ako reptanie voči Bohu, ktorý ťa vykúpil z otroctva, čo sa postupne rozšíri do väčšieho a väčšieho hriechu:

„Boh ich vydal napospas ich skazenému rozumu, aby robili, čo sa nesluší. Sú plní všelijakej nespravodlivosti, zloby, lakomstva, zla. Sú plní závisti, vraždy, sváru, podvodu, nízkosti. Sú to ohovárači, klebetníci, nenávidia Boha, povyšujú sa, sú pyšní, vychvaľujú sa, vymýšľajú zlé veci, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, nestáli, neláskaví, nemilosrdní.“ (R 1:28–31)

Každý hriech, akokoľvek sociálne rešpektovaný alebo poľutovaniahodný, vychádza z nenaplnených túžob a očakávaní. Každý hriech je ovocím nasledovania srdca, ktoré nie je uspokojené v Bohu. Ak sa duchovne hladujúci nenasýti Bohom skrze Jeho slovo a nenapije sa z Jeho studne živej vody, stále sa bude pokúšať utíšiť svoje potreby vo všelijakých zlobách.

Počúvaj ma

Takže čo by sme mali robiť, keď sme hladní alebo smädní? Keď okolnosti v našom živote na nás tlačia, čo zapríčiňuje naše pochybnosti, či nás Boh vyslobodí, či sa o nás postará, alebo či nás cez to prevedie? Boh hovorí: „Keby ma bol môj ľud poslúchol” (Ž 81:14).

Nasýtenie nášho hladu a utíšenie nášho smädu začína počúvaním Boha. Izrael sa sťažoval z bolesti a utrpenia. Hovorili. Zvýšili hlas proti Bohu, radšej než aby k Nemu otvorili svoje uši a srdcia. Ale oni len upadali do stále väčšieho hladu a ústa si sušili sťažovaním sa.

Ak chceme, aby nám Boh naplnil srdcia, musíme otvoriť uši Jeho slovu. A ak budeme dôverovať Božiemu zjavenému srdcu v Jeho slove viac ako hladu a smädu, On nám prisľúbil, že bude pre nás viac ako len malá miznúca túžba:

„Rýchlo by som bol pokoril jeho nepriateľov a svojou rukou zasiahol jeho odporcov. Zaliečali by sa mu tí, čo nenávidia Hospodina, a ich osud by trval naveky. Bol by som ich kŕmil tou najlepšou pšenicou a sýtil medom zo skaly” (Ž 81:15–18).

Pšenica a med sú len odrobinkou niekoho, kto je viac vyživujúci a viac uspokojujúcejší. Ak sa prichytíme pri tom, že sa hneváme na Boha za to, že nám odoprel pšenicu a med (alebo hocičo, čo sa zdá, že od nás práve teraz drží ďalej), nepočujeme, čo nám Boh šepká v pšenici a mede: „Pozorne ma počúvajte a budete jesť dobroty, vaše hrdlo si v hojnosti pochutí. Nakloňte si uši a poďte ku mne, počúvajte a budete žiť“ (Iz 55:2–3)

Otvor svoje ústa doširoka a On ich naplní najlepšou pšenicou, najsviežejším prameňom a najsladším medom. Ním samým.

Marshall Segal © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,6/5 (16 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.