Keď sa toto obdobie skončí

„Prežívate najlepšie dni svojho života,“ bola poznámka, ktorá zaskočila moju ženu. Tlačila nákupný vozík s našimi dvoma malými chlapcami a smerovala k pokladni v potravinách, keď sa staršia žena odvážila vysloviť toto proroctvo. Žena hovorila z vlastnej skúsenosti ako matka, ktorá tiež kedysi tlačila nákupný vozík so svojimi malými deťmi. Možno v mojej žene videla seba spred pár rokov. Možno sa jej pri našich chlapcoch vrátili milé spomienky. Tak či onak, podnietilo ju to hovoriť z nadhľadu: „Prežívate najlepšie dni svojho života.“

Spolu s mojou ženou si uvedomujeme pravdivosť jej slov. Dokonca aj uprostred chaosu týchto rokov často zazrieme, aký bude život, keď v našom dome už nebude počuť dupotanie malých nožičiek alebo smiech malých hláskov. Nebudeme prekvapení, ak sa na tieto roky — tieto divoké, vyčerpávajúce, nádherné roky — budeme pozerať ako na najsladšie v našom živote. Nebudeme prekvapení, ak odídu skôr, ako by sme chceli.

Po chvíľach, ako táto v potravinách, premýšľam, ako prežiť vzácne dni, o ktorých viete, že pominú. Ako by sme sa ako kresťania mali pozerať na to, že deti rastú, stoly sú prázdnejšie, priateľstvá miznú, či že na tvárach vznikajú vrásky?

Každé dobré obdobie sa skončí

Vo svete zmien a úpadku sú dobré dary vo svojej podstate pominuteľné. Deti vyrastú a vlasy zošedivejú. Prvé roky manželstva sú ďaleko za nami a výročia pribúdajú. Dobré služby v cirkvi sa končia a nové začiatky sa rýchlo stanú starými. Tieto skutočnosti sú také samozrejmé, také nevyhnutné, že by ste si mysleli, že na nich budeme viac pripravení.

Niečo v nás — niečo vo mne — sa však snaží popierať, čo je samozrejmé, a utekať predtým, čo je nevyhnutné. Našli sme si na to množstvo spôsobov a do toho sa ešte snažíme postaviť priehradu na rieke Čas. Niektorí si robia fotky: veľa fotiek, krásnych fotiek, fotky, ktorými si chcú šťastnú chvíľu stopnúť a zarámovať. Niektorí sa snažia plánovať aj v momentoch, ktoré by si mali radšej užívať. Niektorí lipnú na vzťahoch. Niektorí sa správajú k svojim deťom, akoby boli o niekoľko rokov mladšie, než sú. Niekedy sa pristihnem pri tom, že sa snažím urobiť chvíle dlhšími, ako by mali byť, ako človek, ktorý stále kričí „Ešte jednu, ešte jednu!“ po tom, čo kapela už odišla domov.

Takéto impulzy často pramenia z akejsi očakávanej nostalgie, z uvedomia si toho, že dary, ktoré práve máme, raz nebudú, raz zmiznú. A tak držíme sieť nad našimi najjasnejšími dňami a snažíme sa chytiť motýľa nekonečnej radosti v poliach času. Diery v tejto sieti sú však vždy príliš veľké. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme, nedokážeme uchrániť dobré obdobia pred márnosťou tohto sveta Kazateľa, kde „sa v budúcich dňoch zabudne na všetko.“ (Kaz 2:16)

Nemôžeme zastaviť vánok, ktorý odnáša naše najlepšie chvíle. Môžeme sa však naučiť žiť múdrejšie vo vetre.

Ruka, ktorá drží naše obdobia

Krátkosť krásnych období sa môže zdať ako istý druh krutosti. V istom zmysle nám, samozrejme, naše straty pripomínajú náš hriešny životný údel, že žijeme v krajine, kde dobré veci umierajú. Naše obdobia, rovnako ako my sami, sú z prachu a do prachu sa navrátia, sú obeťami sveta prekliateho hriechom, vystaveného márnosti (R 8:20). Biblia však chce, aby sme sa ako Boží ľud pozerali na naše pominuteľné obdobia inak. V konečnom dôsledku je Boh ten, kto nám berie naše najlepšie dni, nie je to čas. (Job 1:21). Múdrosť preto pochádza z toho, že vidíme Boha, ktorý má každé naše obdobie v rukách.

„Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom ma svoju chvíľu,“ hovorí Kazateľ (Kaz 3:1). A Boh je ten, kto to tak urobil. „Všetko krásne učinil vo svojom čase“ (Kaz 3:11). On dáva obdobia radosti a potešenia, obdobia objatí a smiechu. Na tejto strane neba však nedostávame tieto dary navždy.

Darca „každého dobrého daru“ vo svojom nežnom a milosrdnom čase berie späť poklady, ktoré nám požičal, a pripomína nám, že nám nikdy skutočne nepatrili (Jk 1:17). Podobne ako lúče zo slnka, ani naše obdobia nám nepatrili.

Tí, ktorí prijímajú životné obdobia, ktoré im Boh dáva, a zostávajú pripravení vzdať sa ich, kedykoľvek Boh bude chcieť, nachádzajú protichodnú slobodu. Čím viac sme pripravení rozlúčiť sa s dobrými darmi, tým menej sa obávame, že ich stratíme, a tým viac sa z nich môžeme tešiť. Kazateľ nám po tom, čo si predstavil, že jeho najlepšie obdobia sú už dávno preč, hovorí: „Nič nie je lepšie pre človeka ako jesť a piť a dožičiť si dobré veci pri svojej lopote. Aj to som zbadal, že to pochádza z Božej ruky“ (Kaz 2:24).

Alebo ako píše David Gibson: „Namiesto toho, aby sme tieto dary používali ako prostriedok na dosiahnutie úspechu vo svete, zastavme sa, žime v týchto chvíľach a spoznajme, že pochádzajú od Boha.“ (z knihy Living Life Backward, s. 45). Múdri ľudia vidia Božiu ruku vo svojich najlepších obdobiach; vidia aj to, že Boh drží ich najlepšie obdobie v rukách. „V Tvojej ruke sú moje časy,“ hovorí žalmista (Ž 31:16). A ak sú naše časy v Božích rukách — v jeho dobrých, múdrych, láskavých rukách –, potom sa nemusíme snažiť udržať ich v tých svojich.

Čas s pečiatkou večnosti

Môžeme však povedať viac. Na tejto strane kríža a prázdneho hrobu, po tom, čo Ježiš, „ktorý zahladil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť“ (2. Tim 1:10), si nemôžeme pomôcť a môžeme povedať viac. Možno žijeme vo svete Kazateľa, ale smerujeme do sveta, kde márnosť, zbytočnosť a strata nie sú. A hoci na tomto svete nezabránime unikajúcim obdobiam, Biblia nám dáva nádej, že ich môžeme opečiatkovať večnosťou. „Len jeden je život, ten čoskoro pominie; len to, čo je pre Krista, navždy zostane“ — len to, čo robíme pre Krista, zostane.

Apoštol Pavol šepká o zázraku. „V Pánovi,“ hovorí Korinťanom, „vaša námaha nie je márna“ (1. K 15:58) — nestáva sa márnou a vietor ju nezmetie. Alebo ako píše Efezanom: „Každý, kto vykoná niečo dobré, dostane odplatu od Pána“ (Ef 6:8, ekum. preklad). Dobré skutky vykonané pre Krista, dobré obdobia prežité úplne pre Krista, nezostávajú zabudnutými. Naše ruky nemôžu zachytiť pominuteľné chvíle, ale Ježišove áno. Preto každá chvíľa, ktorú mu darujeme, nezostane pominuteľnou.

Dary, ktoré máme tu v prítomnosti, musia zomrieť. Ak však zomrú v Kristovi, dočkajú sa akéhosi vzkriesenia. Nevrátia sa rovnaké obdobia (ako vychovávanie batoliat v sláve), ale „čokoľvek dobré“, čo sme v týchto obdobiach vykonali, si Boh zapamätá, odmení, zveční ako zlatú tehlu na uliciach Nového Jeruzalema.

Gerrit Scott Dawson to vo svojej knihe o Ježišovom nanebovstúpení vyjadril veľmi pútavo. Ak Ježiš, prvotina z mŕtvych, skutočne vládne v živote bez smrti, potom pre tých, ktorí sú s ním spojení:

„Nie je dobro ľudstva stratené. Spomienka na telo, ktoré funguje v zdraví, je viac ako spomienka: teraz je to očakávanie. Bolesť z pravej lásky, ktorú sme raz poznali, no neskôr o ňu prišli, bude nahradená slávnym opätovným stretnutím. Pocit vzdialenej spomienky na Krásu, ideál Pravdy v padlom svete, túžba po Dobre, ktorá sa vynára uprostred dusivého tŕnia našej skazenosti, to všetko nájde naplnenie, keď uvidíme prvú úrodu.“ (z knihy Jesus Ascended, s. 113)

Plynutím času naše najlepšie dni možno pominuli, ale „Boh hľadá to, čo sa pominulo“ (Kaz 3:15). A vie, ako nám vrátiť to najlepšie z našich období — len v oveľa lepšej podobe.

Túžba po nebi

Možno ste sa ocitli vo vzácnych dňoch, o ktorých viete, že pominú. Cítite, ako vám piesok prekĺzava pomedzi prsty. Vidíte, ako vaše najšťastnejšie chvíle začína obrastať mach. Ešte pár dní a budete sedieť pod stromom bez listov, obdobie prejde a odíde. Ale o niekoľko dní neskôr sa tí, ktorí sú v Kristovi, ocitnú v období, ktoré sa nikdy neskončí.

Obdobie večnosti nebude statické. Čokoľvek sa o Bohu dozvieme, hranice jeho dokonalosti pôjdu vždy za horizont, navždy budú „nekonečné“ (Ef 2:7). Ale večnosť bude nejakým spôsobom plynúť ďalej bez toho, aby odniesla čokoľvek dobré, bez toho, aby niekedy znovu priniesla smútok, plač alebo bolesť (Zjav 21:4). Budeme sa tešiť zo zmeny bez rozlúčky, z rastu bez straty, z obdobia bez smútku.

Rozmýšľal som, teda, či by som mohol žiť viac s nebeským nastavením, keby som sa naučil správne chápať svoje trápenia. Keď totiž cítim, že čas beží rýchlejšie, než ho dokážem sledovať, v skutočnosti túžim po živote s Ježišom. Otázka, ktorú by som si mal skutočne položiť, znie takto: Ak aj tento padlý svet skrýva také vzácne chvíle, aká bude večnosť s ním?

Každé dobré obdobie sa raz skončí, ale zatiaľ len na chvíľu. Takže keď sa nám vkradne myšlienka: „Prežívaš jedny z najlepších dní svojho života,“ môžeme odpovedať: „Možno tohto života. Ale oveľa lepšie dni sa začnú, keď sa tento život skončí.“