Kríza siedmeho roku a radosť celoživotného manželstva

Nemecká politička Gabrielle Pauliová šokovala svoju domovskú konzervatívnu stranu a rozčerila vody svetových spravodajských agentúr, keď v septembri 2007 navrhla, že manželstvo by malo trvať iba sedem rokov.

Pauliová, päťdesiatročná, dvakrát rozvedená a vyznávačka jazdy na motorke, v istom čase označovaná za „najočarujúcejšiu bavorskú političku“, viedla kampaň do pozície čela strany. Jej snahám sčasti pomohla nádej, že bude inštitucionalizované to, čo niektorí nazývajú „krízou siedmeho roku“ (the seven-year itch, čiže doslova svrbenie v siedmom roku, pozn. prekl.). Jej zámerom bolo automaticky rozväzovať manželstvá po siedmich rokoch; v tomto bode mohli partneri buď ich zväzok obnoviť alebo ísť ďalej svojou vlastnou cestou. Pauliová vo svojej snahe stať sa lídrom strany neuspela.

Sedemročné čo?
„Kríza siedmeho roku“ je široko uznávaným psychologickým pojmom — siedmy rok je považovaný za všeobecný bod, kedy začnú partneri medzi sebou pociťovať rozkol a túžia začať si hľadať iných romantických partnerov. Názov istého kultového filmu z r. 1955 tiež spopularizoval túto frázu v súvislosti s manželstvom (na Slovensku bol tento film uvedený ako „Slamený vdovec“, pozn. prekl.)

Alebo žeby to bol film, ktorý túto myšlienku zrodil? Hoci scenár by dnes „vyznel veľmi krotko“, v 60-tych rokoch bol považovaný za vrcholne škandalózny. Išlo v ňom totiž o ženatého muža, ktorý po tom, čo poslal svoju ženu na leto do štátu Main, zistí, že do obytného domu sa nasťahovala atraktívna nezadaná žena (hrala ju Marilyn Monroe). Muž najprv svojej neodolateľnej chuti flirtovať nepodlieha, čoskoro sa však pri nej odhodlá k akcii, ona ho však odmietne.

Nasledujúc úspech filmu, myšlienka „krízy siedmeho roku“ nadobudla význam v kultúre vyznávajúcej tzv. „rozvod bez niečej chyby“ a stala sa pohodlnou výhovorkou ľudí unudených z monogamie. Ďalší výskum najskôr potvrdil, že „kríza siedmeho roku“ nastane po siedmich rokoch, hlbšie pátranie ale poukázalo najprv na štyri roky, neskôr iný výskum na dvanásť rokov, a potom ešte ďalší na tri roky. Výskumy sa čoraz viac zhodujú na tom, že v skutočnosti neexistuje žiadny magický rok a číslo sedem, podobne ako akýkoľvek konkretizovaný časový bod krízy, bol vždy iba mýtom.

Kým nás smrť nerozdelí
29. júna 2007, len pár mesiacov predtým čo Pauliová oznámila Nemecku svoju myšlienku, sme ja a moja žena stáli pred naším pastorom, priateľmi a rodinou — a zo všetkého predovšetkým pred naším Bohom — a prisahali sme jeden druhému:

… budem ti verný v dostatku aj v nedostatku, v šťastí i v nešťastí, v zdraví aj chorobe, budem ťa milovať a vážiť si ťa, kým nás smrť nerozdelí.

Kým nás smrť nerozdelí. Bez výnimky. Bez žiadneho ale. Nie len v dostatku, radosti a v zdraví, ale taktiež v nedostatku, nešťastí a v chorobe. Žiadne prihliadnutie na krízu siedmeho roku, ani žiadna iná výhovorka. Opustili sme otca i matku, aby sme spolu uzavreli sľub byť jedným telom (Genezis 2:24) a vzali sme Ježišove slová úplne vážne: „Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!“ (Matúš 19:6) Nikto z nás netvrdí, že život v tomto manželstve bol jednoduchý, ale teraz v r. 2014 v týchto dňoch uplynie už sedem rokov v ňom a dovoľujeme si tvrdiť, že je úžasné, že z neho nie je iný únik ako smrť.

Možnosť byť samými sebou a boj s našimi hriechmi
Stres, námaha, napätie a bolesti nášho manželstva nás oboch našli už od začiatku nepripravených. Naše chodenie bolo úplne pokojné — až priveľmi, ako sa ukázalo — a počas doby nášho zasnúbenia sme zažili len pár zakopnutí. Ale keď sme už raz do toho dali všetko, obaja plne veriac v neporušiteľnosť záväzku až do smrti, bez akýchkoľvek zadných dvierok, keď už sme mali čas chodenia a zasnúbenia za sebou, až potom, ako sme sa ocitli v platnom nepodmienečnom manželskom zväzku, konečne sme sa stali slobodnými byť samými sebou. A bola to skvelá vec, hoci sa to občas trochu pokazilo.

Ale sú aj dobré „pokazenia“, také, aké sme veľmi potrebovali (a stále potrebujeme). Lebo neporiadok bol po celý čas v nás samotných, v našich sebeckých a hriešnych srdciach, a skutočná očista sa nemohla začať skôr, ako sa ten neporiadok odhalil. Obaja sme už predtým mali kresťanských spolubývajúcich a učeníkov, ktorí poukazovali na naše hriechy a ťahali nás k Ježišovi. Ale až keď sme si začali uvedomovať, že „príbeh“ s týmto spolubývajúcim sa bude diať po celý zvyšok života nás prinútilo začať hovoriť otvorene o zlozvykoch, charakterových vlastnostiach a hriechoch, ktoré by sme za iných okolností dokázali ignorovať niekoľko mesiacov či rokov.

Ako dvaja zachránení hriešnici, spoliehajúc sa plne na Ježiša, že nás naveky vykúpil a tiež kvôli rastu v svätosti v tomto živote, sme nechceli držať veci len na povrchnej úrovni. Chceli sme skutočne a pravdivo spoznať toho druhého a stať sa skutočne samým sebou v Kristovi, nie iba najlepšou maskou, ktorú sme si vedeli nasadiť pred manželstvom. Mohli sme sa pokúsiť žiť neustále v pretvárke harmónie a nikdy nebyť prinútení ísť hlbšie, ale zažili by sme iba povrchnú radosť, ktorá pramení z toho, že nechávame veci, udalosti a vzťahy len na povrchu.

Pre svedectvo svetu
Ale nejde iba o to, že „kým nás smrť nerozdelí“ je lepšie pre nás a pre naše deti, je to aj naším svedectvom svetu. Svet je plný vzťahov „niečo za niečo“. V niektorých, ako napríklad v zamestnaní, je potrebné a dobré, ak sú dané podmienky a pravidlá. Ale ak je každý náš vzťah zaťažený nejakými podmienkami, máme pocit, že sme úplne vyprahnutí a nikde nenachádzame odpočinutie.

Svet potrebuje vidieť, že kresťanské manželstvá ukazujú na Spasiteľa, ktorý sa bezpodmienečne rozhodol zamerať lásku na svoju nevestu — cirkev (Efezským 1:4–6), a to v dobrom aj zlom, pri všetkých jej chybách a nevere, stále koná „aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo, a postavil si cirkev slávnu, bez po škvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony“ (Efezským 5:26–27).

Až keď zmiznú výnimky a podmienky aj na tej najhlbšej úrovni, môže sa muž naučiť „milovať si ženu ako seba“ (Efezským 5:33) a objaviť radosť Skutkov 20:35: „Blahoslavenejšie je dávať než prijímať.“ Keď je naše manželstvo zväzkom, nemôžeme hodiť za seba jeho realitu rovnako ako nemôžeme opustiť naše vlastné telá. „Takto sú povinní aj mužovia milovať si ženy ako vlastné telá.“ (Efezským 5:28).

Sedem rokov je relatívne krátka doba, v tomto bode sme však už dostatočne ďaleko, aby naša radosť z toho, že sme v tom na plný úväzok, nestála na vode. Hoci nie bez ťažkostí, tu, pri našom siedmom výročí, sme okúsili dostatok dobrých stránok, aby sme boli vďační, že kráčame cestou manželského zväzku bez výnimiek a únikových klauzúl, kým nás smrť nerozdelí.