Milujte miesto, ktoré chcete opustiť

Photo by Michael Fousert on Unsplash, https://unsplash.com/photos/QS1gjbJsspM

  • 22. Jún '23
  • 8 minút
  • 752

Možno ste sa dnes ráno po prebudení ocitli na mieste, ktoré zúfalo chcete opustiť.

Možno ste sa sem presťahovali kvôli škole alebo práci (alebo kvôli škole či práci vášho manžela/manželky), ale vaše srdce stále žije na mieste, ktoré ste opustili. Myslíte na všetku rodinu, priateľov a známe pohodlie tam doma a snažíte sa predstaviť si, ako by ste sa niekedy mohli cítiť tu ako doma.

Alebo ste tu možno celý život, ale už nejaký čas túžite ísť niekam inam. Cítite sa zviazaní úzkymi hranicami mesta, ktoré až príliš dobre poznáte. Preskúmali ste každý záhyb a roh týchto ulíc; zdá sa, že už nie je čo objavovať.

Alebo možno, čo je najbolestnejšie, domy, stromy a obchody na vašom súčasnom mieste vám denne pripomínajú všetko, čo ste stratili. Tieto chodby boli kedysi naplnené smiechom a tieto chodníky šťastným dupotom detských nôh. Tento život sa však z tisíc rôznych dôvodov vytratil a na zemi strašia duchovia lepších čias.

Možno jedného dňa odídete. Možno sa presťahujete späť domov alebo sa dostanete ďaleko od domova, alebo začnete odznova niekde inde bez spomienok. Ale zatiaľ, pre dnešok, žijete na tomto mieste, ktoré chcete opustiť.

Vyhnancom v Babylone

Príbeh Písma je v istom zmysle príbehom odchodu. Pri stvorení Boh zamýšľal, aby Adam a Eva naplnili nielen Eden, ale celú zem (1. M 1:27–28). Pri vykúpení Boh šíri svoje kráľovstvo, keď Abrahám odchádza z Uru (1. M 12:1–3), Izrael z Egypta (2. M 3:10–12), apoštoli z Jeruzalema (Mt 28:18–20), Pavol a Barnabáš z Antiochie (Sk 13:1–3).

Popri týchto nezabudnuteľných odchodoch sú však aj menej nezabudnuteľné, ale stále kľúčové momenty, keď ľudia zostali. Abrahám síce odišiel do Kanánu, ale Izák tam zostal. Duch preniesol Pavla do Efezu a potom ďalej, ale ten istý Pavol poveril Timoteja, aby „zostal v Efeze“ (1. Tim 1:3). A v jednom pozoruhodnom príbehu, keď Boží ľud túžil opustiť miesto, kde sa nachádzal, a keď niektorí samozvaní „proroci“ hovorili „choď“, Boh povedal „zostaň“:

„Takto vraví Hospodin mocností, Boh Izraela, všetkým odvlečeným, ktorých som dal odviesť z Jeruzalema do Babylonie: Stavajte domy a bývajte v nich, vysádzajte záhrady a jedzte ich ovocie. Žeňte sa, ploďte synov i dcéry.“ (Jer 29:4–6)

Babylon by bol pre veriaceho Izraelitu na prvom mieste medzi neželanými miestami na svete. Babylon bol krokom späť. Babylon nebol súčasťou plánu. Babylon nebol miestom na usadenie a výchovu detí. Ale Babylon, toto miesto, ktoré túžili opustiť, bol teraz na sedemdesiat rokov ich domovom (Jer 29:10).

Možno nie sme Izraeliti žijúci v Babylone, ale Jeremiášov list pre vyhnancov stále hovorí k tým, ktorí uviazli v neželanej krajine.

Vysadení Majstrom záhradníkom

„Takto vraví Hospodin mocností, Boh Izraela, všetkým odvlečeným, ktorých som dal odviesť… “ (Jer 29:4)

Prvý riadok Jeremiášovho listu predstavuje akýsi šok. Podľa každého všímavého pozorovateľa poslal Izrael do vyhnanstva Nebúkadnecar, a nie Boh (Jer 29:1). Napriek tomu Jeremiáš hovorí, že za pýchou a šialenstvom babylonského kráľa stál sám Boh, ktorý poslal Izrael do vyhnanstva. Izraeliti sa nakoniec ocitli v Babylone, pretože ich tam priviedla skrytá Božia ruka.

Ako často potrebujeme podobné pripomenutie, keď sa zobudíme ďaleko od domova našich túžob. Lebo nech nás sem priviedli akékoľvek okolnosti — pracovná ponuka, naliehavá rodinná potreba, naše vlastné narodenie, dokonca náš vlastný chybný úsudok –, pôsobila tu ruka, ktorá presahuje naše vlastné sily. Nakoniec žijeme tam, kde žijeme, pretože nás sem poslal Boh, aspoň pre dnešok. A Božia ruka prozreteľnosti sa nikdy nepohybuje bez zmyslu.

Samuel Rutherford, veľký pisateľ puritánskych listov, raz hovoril o Bohu ako o záhradníkovi a o sebe ako o rastline:

„Veľký pán záhradník, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ma svojou vlastnou rukou v obdivuhodnej prozreteľnosti… zasadil sem, kde z jeho milosti v tejto časti jeho vinice rastiem… A tu zostanem, kým veľký Pán vinice neuzná za vhodné presadiť ma.“ (Listy Samuela Rutherforda, str. 93)

Neskôr, keď bol Rutherford uväznený v Aberdeene a mal zakázanú akúkoľvek verejnú službu, napísal, že žije v „Kristovom paláci v Aberdeene.“ Vedel, že ten istý Kristus, „ktorý ma poslal na západ a juh [do jeho predchádzajúceho pastoračného povolania], ma posiela aj na sever [do väzenia v Aberdeene]“ (str. 119). Čo keby sme aj my vnímali naše súčasné miesto ako záhradu a palác — nie preto, že pôda je bohatá alebo nábytok vyzerá elegantne, ale preto, že nás sem zasadil náš Otec Záhradník a prebýva tu Kristus Kráľ?

Tam, kde žijeme, nežijeme sami, a ani naše súčasné miesto nie je len výsledkom okolností, ktoré vidíme. Máme majstra záhradníka, prítomného Krista, a to aj na mieste, ktoré nám pripadá ako vyhnanstvo.

Duše so zbalenými krabicami

„Stavajte domy a bývajte v nich, vysádzajte záhrady a jedzte ich ovocie. Žeňte sa, ploďte synov i dcéry.“ (Jer 29:5–6)

Medzi vyhnancami v Babylone zavial vzduch nepokojného očakávania. Niektorí, ktorí sa vydávali za prorokov, hovorili o blížiacom sa návrate do Jeruzalema (Jer 29:8–9). Myšlienka na skorý návrat domov ťahala mnohých a držala ich korene nad zemou. Spali oblečení a so zbalenými kuframi. Odmietali sa správať tak, akoby mali v Babylone žiť dlhší čas.

Ale oni žili. Uplynie sedemdesiat rokov, kým sa Boží ľud vráti domov (Jer 29:10). Boh im teda hovorí, aby stavali a bývali, sadili a jedli, ženili sa a rodili. Usaďte sa na tomto mieste, ktoré chcete opustiť. Zapustite svoje korene do tejto pôdy, nech sa vám zdá akokoľvek tvrdá, a odvážte sa veriť, že aj tu môže rásť ovocie.

„Zapustite svoje korene do tejto pôdy, nech sa vám zdá akokoľvek tvrdá, a odvážte sa veriť, že aj tu môže rásť ovocie.“

Naše vlastné túžby odísť, zmeniť sa, presťahovať sa, nás môžu zvádzať k tomu, aby sme podobne ľahko žili na zemi, naša duša je skôr burinou ako stromom. Hromady zabalených škatúľ môžu lemovať steny našich sŕdc, pretože váhame, či sa na tomto mieste usadiť, a namiesto toho dúfame, že čoskoro odídeme.

Samozrejme, v našom prípade, by sme naozaj mohli čoskoro odísť; pokiaľ vieme, Boh nám tu nedal sedemdesiatročný trest. Ale je možné, že naša neochota považovať toto miesto za domov nám bráni nájsť tu ten pravý domov? Mohla by sa naša túžba po inom mieste stať sebanapĺňajúcim sa proroctvom, rýľom, ktorý neustále rozkopáva zem a bráni nám uchopiť tunajšiu pôdu?

Keď som bol v seminári, jeden spolužiak hovoril o tom, že jeho manželka váhala, či má vyzdobiť ich byt, pretože vedela, že v ňom budú žiť len rok alebo dva. On jej na to povedal: „Urobme do steny niekoľko dier po klincoch.“ Vybaľme škatule. Stavajme a saďme. Urobme si z tohto miesta, aj keď nechceného, taký domov, aký si len dokážeme vytvoriť. A možno tu počas tohto procesu nájdeme viac domova, než sme si dokázali predstaviť.

Zostaňte a čiňte mi učeníkov

„Hľadajte blahobyt krajiny, kam som vás dal odviesť, a modlite sa za ňu k Hospodinovi.“ (Jer 29:7)

Ľudia vo vyhnanstve, stratení v cudzej krajine a túžiaci po domove, sa môžu pochopiteľne sústrediť len na malý súbor priorít: Chrániť svoju rodinu. Zabezpečiť živobytie. Nájsť aspoň malú dávku šťastia, kde sa dá. Ale Boh vyzval svoj ľud, aby hľadel ďalej a vyššie, za múry svojho domova: „hľadajte blahobyt krajiny, kam som vás dal odviesť.“ Konajte dobro, dokonca aj v Babylone. Hľadajte blaho miesta, ktoré chcete opustiť. Modlite sa za jeho pokoj.

Tento príkaz nám pripomína scénu z evanjelia, v ktorej muž, ktorý bol predtým posadnutý démonmi, prosí, aby nasledoval Ježiša, svojho osloboditeľa (L 8:38). Určite túžil byť nablízku tomu, kto mu vrátil zdravú myseľ (L 8:35); možno túžil aj po tom, aby sa oslobodil z miesta svojho predchádzajúceho utrpenia. Ale Ježiš po tom, čo povedal toľkým ľuďom, aby ho nasledovali, tomuto mužovi hovorí, aby to nerobil: „Vráť sa domov a rozprávaj, čo učinil Boh s tebou“ (L 8:39). Choď domov, zostaň tam, kde si, a na tomto mieste hovor o blahu evanjelia. A tak aj urobil (L 8:39).

Nech žijeme kdekoľvek, v našom bloku, v našej štvrti a v celom meste sú ľudia, ktorí potrebujú počuť, koľko toho pre nás Boh urobil a koľko toho môže urobiť aj pre nich. Nepochybne aj ľudia inde potrebujú počuť to isté; preto nás Ježiš vyzýva, aby sme išli (Mt 28:19). Ale podobne ako muž z Lukášovho evanjelia 8, aj my možno potrebujeme vidieť, že toto miesto, hoci možno plné nevítaných spomienok, má polia zrelé na žatvu — a my sme tí, ktorí na nich majú pracovať.

V hĺbke našej túžby odísť sme si možno osvojili súbor malých cieľov, aspoň funkčne: Udržať deti šťastné. Zvládnuť dnešok. Urobiť si svoju prácu a nájsť si čas na oddych. Ježiš nám však dáva iný cieľ, ktorý môže premeniť to, čo sa zdá byť popraskanou a neúrodnou pôdou na pole čakajúce na úrodu: „Rozprávaj, čo učinil Boh s tebou.“

Sme vyhnanci, až kým neprídeme do neba

„Všetkým odvlečeným… “ (Jer 29:4)

Akokoľvek bolestne mohlo slovo exil znieť Izraelitom v Babylone, toto slovo ich vítalo v realite, ktorú si doma možno ťažko pamätali: Boh, nie Jeruzalem, bol ich pravým príbytkom (5. M 33:27; Ž 90:1). Vždy boli „cudzincami a hosťami,“ dokonca aj doma (3. M 25:23). Takže hoci slovo vyhnanstvo bolo pichnutím a tŕňom, bolo aj darom.

„Jedného dňa sa prebudíme na mieste, po ktorom sme vždy túžili, a budeme tam žiť navždy.“

V Kristovi sme aj my „cudzinci a hostia“ (1. Pt 2:11), aj keď žijeme na mieste, ktoré máme radi. Tí, ktorí sa cítia ako vyhnanci, majú teda na tomto svete istú výhodu: ich pocit bezdomovectva im denne pripomína, kým v skutočnosti sú.

Každé ráno, keď sa zobudíme v dome, ktorý sa nám nepáči, môžeme si spomenúť na izbu v Božom dome, na ktorej dverách je napísané naše meno (J 14:2). Zakaždým, keď prechádzame mestom, ktoré chceme opustiť, sa môžeme tešiť na mesto, „ktorého Tvorcom a Staviteľom je Boh“ (Žid 11:10). Zakaždým, keď zaspávame s pocitom, že sme ďaleko od domova, môžeme sa uistiť, že sme naozaj ďaleko od domova, ale aj o tom, že čoskoro prídeme domov (Zjav 22:20).

Jedného dňa sa prebudíme na mieste, po ktorom sme vždy túžili, a budeme tam žiť navždy. Ale zatiaľ, milý kresťanský vyhnanec, dôveruj múdrosti svojho Majstra záhradníka. Vybaľte škatule. Zostaňte a čiňte učeníkov. A milujte toto miesto, ktoré chcete opustiť.

Scott Hubbard © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.OR

4,7/5 (14 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.