Na svadbu som nebola pripravená

Nedávno sme s manželom prekonali míľnik. Už je to rok, čo mi poslal textovú správu, ktorou sa začal náš vzťah: „Hej ty. Daj mi vedieť, keď budeš mať čas sa porozprávať.“ Vykríkla som, odhodila telefón, zbehla som dole schodmi a zafučala som: „Nie som pripravená!“

Vedela som, že sa chce rozprávať o nás a hoci som si bola vedomá, že tento rozhovor sa blíži a že som už netrpezlivo čakala, kedy sa uskutoční, keď sa mal naozaj odohrať, spanikárila som. Skutočnosť, že som išla začať vzťah s niekým, koho som rešpektovala tak veľmi ako jeho, ma vystrašila na smrť.

Možno tento pocit upätosti zasahuje iba ľudí, čo o tom, podobne ako ja, prehnane rozmýšľajú, ale keby každý z nás venoval chvíľku skutočnému zamysleniu sa nad všetkým tým, čo môže vzťah priniesť, možno by sme boli všetci o čosi menej netrpezliví a o čosi viac vyľakaní.

Rok od toho telefonátu som porozumela tomu, prečo som mala túto prvotnú reakciu: Nebola som pripravená. Počas nasledujúcich 365 dní, som však začala chápať, že moja nepripravenosť len zobrazuje Kristovu vernosť.

Nebola som pripravená nechať sa zraniť

Pred manželstvom som zažila poníženie a bolesť srdca, ktoré často sprevádzajú rozchody. Vždy, keď prišla bolesť, v zákutiach svojej mysle som túžila po manželstve s mužom, ktorý by ma nikdy tak strašne nezranil.

C.S. Lewis píše:
Cítiť aspoň nejakú lásku znamená byť zraniteľným. Miluj čokoľvek a tvoje srdce bude zovreté, možno aj zlomené. Pokiaľ si chceš byť istý, že sa ho nič nedotkne, nesmieš ho dať nikomu, dokonca ani zvieraťu. Dôsledne ho zabaľ do svojich koníčkov a malých cenností. Vyhýbaj sa všetkým zväzkom. Bezpečne ho zamkni v truhle alebo v rakve svojej sebeckosti (Štyri lásky).

Pravda Lewisovej poznámky sa pre mňa vyjasnila hneď, keď som sa vydala. Čím viac vo mne rástla láska k môjmu manželovi, tým zraniteľnejšou som sa stala voči bolesti. Keď naša intimita prekonala čokoľvek, čo som poznala predtým, narástla aj moja zraniteľnosť. Bolestivé pocity, poranená pýcha a zranené srdcia sú častými prejavmi celkovej bolesti, ktorá sprevádza „stávanie sa jedným“.

Nebola som pripravená nechať sa tvarovať

Zvykla som si byť nezadanou. V skutočnosti som sa v tom dokonca zlepšovala! Milovala som svoju rodinu, svoju prácu, svojich priateľov a svoju normálnosť. Keď mi priatelia hovorili, že som „úlovok“, len som sa pousmiala. Manželstvo som odložila do pohodlnej kategórie „niekedy“.

Keď prišiel môj manžel, „niekedy“ sa zmenilo na „teraz“ a moje priority života nezadanej sa začali meniť na priority života čerstvého páru. Tá zraniteľnosť prišla do hry, keď sme začali viesť čoraz usadenejšie životy. Dôležitosť komunikácie sa ukázala úplne zjavnou, keď sa začala naša nová cesta posvätenia. Už som to viac nebola ja. Stala som sa súčasťou tímu (Efezským 5:31). A nech to v mojej hlave znelo akokoľvek romanticky, v skutočnosti to znamenalo konštantný boj.

Nebola som pripravená byť milovaná

Vždy som si myslela, že bude úžasne oslobodzujúce byť milovaná aj napriek mojim zlyhaniam. V mojej mysli som mala nádherný obraz nezaslúženej lásky, ktorú pre mňa Boh prebohato daroval v Kristovi (Rímskym 5:8).

V srdci som však cítila kyselinu. Moja pýcha si náklonnosť chcela zaslúžiť, nie iba prijať. Bolo veľmi ťažké dovoliť niekomu milovať ma uprostred mojej zlomenosti, lebo ja som chcela byť milovaná pre svoju úplnosť.

V manželstve však tento typ lásky možný nie je. Môj manžel oceňuje moje dary, ale ak by miloval iba moje najlepšie stránky, ešte veľmi veľa by toho ostávalo neodkrytého (1. Petra 4:8). Vidí moje hriechy jasnejšie než ktokoľvek iný, a miluje ma aj napriek tomu. Môžem ním pre túto znalosť buď opovrhovať, alebo tomu čeliť s pokorou a vďačnosťou.

Nebola som pripravená umrieť

Ak by bremeno toho, že musím byť pre svojho manžela dokonalou manželkou spočívalo výlučne na mojich pleciach, moje pôvodné obavy by boli úplne oprávnené. Ja to jednoducho nedokážem. A chválim Boha za to, že to bremeno na mojich pleciach nikdy nespočívalo!

Predtým, než som sa stala Philipovou manželkou, som bola súčasťou Cirkvi, Nevestou Kristovou. Pred stvorením sveta (Rímskym 8:29) si ma môj večný Ženích vybral napriek faktu, že som si ho nezasluhovala (Efezským 1:3–4). Uprostred mojej zlomenosti pre mňa zomrel (Rímskym 5:8). Odel ma do svojej spravodlivosti. Adoptoval si ma za svoju vlastnú. Zachránil ma. Vybral môjho manžela, aby bol ozvenou tejto večnej zmluvy. Vybral si nás nie pre našu dokonalosť, ale pre svoju schopnosť stáť dokonalo na našom mieste. Môj život je jeho. Naše manželstvo je jeho.

A vo svetle týchto slávnych právd, hoci naša sebeckosť, zahľadenosť do seba a pokrytectvo volajú ako umieračik starého človeka (Galatským 2:20), vieme, že posledné víťazstvo patrí nášmu nebeskému ženíchovi (Filipským 1:6). Naša slabosť nás privádza k jeho sile (2. Korintským 12:9).

Moje manželstvo nie je konečným cieľom, ale ukazuje zjednodušený obraz manželstva, ktorým je (Zjavenie 19:7–9) a o svoje obavy prichádzam vďaka skutočnosti, že táto nevesta je milovaná dvomi ženíchmi, ktorí tento obraz majú v mysli.