Na veľké veci, ktoré nikdy neprišli

Môj brat je radosťou pre našu rodinu. Hovorí vtipy, aj keď ani nevie o tom, že ich hovorí, spieva, smeje sa a tancuje, akoby sa nikto ani nepozeral. Aj keď sa navzájom poznáme veľmi dobre, nikdy som nemal to potešenie mať s ním naozaj skutočný rozhovor.

Nejakú dobu sme nevedeli, či bude niekedy schopný rozprávať. Na stupnici autizmu bol dosť vysoko a toto postihnutie okolo neho vybudovalo múr, cez ktorý sa k nemu jeho matka, otec, sestra, starý otec a brat nevedeli dostať. Nikdy sme skutočne nespoznali, aký je vo vnútri — ako keď mračná zatienia slnko. Mnoho bolo strateného v preklade.

V istých dňoch som sa pýtal, kde je Boh? Veď ak sa nestane zázrak, tak sa nikdy neožení, nikdy nebude mať kariéru, nikdy nebude šoférovať auto, nikdy nebude chodiť na biblické štúdium, nikdy nebude viesť neprerušenú konverzáciu so svojou rodinou.

„Náš Boh je na nebesiach, všetko robí podľa svojej vôle“ (Ž 115:3). Uzdravenie môjho brata nie je podľa Božej vôle? Viem, že ak by Boh povedal čo i len slovo, chabá reč môjho brata by sa napravila, mračná v jeho mysli by sa rozplynuli a múry Jericha, čo je v tomto prípade autizmus, by boli zbúrané. Konečne by sme sa duchovne zjednotili.

Ale prešlo devätnásť rokov. Aj keď som dlho čakal s hlavou opretou o parapet okna, nevidel som nič objaviť sa na ceste. Prešla jar, jeseň, zima. Prichádzali otázky, ale uzdravenie nie. Bolesť sa zmenila na znecitlivenie. Neodbytná vdova je stále vdova. Tá úžasná vec, uzdravenie môjho brata, neprišla.

Nemalo to takto skončiť

Aj keď slúžime všemocnému, nadovšetko dobrému Bohu, niektoré úžasné veci sa nikdy nestanú. Chýbajúci prsteň na tvojej ruke ti možno pripomína, že si trpezlivo hľadal Boha roky a čakal na manžela, ktorý nikdy neprišiel. Možno máš kolísku v strede nanovo namaľovanej izby. Lenže je prázdna. S každým novým dňom, keď zabodneme nôž do svojej rany, pýtame sa — ako môžeme znovu dúfať?

Nedávno som si na niečo spomenul, keď som pozeral Pána prsteňov: Návrat kráľa. Pipin a Gandalf sedeli zabarikádovaní, keď sa k nim dobýjala smrť. Keď sa nepriateľ začal prerážať dnu, Pipin sa trápil, ako som ja v ten týždeň nariekal nad svojím bratom:

„Nemyslel som si, že to takto skončí.“

Gandalf sa na neho zvláštne pozrel: „Koniec? Nie, tu sa cesta nekončí. Smrť je len ďalšia cesta, ktorou musíme ísť. Šedá dažďová záclona tohto sveta sa rozostrie a premení sa na strieborné sklo. A potom to uvidíš.“

„Čo, Galdalf? Čo uvidím?”

„Biele brehy a za nimi ďaleký zelený kraj počas rýchleho svitania.”

„To nie je také zlé.”

„Nie, nie je.”

Hoci ohyzdi boli na prahu a ešte mnoho vecí zostalo nezrealizovaných, Gandalf mal nádej, pretože vedel, že príbeh ešte neskončil. Dal zmysel svojmu strachu, hrôze, sklamaniu, dokonca aj svojej smrti tým, že vedel, že príbeh pokračuje na ďalších stranách. On vedel, že nebude koniec, na rozdiel od Pipina. Rozdiel medzi tragédiou a komédiou nie je v tom, ako sa začínajú, ani v tom, aký prekvapivý zvrat nastane v strede, ale ako príbeh skončí. A Gandalf vedel, že ich príbeh skončí skutočnou radosťou aj napriek všetkým zlým koncom, ktoré sa ich týkajú.

Zúfalstvo zabúda na to, že nasleduje ešte viac strán. Uprene hľadí na obdobie zármutku v našich životoch a sťažuje sa na to, že všetko by malo byť vyriešené pred tým, než otočíme na ďalšiu stranu. Ale nádej miluje celý príbeh. Nádej dýcha, smeje sa a naberá odvahu z toho, že uprene hľadí na niečo väčšie, ako je ona sama. Rastie v epickom príbehu, v príbehu s radosťami, ktoré nemôžu byť obmedzené iba na sto rokov na zemi. Čo zle chápeme ako koniec — presne ako Pipin –, je len predhovor.

Hľadali ďalšie strany

Táto nádej, ktorá dáva potešenie v príbehu, nie je psychologickou barličkou alebo túžobným prianím. Je to čakanie na realitu; realitu, ktorá je hmatateľná ako dieťa narodené v Betleheme a taká istá ako prázdny hrob. Je to presvedčenie o veciach, ktoré nevidíme a voláme ich „viera“ (Žid 11:1). Viera verí Bohu, keď povie, že existuje omnoho viac, ako sme teraz schopní vidieť.

Tí, ktorí išli pred nami, verili takto, aj keď ich strany skončili s veľmi nebezpečnou poslednou vetou:

„Niektorí boli mučení, ale neprijali oslobodenie, aby dosiahli niečo lepšie, totiž vzkriesenie. Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba i okovy, aj väzenia. Kameňovali ich, rozpiľovali, umierali pod mečom, chodili v ovčích a kozích kožiach, trpeli núdzu, útlak a príkorie. Tí, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšťach a horách, po jaskyniach a zemských roklinách.” (Žid 11:35–38).

Aj keď sa zdalo, že ich životy skončili sklamaním, oni verili, že príbeh pokračoval:

“Títo všetci umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale iba z diaľky to videli a pozdravovali. Vyznávali, že sú na zemi cudzincami a pútnikmi. Tí, čo takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú vlasť, z ktorej vyšli, boli by mali dosť času vrátiť sa. Pravda, túžia po lepšej vlasti, po vlasti nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil mesto” (Žid 11:13–16).

Určite prídu väčšie veci

V tomto živote sa k nim pridávame. Čakáme a zomrieme v strede príbehu. Ale skoro, veľmi skoro sa šedá dažďová záclona tohto sveta rozostrie a uvidíme ho. Očakávame väčšie veci, ktoré určite prídu: blažené splnenie nádeje a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista (Tít 2:13). A pri Jeho príchode nám zotrie z očí každú slzu; a smrť, plač a bolesť budú navždy odstránené. (Zj 21:3–4)

Príbeh je nedokončený, ale sklamanie, autizmus a zlomenie srdca trvá stranu alebo dve. Uzdravenie možno nepríde v tomto živote, ale uzdravovateľ áno. Manžel/ka možno nepríde skoro, ale nebeský ženích si už upevňuje svoj voz. Slzy ti neprinesú tvojho milovaného/nú späť, ale prichádza Vzkriesenie a Život. V príbehu je toho viac.

Keď vnímame Ducha Božieho v nás stonať, nabádať nás, stále zostávame opretí o parapet. Ježiš sa objaví na ceste. A keď sa objaví, naše životy, ktoré sa teraz zdajú skončené, začnú. Najlepšie veci určite prídu, pretože On určite príde.