Rozhovor s Tomášom Valašíkom

Fotografia Michal Pončák, minikonferencia EVS 2022

  • 18. Nov '23
  • 9 minút
  • 383

Tomáš Valašík — Manžel krásnej ženy navonok i vnútorne. Otec dvoch jedinečných dcér. Farár pre približne 560 evanjelikov. Má tendenciu pozerať sa na svet z tej lepšej stránky. Teší sa, keď svieti slnko.

1.Tomáš, keby si mal opísať zásadný moment v tvojom živote, ktorý ti zmenil pohľad na svet, život a vieru v Ježiša, čo by to bolo?

Pravdou je, že taký zásadný moment neviem nájsť. Nemám zlomový moment či zážitok, po ktorom som si povedal, že teraz vidím všetko inak.

Od mala som chodieval na detskú besiedku, potom na konfirmáciu a dorast, prirodzene som prešiel do mládeže a dobrovoľne som chodieval aj do kostola. Dokonca aj rád. Bol to taký postupný proces Božej výchovy, ktorý nemal zlomový bod. Iste boli momenty, keď sa ma niečo z toho, čo som počul, dotklo viac, ale vždy to bolo niečo, čo bolo súčasťou tej premeny.

Jednoducho prišiel moment, keď som sa modlil a vnímal, že to nie je len tak, ale naozaj sa rozprávam s Ním. Postupne som si uvedomoval, že chcem stále viac robiť Ježišovi radosť a ukázať Mu, že mi na Ňom záleží viac než na čomkoľvek inom. Prišiel som zo školy a skôr, ako som začal čokoľvek robiť, urobil som si stíško (teda mal som čas s Ním — Písmo a modlitba, samučičký sám). Nikto ma nenútil. Bol to už vzťah.

Čo ma veľmi formovalo, bola služba iným. Už ako mládežník som vo svojom domácom spoločenstve mal možnosť učiť detskú besiedku a neskôr byť jedným z vedúcich dorastu. Myslím, že mi to dalo veľa. Pripravovať sa na tému, vymýšľať program, robiť tábory, modliť sa za deti či dorastencov — dalo mi to skúsenosti a čo je viac, uvedomil som si, ako mi na tých ľuďoch záleží.

2. Si šikovný a rozhľadený človek. Ako si sa dostal k tomu, že si začal študovať teológiu? Ako sa z teba stal farár? Prečo si si vybral povolanie, ktoré momentálne nie je ani populárne ani zárobkovo atraktívne?

Otázka peňazí pre mňa nebola na stole. Odkedy som slúžil pri deťoch a doraste, vedel som že to chcem robiť vždy. Byť Bohu poruke. Boli dve možnosti: buď to budem robiť ako farár alebo popri inom zamestnaní (mal som rád biológiu). Všetko má svoje pre a proti. Vedel som, že ako farára si ma ľudia možno zaškatuľkujú (veď si farár, ty máš veriť, to nie je nič zvláštne), ale na druhej strane to môžem robiť na plný úväzok. Ak by som slúžil Bohu popri inom zamestnaní, možno by som nebol tak škatuľkovaný, ale mal by som menej času. Samozrejme, modlil som sa. Neprežil som nijaké hlboké nutkanie, že musím byť farár, lebo ak nie tak príde koniec sveta. Skôr som vnímal, že ak pôjdem, tak nič nepokazím. Dúfam. Koniec koncov, ak by ma tam Boh nechcel, tak to nejako zabrzdí (napr. na prijímačkách — nevedel som veľmi spievať). Rozhodol som sa s vedomím, že Boh môže dať požehnanie obom možnostiam. A som tu. Nie je to populárne ani zárobkovo atraktívne, ale nikdy mi (nám) nič nechýbalo. A tá pestrosť služby je úžasná. Navyše, čas a povinnosti si vieš vyskladať, ako potrebuješ.

3. Čím žiješ v poslednej dobe? Nad čím z Biblie premýšľaš?

Čítam si znovu Skutky apoštolov a premýšľam nad svojou službou. Čo som svojmu spoločenstvu za to obdobie dal. Či sa niekam posunulo, odkedy ho vediem… to sú otázky, ktoré si v poslednom čase kladiem viac a viac. 

tiež v poslednom čase žasnem nad jednou vecou. Pri viacerých kázňach, vyučovaniach sa mi stalo, že nech som začal kdekoľvek (a boli to rôzne témy), vždy som sa vedel dostať k jednému momentu — k Adamovi, Eve, Stvoriteľovi a stromu uprostred záhrady.

Samozrejme, nespomínal som to stále, aby ľudia nemali pocit, že hovorím vždy len o tom istom. Je však fascinujúce, ako prvé stránky Biblie obsahujú vzorce opakujúce sa po celé stáročia. Geniálne.

Vždy napokon skončíš pri tom, či si vyberieš poslúchnuť Boha a Jeho predstavu správnej cesty alebo si pôjdeš po svojom, čo však nebude dokonalé a skôr či neskôr to skončí bolesťou. Boh si napriek tomu tak váži a miluje korunu svojho stvoriteľského diela (teba i mňa), že mu dáva možnosť rozhodnúť sa.

Jedna z najcennejších vecí je teda sloboda. Možnosť vybrať si — áno, zahŕňa to aj možnosť vybrať si nerešpektovať Boha, avšak so všetkým čo k tomu patrí.

4. Keď sa pozrieš na posledných 10 rokov v tvojom živote, je nejaká vec, na ktorú by si dal väčší dôraz, prípadne je niečo, čo by si robil úplne ináč?

Viac by som investoval do niektorých vzťahov. Keď som sa stal farárom, presťahoval som sa ďalej od svojej domoviny. Pod vplyvom služby, povinností som prestal byť aktívny a iniciatívny vo vzťahoch, ktoré pre mňa veľa znamenali. Ide o kamarátov, s ktorými som vyrastal v mládeži.

Ale spomeniem napríklad aj súrodencov. Myslel som si, že je to aj diaľkou. Bola to len výhovorka. Teraz, keď som na východe, nemám to k nim extra ďaleko. Netvrdím, že sa nič nezmenilo. Ale keby som tých posledných 10 rokov bol aktívnejší, asi by to bolo dnes inak. Niektoré veci ma mrzia. Koniec koncov, nikdy nie je neskoro začať. Investovať do niektorých vzťahov stále môžem.

5. Z čoho máš najväčšiu radosť a naopak, čo ti robí na čele vrásky?

Teším sa z toho, keď sa majú ľudia okolo mňa dobre a mohol som k tomu prispieť. Mám radosť, keď sa veci, na ktorých sa podieľam, podaria. O to viac v práci s ľuďmi, aj keď toto nie je len o mne, tu má čo robiť hlavne Duch Svätý.

No nie vždy vidíš ovocie. Naopak, veľakrát sa stáva, že ho uvidia až tí, čo prídu po tebe, teda ak si niečo sial (preto napríklad rád odhŕňam sneh — prejdeš lopatou, pozrieš za seba a hneď po tebe čosi vidno). O to viac sa teším, keď sa niečo podarí.

Obavy mám zo zlyhania. Tak všeobecne. Neznášam pocit, ktorý vznikne, keď zlyhám v niektorej zodpovednosti. Najmä čo sa týka služby. Myslím, že to nikto nemá rád.

6. Čomu najťažšiemu si musel v živote čeliť a ako si tým prešiel?

Sú v mojom živote okamihy, ktoré mnou „zatriasli. Napríklad smrť oboch rodičov. Jeden odchod nečakaný, s druhým sme postupne už takpovediac rátali. Keď odchádzal otec (kvôli chorobe), uvedomil som si ešte viac, že aj také ťažké veci si Boh vie použiť na dobré. Konkrétne tu mám pocit, že nás súrodencov to ešte viac spojilo. Hlavne moje sestry a brata, ktorí sa o neho starali do konca. Záleží na tom, ako sa k tomu postavíte. Mnoho z toho, čo sme zažili, mohlo byť zdrojom výčitiek a rozdelenia, ale nebolo. A za to som vďačný.

Určite mi v tomto bol oporou Boh a to ako vnímam život a večnosť. Je veľkým požehnaním, keď máte okolo seba aj ľudí, ktorí sú tu pre vás aj v takých ťažkých chvíľach. A to ja mám

7.Nepýtal si sa Pána Boha, prečo ti zobral rodičov relatívne skoro? Nevyčítal si Mu to?
Nie. Za prvé — nie som si istý, či to mno vždy zvaliť na Boha, resp. na rétoriku „vzal mi to Boh. Je to fér? Niekedy si za veci, ktoré sa nám prihodia, môžeme sami. V takom prípade ostáva už len pokorne prosiť Boha, aby pre lásku k nám čo najviac zmiernil následky našich nemúdrych rozhodnutí. 

Za druhé —  ak by to bolo Jeho konanie, viem, že tým nesleduje nič zlé — čo ak ich tým uchránil od niečoho horšieho? Neviem. To teraz už nikto nevie. Naučil som sa a prijal jednu pravdu: Boh nechce naše zlo. Naopak  — chce dať budúcnosť a nádej. Nemusíme hneď rozumieť všetkému, čo sa v našom živote stane, ale môžeme Bohu dôverovať, že vie, čo robí, a ako som už hovoril, aj to ťažké si môže použiť na požehnanie. Odkedy zomrela mamka (14 rokov pred otcom), otec trávil viac času doma. Keď ochorel otec, spojilo to súrodencov. Navyše, prečo si v takých momentoch robiť z Boha nepriateľa? Veď je to jediný priateľ, ktorý s tým vie niečo reálne urobiť.
8. Keby si mohol zmeniť niečo na sebe, alebo aj na svojom okolí, spoločenstve, cirkvi na Slovensku, čo by to bolo?

Och, na sebe veľa vecí, keby to len išlo tak ľahko. Tak napríklad sebadisciplínu. Mám jej málo a ťažko sa mi to učí.

Všeobecne na ľuďoch (aspoň v cirkvi) — viac prajnosti. Mám pocit, že nám je jednoduchšie spomenúť to horšie, posťažovať sa, je prirodzenejšie viac podozrievať ako dôverovať. Nebol by život trošku radostnejší, keby za tebou prišiel kamarát a povedal, čo dobré sa mu stalo? Alebo ako Boh vypočul jeho modlitby?

Tak málo hovoríme o tom dobrom, čo medzi nami Pán Boh koná, že to už vyznieva tak, ako keby bol len Bohom minulosti.

9. Niekto by možno povedal, a nie je Boh len Bohom minulosti? Koná vôbec? Robí niečo v tvojom živote? Ako zažívaš, že Boh je Bohom aj dnes?

Aby som teda nebol len teoretik: Modlili sme sa za mládež v našom zbore. Dlhšie sme ju prakticky nemali. Po poslednej konfirmácii prišli konfirmandi za mnou a povedali mi, že oni sa už tešia na mládež, že oni sa chcú ďalej stretávať. Minule sme sa modlili s jednou rodinku za ich dcérku, lebo už niekoľko dní nemali pokojnú noc, budili sa a pod.

Som vďačný, že jej nehádzali žiadne uhlíky a neobväzovali magickými šnúrkami, ale že mi zavolali, aby sme sa spolu modlili. Na druhý deň mi napísali, že po niekoľkých dňoch konečne spali celú noc. Náhoda? Pre mňa nie.

Alebo nie až tak dávno sme sa pridali k modlitbám za inú rodinku. Mali zdravotné komplikácie, kvôli ktorým sa im zatiaľ nedarilo mať bábätko. Pán Boh sa priznal tak, že sa až lekárka čudovala. A dnes sú už v očakávaní.

Najväčším zázrakom však pre mňa stále ostáva to, keď človek odovzdá vládu svojho života Bohu. Keď pochopí a prežije vo svojom vnútri, že potrebuje záchrancu a tým záchrancom je Ježiš.

7. Si manžel aj otec, akým spôsobom vedieš svoju rodinu k osobnému vzťahu s Bohom? Čo sa ti darí a čo menej? 

Musím najprv povedať, že som veľmi vďačný za Janku, moju manželku. Neviem si predstaviť že by som mal manželku, ktorá by nebola veriaca. Ak by som mal, možno by som už dávno upustil od mnohých vecí, ktoré boli a sú pre mňa tak hodnotné a prirodzené. Totižto, je to práve ona, ktorá ma v mnohých veciach (aj v službe, ale aj v osobnom vzťahu s Bohom) podrží, postrčí, resp. je mi oporou. Keď sme začali spolu chodiť, vždy, keď som napríklad prišiel k nim, mali sme (už spomínané) stíško. Teraz sme spolu stále, ale musím sa priznať, že nie každý deň tak robíme. A pravdou je, že neraz je to práve ona, ktorá príde za mnou spýta sa, či sa spolu nepomodlíme.

Takže časťou odpovede na otázku je, že som sa vynikajúco oženil . A spolu s manželkou sme na jednej lodi v tom, že nechceme naše manželstvo žiť bez Boha. Zároveň chceme našim deťom ukázať úplne prirodzený vzťah s Ním.

Ježiš je jednoducho členom našej rodiny. Rozprávame sa s Ním, ďakujeme Mu, prosíme Ho, pýtame sa… a spolu. Nechcel by som, aby to vnímali, že existujú dva svety — v kostole a mimo kostola. Neexistujú. 

Chcem, aby moja rodina vedela, že som tu pre nich. Nechcem, aby si moja manželka alebo deti mysleli, že im moja služba alebo spoločenstvo alebo Ježiš berú manžela či otca. Veľakrát je to o tom, ako si ten čas zariadime. Čomu sa teda stále učím, je zladiť službu a rodinu. Rodina je veľmi dôležitá.

Veď je to azda najdôležitejšie spoločenstvo, ktoré me. Taká malá cirkev. Treba ju pestovať a bojovať za ňu. Jeden vzácny kamarát mi raz povedal: „Ak sa ti rozpadne rodina, rozpadne sa ti aj služba.Neviem či sa mi to darí viac alebo menej, ale nechcem zanedbať ani jedno, ani druhé.

4,1/5 (18 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.