Náročný zvyk tichosti

Teraz, keď môžeme vo vreckách nosiť celý divoký svet, je oveľa ťažšie udržať ho na uzde. Naše telefóny vždy sľubujú ďalšiu aktualizáciu, obrázok, ktorý by sa nám mohol páčiť, webovú stránku, ktorú by sme si mohli pozrieť, hru na hranie, správu na prečítanie, kanál na pozeranie, predpoveď počasia na monitorovanie, podcast na stiahnutie, titulok na nahliadnutie, článok na prelistovanie, skóre na skontrolovanie, cenu na porovnanie. Takáto dostupnosť a pocit kontroly môže spôsobiť, že chvíle ticha budeme považovať za premárnené. Kto by mohol pokojne sedieť, keď sa okolo toho toľko deje? A aj keď hneď nesiahame po našich telefónoch, často sme v ich zajatí a premýšľame, čo nové sa deje — o čo asi prichádzame.

Akokoľvek ťažké môže byť ticho, stále je to život zachraňujúci a dušu posilňujúci zvyk pre každého človeka. Boh, ktorý stvoril tento veľký a divoký svet a ktorý tvaroval naše smrteľné a krehké telá, o nás hovorí: „V utíšení a dôvere bude vaša sila“ (Iz 30:15). Nájdete si ešte v dňoch plných hluku čas byť takto silní? Alebo stres a rozptýlenie pomaly nahlodali vaše duchovné zdravie?

Ako často sa zastavíte, aby ste boli ticho?

Čo robí Boh s tichom

Aký druh ticha vytvára silu? Nie hocijaké ticho. Mohli by sme predať naše televízory, odhodiť naše telefóny, presťahovať sa na vidiek a aj tak budeme takí slabí ako predtým. „V utíšení a dôvere bude vaša sila.“ Ticho, ktoré potrebujeme, je ticho naplnené Bohom. Ticho sa stáva silou len vtedy, keď naša tichosť hovorí, že potrebujeme Jeho.

„Utíchnite a poznajte, že ja som Boh,
som vyvýšený medzi národmi,
vyvýšený na zemi!“ (Ž 46:11)

Toto dôverčivé ticho vzdoruje sebadôvere. Ticho ukazuje realitu našej duši tak, ako máloktorý zvyk. Hovorí, že On je Boh a my nie sme; že On vie všetko a my len málo; že On je silný a my slabí. Ticho nám otvára oči, aby sme videli Jeho veľkosť a našu malosť. Nás to umenšuje tak, aby sme videli, aký je významný, múdry a úctyhodný.

Môžete vidieť, prečo môže byť ticho také ťažké. Je hlboko (niekedy nemilosrdne) pokorujúce. Aby nám povedalo niečo pravdivé a krásne o Bohu, najprv nám musí povedať niečo pravdivé a zdrvujúce o nás. Naša tichosť hovorí: „Bez neho nemôžete nič robiť.“ Na druhej strane, naše odmietnutie byť v tichosti hovorí: „Sám toho dokážem veľa“ — a to sa dobre počúva. Ale oberá nás to o skutočnú silu a pomoc, ktorú sme mohli nájsť.

Boh posilňuje tichých svojou silou, pretože ticho premieňa slabosť a núdzu na uctievanie (2. K 12:9–10). My dostávame silu, pomoc a radosť; On dostáva slávu.

Ale nechceli ste

Kontext Izaiášových slov však nie je inšpirujúci, ale spôsobuje vytriezvenie. Boh hovorí svojmu ľudu:

„V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v utíšení a dôvere bude vaša sila. Ale nechceli ste… “ (Iz 30:15–16)

Ticho by ich urobilo silnými, ale oni ho nemali. Asýria sa rútila na Judsko a hrozila, že ich rozdrví tak, ako rozdrvila mnohých pred nimi. A ako reaguje Boží ľud?

„Beda odbojným synom — znie výrok Hospodinov –, ktorí kujú plány, ale bezo mňa, uzavierajú spojenectvo, nie však podľa môjho ducha, aby tak hromadili hriech na hriech; ktorí sa dávajú na cestu do Egypta, hoci sa mojich úst nepýtali.“ (Iz 30:1–2)

Dokonca aj potom, čo Ho videli už toľkokrát, ako im prichádza na pomoc, odhodili Jeho plán bokom a vytvorili si vlastný. Hľadali pomoc, ale nie u Neho. Vrátili sa do Egypta (zo všetkých miest práve tam!) a požiadali tých, ktorí ich zotročili a utláčali, aby ich chránili. A dokonca ani nezastavili, aby sa opýtali, čo si o tom myslí Boh. Len šli a šli a na každom kroku odmietali zastaviť, byť ticho a prijať Božiu silu a podporu. Ponáhľal by som sa vám pomôcť, hovorí Boh, ale nechceli ste. Neboli ste dostatočne trpezliví ani pokorní, aby ste dostali moju pomoc.

„Ako často si vyberáme aktivitu namiesto ticha, rozptýlenie namiesto meditácie, ‚produktivitu’ namiesto modlitby?“

Prečo by odmietali zvrchovanú Božiu pomoc? V hĺbke duše vieme prečo. Pretože sa cítili bezpečnejšie, keď robili niečo sami, ako keby čakali, čo by mohol urobiť Boh. Ako často robíme to isté? Ako často si vyberáme aktivitu namiesto ticha, rozptýlenie namiesto meditácie, „produktivitu“ namiesto modlitby? Ako často sa snažíme vyriešiť svoje problémy bez toho, aby sme spomalili dostatočne na to, aby sme najprv hľadali Boha?

Dôsledky vyhýbania sa tichu

Sebadôvera, samozrejme, nie je taká produktívna, ako sľubuje — aspoň nie takým spôsobom, akým by sme chceli. To, že ľudia odmietli byť ticho a prosiť Boha o pomoc, ich nielen odrezalo od Jeho sily, ale prinieslo aj ďalšie bolestivé následky.

Po prvé, hriech sebadôvery plodí ďalší hriech. Boh opäť hovorí v prvom verši: „Beda odbojným synom — znie výrok Hospodinov –, ktorí kujú plány, ale bezo mňa, uzavierajú spojenectvo, nie však podľa môjho ducha, aby tak hromadili hriech na hriech.“ Čím viac odmietame Božiu silu, tým viac sme v pokušení hrešiť. Ticho nás drží blízko Boha, v Jeho prítomnosti. Nedostatok ticha ho tlačí na okraj našich sŕdc a vytvára priestor pre satana, aby do nás zasadil lži.

Po druhé, ich odmietnutie mlčať pred Bohom ich urobilo zraniteľnými voči iracionálnemu strachu. Pretože bojovali vlastnou silou, Pán hovorí: „Tisíc z vás pobeží pred hrozbou jedného a pred hrozbou piatich všetci pobežíte“ (Iz 30:17). Osamelý vojak spôsobí paniku pre tisícky. Celý národ sa rozpadne a vzdá sa iba piatim mužom. Inými slovami, budete ovládaní a utláčaní iracionálnymi strachmi. Utečiete, keď vás nikto nebude prenasledovať. Nebudete môcť spať, aj keď sa nemáte čoho obávať. A práve vtedy, keď sa chystáte zažiť prelom, prepadnete zúfalstvu a vzdáte sa. Strach narastá a prekvitá, kým Boh zostáva malý a na okraji. Tichý čas s Bohom však tieto obavy rozptyľuje tým, že zväčšuje a roznecuje naše myšlienky na Neho.

Najzávažnejšie varovanie však prichádza vo verši 13: tí, ktorí opúšťajú Božie slovo, Božiu pomoc a Božiu cestu, privolávajú náhlu skazu. „Bude vám táto vina ako zosutím hroziaca trhlina vydutá na vysokom múre, ktorá sa zrazu a náhle vylomí.“ Dôvera v seba samého spôsobila trhlinu v pevnostiach okolo nich — trhlinu, ktorá sa zväčšovala, až sa na nich zrútili steny. A to všetko preto, že odmietli prijať ticho a dôverovať Bohu.

„V tichosti a dôvere bude naša sila; v zaneprázdnenosti a pýche bude náš pád.“

Skaza znamenala pre Judsko padnúť do krutých rúk Asýrčanov. Pre nás padnú múry iným spôsobom, ale padnú, ak dovolíme zaneprázdnenosti a hluku, aby nám bránili byť od Neho závislí. V tichosti a dôvere bude naša sila; v zaneprázdnenosti a pýche bude náš pád.

Milosrdenstvo pre sebestačných

Oddeľujeme si v našich životoch čas na to, aby sme boli ticho pred Bohom? Očakávame, že Boh pre nás urobí viac, keď sedíme a modlíme sa, ako by sme mohli urobiť my tým, že sa o niečo snažíme bez Neho?

Ak nás verš 15 pokoruje — „Ale nechceli ste… “ –, verš 18 by nás mal pokoriť ešte viac. Keď sa Judsko ponáhľa, robí si starosti, vytvára stratégie, plánuje, hľadá posily a pracuje nadčas, pričom sa stále vyhýba Bohu, ako na nich Boh reaguje? Čo robí, zatiaľ čo sa oni odmietajú zastaviť a byť ticho?

„Hospodin čaká, aby vás omilostil, dvíha sa, aby vám prejavil milosrdenstvo; lebo Hospodin je Bohom práva; blahoslavený každý, kto Ho očakáva.“ (Iz 30:18)

Zatiaľ čo my odmietame čakať na Neho, Boh čaká, aby k nám bol milostivý. Nesleduje, či bude nútený prejaviť nám milosrdenstvo; On nám ho chce prejaviť. Boh nebies, ten, ktorý je mimo čas, čaká na nás, aby sme Ho požiadali o pomoc. Rád počúva zvuk tichej dôvery.

Blahoslavení — šťastní — sú tí, čo na Neho čakajú, ktorí Ho potrebujú, žiadajú o pomoc a nachádzajú silu v Jeho sile, tí, ktorí sa učia byť a zostať pred Ním v tichosti.