Naše deti potrebujú vidieť naše slabosti

„Mohla by si, prosím, ísť so mnou? Veľmi chcem, aby si tam bola. Aj všetky ostatné mamy idú.“

Moja dcéra ma prosila, aby som sa prihlásila ako dobrovoľníčka na deň hier pre jej triedu v materskej škole. Ako som mohla odmietnuť takú úprimnú žiadosť? Ale keďže som sa bez pomoci nedokázala vonku pohybovať, musela som opäť odmietnuť. Keď som jej vysvetlila prečo, chápavo pokývala hlavou — bola zvyknutá na sklamanie. Nevedela, ako veľmi som chcela ísť, ako som túžila stráviť s ňou čas v škole, ani to, aká vinná som sa cítila, že o to prichádza.

Predtým, ako som mala deti, malo moje postihnutie vplyv predovšetkým na mňa. Mohla som si vybrať, čo chcem robiť, a naučila som sa chcieť len tie činnosti, ktoré boli pre mňa fyzicky možné. Po narodení detí som však čelila náročnejším povinnostiam a požiadavkám, neustálym pripomienkam toho, čo nemôžem robiť. Cítila som sa vinná a zodpovedná za to, čo mojim dievčatám pre moje obmedzenia chýbalo.

V priebehu rokov som sa stretla s ďalšími rodičmi, ktorí sa tiež cítia nedostatočne — finančné obmedzenia, nedostatočné vzdelanie, obmedzené zdroje, jedno dieťa, ktoré všetko pohlcuje, ich vlastné emocionálne zápasy, rodinná dysfunkcia alebo celá plejáda iných problémov. Podobne ako ja, aj oni boli presvedčení, že ich neschopnosť znevýhodňuje ich deti.

„Boh nás vo svojej nekonečnej múdrosti vybral za rodičov našich detí.“

Boh si nás však vo svojej nekonečnej múdrosti vybral za rodičov našich detí.

Byť závislým môže byť silou

Vo svojej krehkosti sa viac spolieham na Boha. Potrebujem jeho moc a múdrosť, pretože sama v sebe nemám moc a múdrosť. A zistila som, že keďže „Božie bláznovstvo je múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1. K 1:25), mám k dispozícii nepredstaviteľné zdroje.

Keď prosím o múdrosť, Boh mi ju štedro dáva. Keď čakám na Pána, obnovuje moju silu. Keď som unavená a ustarostená, dáva mi odpočinok. Keď sa obrátim k Bohu, dáva mi všetko, čo potrebujem.

Moje obmedzenia a to, že som na niekom závislá, sa stali mojou najväčšou silou, pretože ma nútia modliť sa skôr, ako odpoviem alebo konám. Keď som mohla urobiť to, o čo ma prosili moje deti, nehľadala som Božiu múdrosť ani pomoc. Jednoducho som zareagovala. Nezvažovala som alternatívy ani možné úskalia. Predpokladala som, že to mám pod kontrolou.

Izraelitov raz oklamali ich susedia z Gibeónu, ktorí tvrdili, že prišli z ďalekej krajiny a ako dôkaz predložili roztrhané vrecia, vyschnuté zásoby a obnosené oblečenie. Izraeliti „sa ale Hospodina nepýtali“ (Joz 9:14), pretože sa im zdalo jasné, čo majú robiť. A ja sa môžem stotožniť s ich konaním, pretože sa spätne pozerám na impulzívne rozhodnutia, ktoré som urobila bez toho, aby som o nich dlho premýšľala. Rozhodnutia, ktoré som neskôr často ľutovala. Ale keď ma moje deti žiadali o veci, ktoré boli nad moje schopnosti, musela som prosiť Boha o múdrosť a pomoc. Tak, ako to urobil Jóšáfát, keď povedal Hospodinovi: „Veď nemáme dosť síl proti tomuto veľkému davu, ktorý tiahne proti nám, a sami nevieme, čo máme robiť; len na Teba hľadia naše oči“ (2. Kron 20:12).

Moja slabosť zo mňa urobila lepšiu mamu

Vo svojej slabosti som prosila Boha o konkrétnu, hmatateľnú pomoc a videla som konkrétne odpovede na moje modlitby. Čím viac som prosila, tým viac Boh odpovedal. Čím viac som toho potrebovala, tým viac mi toho Boh poskytol. Čím viac som hľadala Boha, tým ľahšie som ho nachádzala. Ak by som nepotrebovala pomoc, prišla by som o nespočetné požehnania.

Môj telesný stav zahŕňa stupňujúcu sa bolesť a slabosť, preto som sa denne plazila k Ježišovi unavená a zlomená, a on mi dal odpočinok. Musela som sa vzdať svojej túžby robiť veci dokonale, plniť potreby všetkých ostatných a pracovať až do vyčerpania. Kedysi som bola Martou, rozorvanou množstvom slúženia, ale moje postihnutie ma prinútilo vžiť sa do úlohy Márie (L 10:38–42). Ale až vtedy som objavila vzácnosť sedenia pri Ježišových nohách, keď som mu zverila všetko, čo som vnímala ako nedokončené.

Boh použil moju slabosť, aby ma urobil lepšou matkou, a aby v mojich deťoch vytvoril hlbší charakter.

Keď som musela čeliť niečomu, čo som nedokázala urobiť, niekedy som sa pýtala, či by mojim dcéram nebolo lepšie v inej rodine. Boh ma však ubezpečil, že si ma vybral, aby som sa venovala ich jedinečným silným stránkam a zápasom. Kristus nám dáva všetko potrebné a posilňuje nás pre všetko, čo naše deti potrebujú (F 4:13, 19), takže sa nemusíme cítiť nedostatočne.

Čo Boh urobil skrze moju slabosť

Kým som sa zaoberala tým, čo nemôžem urobiť pre svoje deti, takmer som premeškala to, čo v nich Boh konal kvôli mojej slabosti. Teraz vidím, že obe sú tvorivé riešiteľky problémov. Vždy tu sú pre ľudí a dodržujú svoje záväzky.

Sú tiež súcitné a starostlivé, všímajú si, čo ľudia potrebujú, a starajú sa o ľudí s rozdielnymi schopnosťami. Ani ako malé deti sa nikdy nepozerali na cudzích ľudí a nepýtali sa ich: „Čo je to s tebou?“ Keď raz učiteľke mojej staršej dcéry v prvej triede spadli na hodine papiere, Katie okamžite vyskočila zo svojho miesta na druhej strane miestnosti, aby ich zodvihla. Nikto z ostatných žiakov sa ani nepokúsil vstať. Keď mi učiteľka tento príbeh vyrozprávala, uvedomila som si, že Boh formuje moje dcéry prostredníctvom môjho postihnutia spôsobom, ktorý som si ani nevšimla.

Moja mladšia dcéra zažila požehnanie volania k Bohu v jeden daždivý večer, keď som ju viezla na basketbalový zápas do susedného mesta. V dopravnej zápche, kde sme neustále brzdili a znova sa pohýnali dopredu, mi začala odchádzať noha. Po lícach sa mi kotúľali slzy — opäť som sa cítila neschopná, vystrašená a zlomená.

„Naša slabosť by mohla byť základom viery našich detí. Naučia sa spoliehať na Boha vo veciach, ktoré my nedokážeme urobiť.“

Keď si Kristi uvedomila, čo sa deje, okamžite nahlas povedala: „Bože, prosím ťa, daj, aby sa mamina noha cítila silnejšie a aby sa uvoľnila cesta.“ Celú cestu sme sa striedali v modlitbe. V priebehu niekoľkých minút sme prestali vidieť červené brzdové svetlá a kŕče v nohe sa zmiernili práve vtedy, keď sme sa dostali na zápas. Cestou domov hovorila o tom, ako Boh odpovedal na naše modlitby.

Naše praskliny im pomáhajú vidieť

Naše slabosti môžu byť základom viery našich detí. Naučia sa spoliehať na Boha vo veciach, ktoré my nedokážeme. Pozorujú nás, ako sa modlíme. Vidia naše obmedzenia. A dostanú miesto v prvej rade, aby videli, ako sa Boh postará. Keď zblízka pozorujú naše slabé a nedokonalé hlinené nádoby, vidia prevyšujúcu moc, ktorá patrí Bohu, a nie nám (2. K 4:7). Naše praskliny im tak pomáhajú vidieť.

Rodičovstvo v slabosti môže priniesť Bohu slávu. Keď sa spoliehame na Boha a jeho milosť, On žiari v našich životoch. Božia milosť nám stačí a jeho moc je dokonalá v slabosti (2. K 12:9). Čo viac si môžeme priať?