Nebo zaburácalo haleluja

Môj milovaný Toviel,

vstal z mŕtvych. Naozaj vstal z mŕtvych! Ach, synovec, nie je večnosť prikrátka na to, aby sme ho chválili?

Nedokážeme dostatočne vyjadriť chválou to, čo si zaslúži. Z úcty, ktorá právom patrí jeho menu, som prerušil svoj spev, aby som ti napísal. Pred chvíľou mi prišla správa o nepriateľovom počínaní proti tvojmu mladému mužovi. Musím neodkladne prejsť k veci.

Lucifer sa vo svojej zbabelosti a prefíkanosti usiluje obrať svet o slávne vzkriesenie nášho Majstra. V jeho rukách by sa tá neprekonateľná udalosť, tá nebeská explózia — vskutku ten okamih zvolania všetkých čias — vznášala v ich mysliach ako neurčitý dodatok, akási žiarivá ničotnosť, nádherná nepodstatnosť. Svojim šípmi mieri na srdce.

Nemusíme sa tomu čudovať: Boh mu tým polámal papuľu. Náš Majster, hriech jeho ľudu a smrť sa spolu presunuli do hrobu — vrátil sa z neho iba náš Pán. Ešte stále si dokážem vybaviť, ako som začul ten nervózny vreskot a sykot, keď do toho prázdneho hrobu na tretie ráno zasvietilo svetlo. Diablov krátko trvajúci výsmech sa zmenil na zdesenie. Jeho kedysi nádherný hlas zavrčal pokyny o tom, ako to majú ututlať. Keď sa démoni bili, nebo burácalo: Haleluja!

Dozvedieť sa o prázdnom hrobe

V tú prvú nedeľu vzkriesenia sa ponáhľal, naozaj žalostne, zaplatiť vojakom, aby klamali, že telo ukradli učeníci (Mt 28:12–15). Dnes má však jeho zručnosť jemnejšie podoby. Horlivo sa pokúša od tejto veľkej udalosti odviesť aj pozornosť vykúpených a pred očami im máva zajačikom a čokoládovými vajíčkami.

Je tvojou skvelou povinnosťou a potešením priviesť tvojho človeka k prázdnemu hrobu a ukázať mu jeho dominantný význam. Tri fakty na úvod.

1. Odpustenie bolo dokázané

Tvoj človek je často zmietaný búrkou a okrádaný o svätú radosť, lebo prázdny hrob nepovažuje za niečo, čo súvisí s jeho hriechom. Ach, Toviel, ukáž mu znova a zas — a nielen na Veľkú noc — zázrak toho úžasného pozdvihnutia po prepadnutí sa do hlbín!

Pripomeň mu, že náš Majster nepodnikol len akúsi vojenskú inváziu medzi svoj ľud, a utáboril sa medzi nimi ako človek, ale spadol na dno tej tmavej, tmavej, zdanlivo bezodnej priepasti Božieho spravodlivého hnevu, aby ho spasil.

Náš Majster sa každým krokom na svojej dych vyrážajúcej ceste približoval k tomuto rozbúrenému moru. Nemohli sme tomu uveriť. Keď nastal ten správny čas, vrhol sa — sám — aj napriek tomu, že tí, ktorí zostali na súši, skandovali: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ „Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť!“ (Mt 27:42). (Iba na jeho príkaz sme stáli, inak by sme vyrazili cez brány a umlčali ich.)

Klesal stále hlbšie.

Dolu, dolu, dolu, do hlbín temnoty, neznámej ľuďom ani anjelom. A tam na dne, kde je všetko najčernejšie, sme ho len počuli volať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ — nárek, aký sme nepočuli nikdy predtým ani potom. Keď naposledy zalapal po dychu, stíchlo celé nebo.

Počas troch dlhých dní zostali vody nehybne stáť. Stvorenie zadržalo dych. Jeho učeníci plakali.

Ale na tretí deň ráno sa na vodnej hladine začali tvoriť vlnky. Z neviditeľných hlbín sa vynoril. „Lebo [smrť] ho nemohla držať vo svojej moci“ (Sk 2:24). Nebo vybuchlo ako sopka. Hroby sa otvorili. Toho, ktorý odsúdil hriech v tele, vyhlásili za Syna Božieho v moci! Baránok, ktorý sňal z ľudí hriechy — a vzdialil ich tak ďaleko, ako je východ od západu –, sa vrátil.

Znamená to všetko. Ak by ich Spasiteľ bol zostal zavalený v hrobe, kde by zistili, že je dokonané? Vzkriesenie je nevyhnutné na to, aby mali riadnu istotu odpustenia. „Ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch“ (1. K 15:17). Ale Kristus bol vzkriesený — pre ich ospravedlnenie (R 4:25).

Keď satan zahanbuje tvojho človeka a poukazuje na jeho hriech, nasmeruj ho k prázdnemu hrobu s otázkou: „Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás“ (R 8:34). Každému pochybujúcemu Tomášovi ukáž jazvy Krista, ktoré hlásajú odpustený hriech!

2. Prítomnosť je zaistená

Čo pre ich mdlé a únavné pondelkové rána predstavuje slávne nedeľné ráno? Všetko. Jeho zmŕtvychvstanie znamená, že je s nimi.

Deti Božie príliš často zabúdajú, že ich starší brat žije. Vidia ho, ako aktívne zasiahol v ich minulosti, a vierou ho vidia, ako obýva ich budúcnosť, ale je zvláštne, že ich prítomnosť je miestom, kde sa nenachádza. Zriedkavo ho vidia, ako zdôrazňuje vzkriesený Pán, nielen ako toho, ktorý bol a ktorý bude — ale ako toho, ktorý je (Zjav 1:8). Ako je to možné? Lebo vstal z mŕtvych.

Tvoj človek príliš často uctieva pri hrobe, v ktorom leží mŕtvola a pripomína si pamiatku padlého hrdinu. Zotrváva, ako to bolo kedysi, v tých chmúrnych dňoch medzi nezabudnuteľným piatkom a týmto nedeľným ránom, ktoré nemá obdobu. A keď sa k nemu priblíži jeho Spasiteľ, príliš často si ho spletie so záhradníkom (J 20:15).

Ten kameň mu ešte stále bráni vidieť živého Krista. Odvaľ ho! Ukáž mu prázdny hrob a opýtaj sa: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal“ (L 24:5–6). Odtiahni ho od toho nekonečného spomienkového obradu a nech sa pochodom pridá k radom, čo útočia na brány Hádesu — nie preto, že je s nimi Pánova pamiatka, ale preto, že je s nimi on (Mt 28:20).

Vzkriesenie znamená, že náš Pán nechýba. Ich Kristus osobne — nie akýsi sentiment, nie akási pamiatka či želanie vyslovené pri padajúcej hviezde — im letí v ústrety ako meteor. Ach, Toviel, kiežby len mali zrak viery, ktorým by videli to, čo my! Akú by mali smelosť, akú neslabnúcu radosť, akú jedinečnú istotu, ak by len videli svojho živého Veľkňaza, ako sa za nich dennodenne prihovára.

3. Budúcnosť je zaručená

Jeho vzkriesenie zatriaslo múrom, oddeľujúcim tento svet od toho, ktorý príde po ňom. Prevrat sa začal.

Večnosť podniká inváziu, jej ozbrojené sily už dorazili na breh. Už svitol nový začiatok: „On (je) počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby Jeho bolo prvenstvo vo všetkom“ (Kol 1:18). Rozleteli sa staroveké brány. Rebrík sa dotkol zeme. Schádza po ňom nebo. To všetko vďaka rozhodujúcemu dielu Syna.

On je ten „prvorodený z mŕtvych“ — po ktorom budú mnohí nasledovať. Vzkriesenie nášho Majstra je zárukou vzkriesenia jeho ľudu (2. K 4:14). Obrana smrti leží v troskách. Noc sa rýchlo kráti. Mŕtvi sa začínajú hýbať. Je pri dverách: „Ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi“ (1. K 15:22).

„Žmurknutím oka,“ pri zvuku poslednej trúby, sa všetko obnoví. Telá svätých, podliehajúce skaze — postihnuté chorobami, plné rozkladu, zmrzačenia, slabostí — pohltí život. Pozemská ríša sa zmieša s tou nebeskou; nové stvorenie bude prekypovať Bohom, anjelmi a ľuďmi. Prázdny hrob je signálom, že nádherný prevrat je predo dvermi. Rozhodujúce domino už spadlo.

Táto prílivová vlna vzkriesenia sa prevalí cez hroby a vyleje sa na celé stvorenie. Tráva bude žiariť zelenou farbou. Vody budú slobodne tiecť. Oceány budú pulzovať životom. Vtáci budú z korún stromov spievať nové piesne. Celé stvorenie „oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích“ (R 8:21). Svet bude plný poznania slávy nášho Majstra tak, ako voda napĺňa moria.

Nie oslnivá dodatočná myšlienka

Tento deň, táto udalosť nie je len nejakou oslnivou dodatočnou myšlienkou — je všetkým. Jeho vzkriesenie nie je umelou rastlinou — nevydávajúcou omamnú vôňu, nevyžarujúcou skutočnú krásu, nemajúcou žiaden skutočný význam. Ak Kristus nebol vzkriesený, potom je ich viera zbytočná (1. K 15:14). Ak majú nádej iba v tomto živote, potom patria k úbohým zeme (1. K 15:19).

Ale on vstal z mŕtvych! Skutočne vstal z mŕtvych!

Pripomeň mu, že toto zmŕtvychvstanie znamená, že odpustenie bolo dokázané, prítomnosť zaistená a budúcnosť zaručená. Ochráň svojho človeka pred klamstvom, že je to očarujúca, ale nepodstatná vec. Vzkriesenie rozhodujúcim spôsobom naštartovalo proces, ako povedal jeden z ľudí nášho Majstra, „očistenia tohto sveta od každého zármutku“ — konečne a navždy. On je počiatok.

S potešením, Tvoj strýko Gabriel