O nič ustarostení

https://unsplash.com/photos/smCn7Cbhk_c

  • 5. Apr '21
  • 6 minút
  • 1842
  • 67

Ako Božie prisľúbenia tíšia naše obavy

Keď sa pred mojimi očami odvíjala tá hrozná scéna a moje najhoršie nočné mory sa stávali skutočnosťou, držal som svojho chlapčeka — ktorý sa narodil len pár sekúnd predtým — a potichu som uvažoval, aké to bude vychovávať tri malé deti, ktoré zostanú bez matky.

Pol tucta lekárov a sestričiek sa pred chvíľou nahrnulo do miestnosti. Moja manželka ležala v kaluži krvi krátko po tom, ako porodila. Pochmúrna a vážna nálada zdravotného personálu prejavujúca sa ráznymi pohybmi mi vravela, aká je situácia zúfalá. Sestrička energicky požiadala moju manželku, aby dala súhlas na transfúziu krvi pre prípad, že bude potrebné vykonať život zachraňujúce opatrenia. Lekári sa pustili do práce, pričom vynechali zdvorilosti a nedbali na prístup k pacientom. Ich tváre a pohyby prezrádzali vážnosť nebezpečného stavu, v akom sa náhle moja manželka ocitla.

Obrovská vlna myšlienok plných strachu a úzkosti zaplavila moje srdce a myseľ. Ako len prekonám ten zármutok? Čo poviem svojmu 4-ročnému a 2-ročnému dieťaťu? Ako to vysvetlím svojim svokrovcom? Čo len Boh robí v tejto situácii a čo ňou chce dosiahnuť? Najznepokojujúcejšia otázka však bola — dôveroval by som mu, aj keby manželka zomrela?

Naša doba strachu

Boh sa zľutoval, vypočul moje zúfalé modlitby a zachoval moju manželku. Lekári a sestričky boli úžasní a moja manželka bola stabilizovaná a uzdravila sa. Ale strach, ktorý som v tých okamihoch prežíval, bol reálny a bol extrémnym príkladom obáv, s ktorými sa v priebehu celého života pravidelne stretávame. Drvivá väčšina našich obáv možno nie je taká kritická, ale príznaky sú spoločné a dobre známe. Zovrie sa nám hrudník. Naše telo zaplaví pocit stiesnenosti. Znepokojivé myšlienky nám nedajú v noci spať. Záchvaty paniky môžu zapríčiniť krátke ochromenie. Stúpajúci krvný tlak odkrýva naše starosti.

S našimi neustále sa zhoršujúcimi bežnými obavami žijeme v dobe strachu a zdá sa, že obavy na nás číhajú na každom rohu. Vlny alarmujúcich novinových titulkov, príspevky na sociálnych sieťach, emailové upozornenia na aktuálne správy a zatúlané myšlienky hrozia, že nás strhnú do vývrtky strachu. Zoznam toho, čo by sa mohlo stať, je nekonečný: streľby na školách, rakovina, neobjasnená choroba, nakazenie baktériami požierajúcimi telo, strata milovaných, smrť spôsobená pandémiou, finančný krach, násilie a výtržnosti, besniace lesné požiare, ničenie a prejavy nespokojnosti, znečistená pitná voda, narušené reťazce dodávok potravín, atómová vojna, celosvetový kolaps, skolabované ekonomiky krajín, a tisíc ďalších „katastrofických scenárov.“

Viac než kedykoľvek predtým nás zaplavujú informácie, a veľké ich množstvo hrá na citlivú strunu našich hriešnych obáv a strachov. Môžu sa stať obľúbeným miestom satanových cielených útokov proti nám.

Ako sa teda môžeme pripraviť na to, aby sme sa vedeli postaviť svojim najhorším obavám? Ako máme viesť vojnu proti strachu?

O nič ustarostení

List Filipským 4:6–7 nám hovorí: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ Ale ako môžu modlitba, predkladanie žiadostí a vzdávanie vďaky vyhubiť burinu strachu v našom živote? Zmeňme radšej analógiu a položme si otázku — ak strach a ustarostenosť sú ako kontrolky na palubnej doske našej duše, ako máme identifikovať skryté problémy, ktoré sú ich príčinou a vyriešiť ich?

„Viera znamená veriť tomu, čo hovorí Boh, aj keď sa zdá, že okolnosti hovoria niečo iné.“

Pravda vyjadrená slovami Listu Filipským 4:6–7 nie je akousi mantrou, ktorá strach magicky zruší. Modlitba (ani strach) takto nefunguje. Keď Boha jednoducho požiadame, aby strach vzal, to ešte nevyhnutne neznamená, že tá zlovestná hmla sa okamžite zdvihne. Okrem toho, že má duchovné korene, strach môžu čiastočne spôsobovať aj biologické či neurologické faktory, ktoré sa vymykajú našej vedomej kontrole. Hoci môže byť boj komplexnejší, naše úzkosti často odhaľujú našu dušu a nesúlad medzi nami vyhlasovaným presvedčením a stavom nášho srdca.

Takže predtým, ako sa z nás môžu stať menej ustráchaní ľudia, musíme najprv uznať, že potrebujeme Božiu pomoc. V tomto boji nedokážeme bojovať sami a vlastnými silami. Korene strachu siahajú príliš hlboko na to, aby sme ich vytiahli svojpomocne. Potrebujeme nášho Pána, aby nám pomohol stanoviť diagnózu nášho srdca a identifikovať korene strachu.

Keď s pokorou uznáme strach

Apoštol Peter robí priame spojenie medzi pokorou a vzdávaním sa starostí:

„Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil. Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará. (1. Pt 5:6–7)

Podľa Petra na to, aby sme sa vzdali myšlienok ustarostenosti a strachu, je potrebné prejsť procesom pozostávajúcim z viacerých krokov, pri ktorom pripustíme, že 1. mám strach a som ustarostený; 2. zlyhávam v tom, aby som dôveroval niektorému z aspektov Božieho charakteru a dobroty; 3. potrebujem jeho pomoc, aby som uvalil tieto starosti na neho.

V 4. knihe Mojžišovej, kapitole 13 dvanásť vyzvedačov podá správu o zasľúbenej zemi, ktorú Boh už predtým dal Izraelu. Bola to krajina oplývajúca mliekom a medom, ale oni sa báli sily jej obyvateľov. Začali pochybovať o Božej sile a prísľube dať im túto krajinu. Ich strach z nepriateľov im zatemnil víziu Božieho sľubu, moci a plánu urobiť, čo povedal, že urobí.

V danom okamihu potrebovali pripustiť, že sa boja porážky a že skončia v rukách silnejších armád s opevnenými mestami. Potrebovali si nanovo pripomenúť Boží prísľub, že im dá krajinu. A potrebovali uvaliť svoje starosti na Pána a uveriť jeho slovu napriek strachu, ktorý pociťovali ako reálnejší.

Viera znamená veriť tomu, čo hovorí Boh, aj keď sa zdá, že okolnosti hovoria niečo iné. Viera znamená vidieť Božiu neviditeľnú milosť, keď musíte čeliť skutočnému a prítomnému nebezpečenstvu. Boj o vieru, že všetky veci slúžia na dobro pre tých, ktorí sú povolaní podľa rady Božej (R 8:28), je každodenným bojom, ktorým si pripomíname, že Boh je múdry, dobrý, zvrchovaný a že koná svoje dielo aj uprostred našich obáv a starostí.

Boj, v ktorom sme hlboko odkázaní

Keď sa pokoríme pred Bohom, uznáme svoju slabosť, obavy a starosti, môžeme začať tieto starosti uvaľovať pred naším Pánom v modlitbe, predkladaním svojich žiadostí a vďakyvzdávaním (F 4:6–7). Pri každom kroku v tomto procese si vo svojich modlitbách k nemu pripomíname Boží charakter a prisľúbenia. Naše modlitby sa menia z prosby „vezmi to, Bože!“ na pokorné podriadenie sa a uvažovanie nad Božím charakterom vyjadrené v modlitbe.

„Otče v nebi, pomôž mi dôverovať ti v tejto neistej situácii. Pripomínaš mi, že na mňa nezabúdaš, že máš spočítané vlasy na mojej hlave a že sa nemusím báť (L 12:6–7). Pomôž mi veriť, že máš veci pod kontrolou, že budeš so mnou počas dní, ktoré prídu a ktoré sa zdajú byť také neisté, a že ty vieš, čo potrebujem ešte skôr, ako o to požiadam“ (Mt 6:8).

„Základom v boji proti strachu je objavovanie hlbšej radosti a spokojnosti v Bohu.“

Naše prosby nie sú pre nášho láskavého a štedrého Otca príliš veľké. V skutočnosti je často pravdou, že keď obavy a úzkosti rozsvietia našu palubnú dosku, je to potrebná pripomienka, že musíme rozjímať o jeho slove, pripustiť si svoje obavy, hovoriť o tom s priateľmi a poradcami, ktorým dôverujeme, vyhľadávať v Písme Božie prisľúbenia a blížiť sa v modlitbe.

Nie sme stvorení tak, aby sme boli sebestačnými. Sme biedni ľudia, ktorí sú odkázaní na Boha, jeho slovo, a jeho ľud, aby sme viedli vojnu proti strachu.

Boh si nerobí starosti

Nakoľko to len závisí od vás, veďte vojnu so strachom tak, že sa zameriate na koreň. Skúsení záhradkári vám povedia, že najlepšou obranou pred burinou je dobrý útok. Silné trvalky, ktorým sa dobre darí, dobre pohnojená záhrada so zeleninou či dokonca hustý trávnik nasiaknu živiny a vytlačia burinu. Podobne, keď vykoreníme ustarostenosť a strach, musíme ich nahradiť odkázanosťou, dôverou, vierou a dôverným vzťahom s Ježišom.

Základom v boji proti strachu je objavovanie hlbšej radosti a spokojnosti v Bohu. Nielenže je dôveryhodný, zvrchovaný, má veci pod kontrolou a je dobrý, ale je zdrojom nášho života. Ježišova smrť a jeho vzkriesenie nie sú len akousi náplasťou, ktorú použijeme na zlomenú kosť, ale sú dlahou a sadrou, ktorá nás pevne drží uprostred strachu či bolesti. A počas modlitby, predkladania prosieb a vďakyvzdávania neopakujeme bezducho akési mantry, ale približujeme sa k osobe. Na strach nedostávame rýchle riešenia, ale ponárame sa hlbšie do vzťahu s Pánom neba a zeme, ktorý vo svojich zvrchovaných rukách všetko udržuje.

Vojnu so strachom vedieme tak, že si pripomíname, že sme boli zjednotení s trojjediným Bohom — Otcom, Synom a Duchom Svätým. A je úžasné, že Boh si nikdy nerobí starosti. Ničoho sa nebojí, nie je ustarostený a nič ho neohromí. Vo svojom dokonalom pokoji sľubuje aj nám — svojim deťom — dokonalý pokoj. Izaiáš 26:3 hovorí: „Toho, kto je pevnej mysle, zachovávaš v dokonalom pokoji, lebo v Teba dúfa.“ Vojnu so strachom vedieme tak, že svoje srdce a myseľ priväzujeme ku Kristovi.

Steven Lee © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,6/5 (24 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.