Nech je môj údel akýkoľvek

V tomto mesiaci pred deviatimi rokmi odišiel môj otec domov k Pánovi. Jednou z mojich najkrajších spomienok na neho je, ako veľmi rád spieval chválospevy. Či už niečo opravoval na dome, alebo každú nedeľu ráno viedol v našom kostole zborový spev, pamätám sa, ako môj oco pozdvihol svoj silný barytónový hlas k chvále. Medzi jeho absolútne najobľúbenejšie chválospevy patrila pieseň Horatia Spafforda V bezpečí. Aj po takom čase si ho dokážem predstaviť, ako s veľkou chuťou spieva:

Keď pokoj sťa rieka na ceste ma sprevádza.

Keď trápenie sťa vlny mora na mňa sa valí.

Nech údel môj je akýkoľvek, vravieť si ma naučil:

„V bezpečí, v bezpečí je duša moja.“

Slová tohto chválospevu mi ako dieťaťu nedávali veľký zmysel. Nič som ešte nevedela o tom, keď sa v padlom svete ako vlny valia bolesti života. Ale myslím si, že teraz už rozumiem, prečo mal môj oco pieseň V bezpečí tak rád. Aj ja som už pocítila bolesť a smútok; aj ja som už zažila trápenie a stratu. Ale uprostred žiaľu som okúsila aj radosť. Zistila som, ako to určite vedel môj oco, že je možné pociťovať zároveň smútok aj šťastie; alebo ako to napísal apoštol Pavol, byť „smutní, ale vždy veselí“ (2. K 6:10).

„Náš nebeský Otec dáva každý jeden deň útechu uprostred súženia a dary, z ktorých máme dnes radosť.“

Ako sa dajú naraz prežívať tieto protichodné emócie? Ako sa dá naučiť byť „vždy veselý“ uprostred smútku? Niet pochýb, že na to potrebujeme moc Ducha Svätého. Ale Písmo nás učí, aby sme uprostred smútku rozvíjali radosť tak, že naším každodenným zvykom bude hľadať dobré Božie dary (Kaz 2:24–26). Náš nebeský Otec dáva každý jeden deň útechu uprostred súženia a dary, z ktorých máme dnes radosť. Šťastie v ňom prichádza osobitne každý deň.

1. Neželaj si, aby sa vrátil včerajší deň

Keď si budeme želať, aby sa vrátili „staré dobré časy“ alebo aby bolo „tak ako kedysi“, udusíme tým Božie dary radosti určené pre dnešný deň. Problém nostalgie spočíva v tomto: je často zásterkou nespokojnosti s dobrými Božími darmi v prítomnosti. Ak žijeme v minulosti, a chceme, aby bolo tak ako vtedy, túžime po nejakom požehnaní, ktoré už nemáme, nechávame si tak ujsť radosť a potešenie, ktoré má pre nás Boh dnes. Preto nás Šalamún upozorňuje: „Nehovor: Ako je to, že predošlé dni boli lepšie ako terajšie? Lebo nepochádza z múdrosti, ak sa tak pýtaš“ (Kaz 7:10).

Často zabúdame na to, že aj včerajší deň priniesol svoje trápenie. Máme sklon zabúdať na posilňujúcu Božiu milosť, ktorá nás cez to trápenie previedla. Ak na nás v prítomnosti doliehajú ťažkosti, možno sme v pokušení myslieť si, že život bol pred touto skúškou lepší. Ale túžba po minulosti nevedie k múdrosti ani radosti. Neželajme si, teda, aby sa vrátil včerajší deň, ale rozumne ďakujme Bohu za včerajšie prejavy milosti, ktoré sú nové aj dnes (Žalosp 3:21–23, EKP).

2. Netúž po zajtrajšom dni

Niekedy sa pred trápením dneška snažíme uniknúť tým, že si predstavujeme šťastnejší život zajtrajška. Máme nutkanie myslieť si, že okolnosti by sa mali čoskoro začať zlepšovať, a potom budeme opäť radostní. V mysli si vybavujeme predstavy, ako sa daný konflikt magicky vyrieši, daná choroba zázračne zmizne, práca dokončí, naše deti celkom dospejú.

Máme tendenciu myslieť si:

• Keď konečne doštudujem, potom budem šťastný.
• Ak sa ožením/vydám, potom budem spokojný/á.
• Ak budem mať dieťa, môj život bude potom naplnený.

• Keď sa postarám o naše malé deti, budem sa potom cítiť odpočinutá.
• Ak prežijem svoj život s tínedžermi, potom budem slobodný.
• Keď prekonám túto skúšku, môj život bude potom dobrý.

To nie je pravda! Zajtrajší deň možno neprinesie trápenie dnešného dňa, ale prinesie svoje vlastné trápenie (Mt 6:34). Ak si neustále predstavujeme budúcnosť bez trápenia, nechávame si tak ujsť tú radosť, ktorú má pre nás Boh dnes. Dosť má deň svojho trápenia, a dosť má deň milostivých Božích darov radosti (Jk 1:17).

3. Ži dnes s očakávaním

Ak budeme žiť pre budúcnosť, či túžiť po minulosti, dnešné trápenie nás ochromí a pripravíme sa o dary, ktoré sa nám dnes ponúkajú. Ľahko prehliadneme túto dobre známu biblickú výzvu: „Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom!“ (Ž 118:24).

Ako budeme jasať a radovať sa v tento smutný deň? Tak, že si vezmeme príklad od žalmistu, ktorý sa modlí a vyčkáva Božie dary: „Čuj, Hospodine, hlas môj zrána; zrána Ti robím prípravy a vyčkávam“ (Ž 5:4). Keď si uvedomím to množstvo problémov, a predložím ich Pánovi v modlitbe a celý deň vyčkávam na Jeho požehnanie, často ma prekvapí a poteší Božia dobrota a moje srdce sa naplní radosťou, ktorá ide za hranice mojich okolností.

„Zajtrajší deň možno neprinesie trápenie dnešného dňa, ale prinesie svoje vlastné trápenie.“

Smutná, a predsa vždy sa radujúca Elisabeth Elliot si z tohto brala ponaučenie počas celého života.

„Chcem to práve tu napísať, že som zaiste „okúsila radosť.“ Neviem si predstaviť život, ktorý by bol krajšie požehnaný než ten môj. Vernosť milujúceho Otca — je presne to, čo som našla, každý deň každého týždňa v každom roku, a zlepšuje sa to.“ (Keep a Quiet Heart, 73)

4. Nezabudni na ten najväčší deň zo všetkých

Ale čo ak sa modlíme a vyčkávame, a napriek tomu nevidíme žiadne požehnanie pre tento ťažký deň? Musíme sa vrátiť na miesto, kde sme prijali ten najväčší dar zo všetkých. V jeden deň, už pred viac ako dvetisíc rokmi, Boh poslal svojho dokonalého Syna, aby zomrel za naše hriechy. On vzal náš najväčší problém — Boží hnev, ktorý sme si zaslúžili — na seba. On niesol naše choroby a vzal na seba naše bolesti, presne tie, ktoré tak intenzívne pociťujeme v tento deň (Iz 53:4).

Bez ohľadu na to, akú bolesť možno dnes cítime, môžeme (s veľkou chuťou!) vyspievať túto radostnú pravdu:

Môj hriech — ach, myšlienky tej slávnej blaženosti –

Môj hriech, nielen časť jeho, ale celý úplne

Pribitý je na kríž, viac ho už nenesiem

Chváľ Pána, chváľ Pána, ó, duša moja