Nech umrie tvoja vysnívaná skupinka

Nech umrie tvoja vysnívaná skupinka

Nemusíš byť kresťanom dlho, aby si pocítil, že ťa sklamalo kresťanské spoločenstvo.

Naše vysoké očakávania sa dajú chápať. Cirkev je telom a nevestou Krista (Ef 1:22–23; 5:25–27), pozemskou základňou neba (1. Pt 2:9), Božím kozmickým javiskom, na ktorom sa predvádza jeho múdrosť (Ef 3:10). Ale keď sa pozrieme na svoje vlastné spoločenstvo — svoj miestny zbor či skupinku — môže sa zdať, že realita ani zďaleka nedosahuje túto úroveň. Čakali sme, že priateľstvá budú hlbšie. Dúfali sme, že ľudia budú vľúdnejší. Mysleli sme si, že pastor si zapamätá naše meno.

Niekedy sme si istí, že prežívame sklamanie z nášho spoločenstva, pretože má niečo zlé v základe. Pripojili sme sa k chorému telu, a nakazili sme sa vírusom. Teraz prišiel čas, aby sme sa uzdravili niekde inde. Ale často platí, že moje vlastné sklamania z kresťanského spoločenstva pramenia z nereálnych očakávaní. Vstúpil som do zboru a očakával, že nájdem bezchybnú nevestu, a namiesto toho som našiel ešte nedokonalú manželku.         

Ježišova nastávajúca

Niektorí z nás berú chyby spoločenstva ako oficiálne povolenie z neho utiecť. Prelietame zo zboru do zboru, zo skupinky do skupinky v úsilí nájsť nevestu, ktorá má menej kazov. Iní z nás možno zostanú vo svojej komunite, ale vrúcnu lásku vymenia za obyčajnú toleranciu ako manželský partner, ktorého láska už ochladla.

Keď prežívame sklamanie zo svojho spoločenstva, Boh má pre nás ťažšiu, ale šťastnejšiu cestu vpred: úprimne pripúšťame svoje pocity krivdy, priznávame svoje vlastné hlboké chyby a dovolíme, aby umrela naša vysnívaná komunita. Potom s dobrou dávkou realistického pohľadu plného nádeje drieme na tom, aby sme milovali to skutočné spoločenstvo, ktoré nám dal Boh. Pridávame sa k Ježišovi v tom, ako zo svojej nastávajúcej nevesty odstraňuje každú poškvrnu a vrásku (Ef 5:27).

Vo svojom vlastnom skupinkovom živote si musím opakovane pripomínať, že potrebujem naprávať svoje mylné očakávania a vracať sa do svojej skupinky s novými odhodlaniami pre dobré veci. Presne to mi nedávno dal apoštol Peter vďaka týmto piatim výzvam určeným každému členovi spoločenstva s chybami: „Všetci buďte jednej mysle, súcitní, milovníci bratstva, milosrdní, pokorní“ (1. Pt 3:8).

1. Odlož osobné záujmy

Prvou vlastnosťou, ktorú uvádza Peter, je jednomyseľnosť. Peter hovorí, že nakoľko sa len dá, členovia tejto mozaiky zvanej cirkev by mali mať rovnaké zmýšľanie a postoje. Napriek všetkým svojim kultúrnym a osobnostným odlišnostiam by mali každý týždeň vnášať do svojich zhromaždení rovnakú víziu.

Keď si predstavíme ľudí v našich skupinkách, výzva byť jednej mysle môže znieť asi tak, akoby poľným kvetom na lúke niekto povedal, nech sú všetky žlté. Ako bude študent vysokej školy riadiaci sa najnovšou módou jednomyseľný s mechanikom v strednom veku? Ako bude staršia černoška z južného Chicaga jednomyseľná s chlapcom v puberte žijúcim na belošskom predmestí?

Môžeme byť s druhými jednomyseľní, lebo nás všetkých uchvátil Ježiš Kristus. Naše spoločenstvá, často tak rozmanité, majú jednotnú identitu: cudzinci a hostia (1. Pt 2:11). Máme jedno povolanie: zvestovať Božie cnostné skutky (1. Pt 2:9). A máme jednu veľkú túžbu: tak rozprávať a konať, aby „sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista“ (1. Pt 4:11). Každá skupinka je rodinou hostí, ktorá žije pre Kráľa neba.

Často sa stáva, že nás ovládne sklamanie, pretože sme na túto rozhodujúcu víziu prestali brať ohľad a prepašovali sme svoju vlastnú. A tak začneme svoju skupinku viac posudzovať na základe toho, ako sa jej darí napĺňať naše potreby z nášho pohľadu, než ako sa jej darí oslavovať Krista, čo sa nevyhnutne skončí naším odchodom pre pocit zanedbávania. Ale keď si budeme pripomínať Božiu víziu pre naše spoločenstvo, odložíme hromadu osobných záujmov nabok, aby sme Ho oslavovali jedným hlasom.                        

2. Vstúp do pocitov druhých

Po druhé, Peter hovorí cirkvi, aby si v nej navzájom prejavovali súcit. Na rozdiel od niektorých moderných definícií, biblický súcit nie je nezaujatý či iba racionálny. Súcit je schopnosť vstúpiť do domu emócií druhého človeka, nájsť si cestu do obývačky a posedieť si tam s nimi na chvíľu pri ich radostiach či trápeniach.

Súcit je to, čo cíti Pán Ježiš k slabostiam svojich ľudí, a čo by mali cítiť spolukresťania, keď uvidia brata či sestru vo väzení (Žid 4:15; 10:34). V obidvoch prípadoch súcit tak mocne podnieti emócie, že po ňom nasledujú činy: Ježiš dáva svojim pokúšaným ľuďom milosrdenstvo a milosť (Žid 4:16) a spolukresťania s radosťou podporujú svojich uväznených priateľov (Žid 10:34). Súcit nás vedie k tomu, aby sme plakali s plačúcimi, radovali sa s radujúcimi, a potom urobili, čo sa dá, aby sme utíšili zármutok alebo zväčšili radosť (R 12:15).

Hlboký, úprimný zármutok väčšine z nás nepripadá prirodzený. Možno chvíľu počúvame, ako nám niekto rozpráva príbeh utrpenia či radosti, ale len zriedka sa pri ňom zdržíme dlhšie, ignorujeme nutkanie povedať svoj vlastný príbeh, a dovolíme, aby sa nám ich emócie dostali pod kožu. Takáto citlivá starostlivosť pochádza od samotného Boha, keď nás tvaruje na Ježišov obraz. Keď to bude robiť, budeme sa častejšie schádzať so svojím spoločenstvom, kde vyhľadáme ľudí, ktorí potrebujú vypočuť, a zistíme, že je blaženejšie súcit prejavovať, než ho prijímať (Sk 20:35).       

3. Správaj sa k zboru ako k svojej rodine

Ďalej hovorí Peter svojim čitateľom, aby boli milovníci bratstva. Svet 1. storočia obmedzil termín bratská láska na pokrvných príbuzných. Ale tu berie Peter lásku k rodine a aplikuje ju na Božiu rodinu — na všetkých, ktorých „znovuzrodil pre živú nádej“ a teraz majú rovnakého Otca (1. Pt 1:3).   

Ako v našej biologickej rodine, tak ani v Božej rodine nemáme možnosť vybrať si jej členov. Boh nás jednoducho privíta v tejto nádhernej, neobyčajnej a niekedy nepríjemnej skupine matiek a otcov a bratov a sestier a detí, a každému z nás povie: „Milujte sa navzájom.“ S výnimkou Ježišovej krvi, ktorá nás spolu spája, majú mnohí z nás málo spoločné. Ale toto sú členovia našej rodiny a tak ako Ježiš, ani my by sme sa nemali hanbiť nazývať bratom ktoréhokoľvek z nich (Žid 2:11).

Bratská láska, ako každá láska v rodine, bude bolieť. Títo členovia rodiny nás rozčúlia, urazia a dokonca nás aj hlboko zrania. Budeme čas od času prežívať pokušenie nájsť si normálnejšiu rodinu, takú, čo sa nám bude viac podobať. Ale presne v tomto bode máme príležitosť presadiť slávu bratskej lásky — lásky, ktorá prekonáva zdanlivo neprekonateľné rozdiely kvôli Ježišovi, a nakoniec nájde náklonnosť ešte hlbšiu, než akú by sme mohli vytvoriť v nejakej skupine spriaznených ľudí. Pre takúto lásku sme sa znovu narodili (1. Pt 1:22). 

4. Priblíž sa k zraneným

Štvrtou vlastnosťou, ktorú uvádza Peter, je milosrdenstvo. Podobne ako súcit, aj milosrdenstvo je vnímavé na emócie druhých ľudí. Milosrdní dajú ochotne nabok svoj vlastný život a zároveň vstúpia do emócií druhých a na chvíľu tam s nimi zostanú. Ale milosrdných sa zvlášť dotkne ich bolesť, viac než súcitných.     

Keď sa milosrdní stretnú s bolesťou utrpenia, preukážu zľutovanie, ako keď Ježišovi „bolo ľúto“ (to isté slovo pre milosrdenstvo) zmorených, bezmocných, hladných a chorých (Mt 9:36; 14:14; 15:32; L 7:13).

A keď sa milosrdní stretnú s bolesťou hriechu, preukážu odpustenie. Títo ľudia si silno uvedomujú svoje vlastné nedostatky a sú „vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi“ (Ef 4:32). Nemusíte vziať baranidlo, aby ste prebudili súcit milosrdných; jemný dotyk bolesti druhého človeka ich pichne pri srdci.

Mnohé z našich skupiniek tvoria ľudia, ktorí na svojich pleciach nesú dve tony žiaľu. Ohnutí  ťarchou svojej vlastnej bolesti sa môžu javiť ako chladní, odmeraní a nespoločenskí. Môžeme sa čudovať, prečo nie sú priateľskejší a vľúdnejší, a pritom si neuvedomujeme, že im chýba sila priblížiť sa k nám. Čím bude naše srdce citlivejšie, tým budeme z týchto nalomených trstín menej sklamaní a stále viac sa k nim budeme chcieť priblížiť. Budeme sa modliť, aby nás Boh použil na obviazanie ich rán.

5. Poníž sa, aby si druhých pozdvihol

Nakoniec, Peter vraví cirkvi, aby si osvojila pokornú myseľ. Pokora bola v grécko-rímskom svete opovrhovanou vlastnosťou, skôr životným údelom otrokov než poriadnych občanov. Ale Ježiš Kristus — Kráľ, ktorý niesol kríž — nám ukazuje nový spôsob, ako byť človekom. Ponížime sa, aby sme iných pozdvihli. 

Keď do našich spoločenstiev vkročia kresťania, mali by sme chcieť, aby bola pokora taká príznačná ako šaty, čo máme na sebe (1. Pt 5:5). Jeden o druhom si myslíme to najlepšie. Sme pomalí do reči a rýchli do počúvania. Sme pohotovejší hriech prikrývať, než ho vyťahovať. Snívame o tom, ako môžeme svojim bratom a sestrám urobiť niečo dobré. Nedržíme sa kŕčovito svojich práv. A nikto pre nás nie je príliš nízky, aby sme ho milovali, slúžili mu a ctili si ho.   

Ľudia, ku ktorým sa znížime, možno nie sú v očiach sveta nijako zvláštni; možno sú slabí, nepríjemní a biedni — možno presne ako my. Ale ak sa k nim znížime, Boh nám môže poodhaliť, kým sú v skutočnosti: Ježišove milované ovce, Bohu vlastný ľud, dediči milosti života (1. Pt 2:9, 25; 3:7). Boh sám ich čoskoro povýši, aby sa stali niečím novým, niečím veľkolepým, niečím nádherným, čo prekoná naše predstavy (1. Pt 5:6, 10).

Toto sú ľudia v našom spoločenstve. Možno nás teraz ešte občas sklamú, ale majú namierené do slávy. A my máme tú výsadu pomôcť im dostať sa tam.