Nechajte vlažných prichádzať ku mne

A potom, po istom čase si bol trochu menej hladný a trochu viac rozptýlený, trochu menej disciplinovaný a trochu viac zaneprázdnený. Oheň v tvojom vnútri vyhasínal, až nakoniec ochladol.

Možno si si nemyslel, že tvoje srdce ochladlo. Proste si predpokladal, že život bol plný a náročný, že tvoja mladícka vášeň a oddanosť dozreli a ustálili sa. Ježiš tomu určite rozumie. Neskôr v živote bude určite čas zobrať to znova serióznejšie.

Drsnou realitou pre každého z nás, ktorí sa staneme vlažnými, je však to, že Ježiš nerozmaznáva našu ľahostajnosť, našu zaneprázdnenosť menej dôležitými vecami, naše nenápadne zajatie svetskosťou. Nesympatizuje s našou neviazanosťou. Ježiš opovrhuje duchovnou nejednoznačnosťou.

„… poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa z úst.“ (Zjav 3:15–16)

Toto sú duše, ktoré majú dostatok tepla na to, aby sa cítili v kostole príjemne, dostatok strachu, aby sa vyhli zjavnej nemorálnosti, dostatok viny, aby raz za čas otvorili Bibliu, dostatok potreby pomodliť sa v obzvlášť ťažkých dňoch. Nevzdajú sa Ježiša, ale nevzdajú sa ani samých seba. Pokúšajú sa byť dostatočnými kresťanmi, aby sa vyhli peklu, ale väčšinu svojho času, peňazí a pozornosti venujú snahe nájsť nejaké nebo tu na zemi.

Choroba alebo príznak?

Kto teda inšpiroval tieto Ježišove tvrdé slová? Zbor v Laodicei, siedmy zo siedmich zborov v druhej a tretej kapitole Zjavenia Jána, jediný, ku ktorému Ježiš nepovedal nič pozitívne.

Tí, ktorí sa spoliehajú na seba, netušia, ako mnoho musia obetovať, aby si udržali svoju hrdosť.

Tyatírsky zbor toleroval sexuálnu nemravnosť, Ježiš však môže pochváliť ich „lásku, i vieru, i službu, i tvoju trpezlivosť“ (Zjav 2:19). Sardský zbor spí a odumiera, Ježiš však môže pochváliť tých zopár, ktorí sú stále „hodní“ (Zjav 3:4). Pre vlažný zbor v Laodicei nemá žiadnu pochvalu, iba prenikavé varovanie. Predstavte si, že by naše zbory reagovali na duchovnú vlažnosť rovnako ako na sexuálnu nemorálnosť.

Vlažnosť však nebola jedinou chorobou v Laodicei. Bol to príznak vážnejšieho stavu: spoliehania na seba.

„Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa z úst. Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“ (Zjav 3:16–17)

Prečo ochladla oddanosť laodicejského zboru ku kráľovi Ježišovi? Pretože zabudli, že Ho potrebujú. Stali sa príliš sebavedomými, príliš pohodlnými, príliš úspešnými na to, aby videli, akí sú biedni, úbohí, chudobní a slepí. A ich sebestačnosť bola zjavnejšia a urážlivejšia kvôli ich okolnostiam. Dejiny nám hovoria, že ich mesto bolo zničené zemetrasením v roku 60, a napriek tomu odmietlo pomoc. Laodičania boli príliš hrdí na to, aby prijali pomoc. A zdá sa, že táto pýcha infikovala aj zbor. Pýcha, ktorá nie je neznáma zborom (a dušiam) v bohatých častiach dnešného sveta.

V tomto varovaní nejde iba o vlažnú lásku k Ježišovi, ale o to, čo tak často ochladzuje našu lásku k Nemu — popieranie toho, že Ho potrebujeme.

Aby si videl

Zatiaľ čo Ježiš reaguje prekvapujúco znechutene — „vypľuvnem ťa z úst“ –, približuje sa s ešte viac prekvapujúcou vrúcnosťou.

„… radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.“ (Zjav 3:18)

Všimni si láskavosť Jeho pokarhania. Myslíte si, že ste bohatí? Spravím vás bohatšími, ako si dokážete predstaviť. Myslíte si, že ste zabezpečení? Oblečiem vás do odevov spravodlivosti, ktoré sa nikdy neroztrhnú ani nezblednú. Myslíte si, nič nepotrebujete? Ukážem vám, akí ste slepí — a ako slepota mizne pred mojou láskou.

Tí, ktorí sa spoliehajú na seba, netušia, ako mnoho musia obetovať, aby si udržali svoju hrdosť. Keď sa držia svojho falošného pocitu kontroly, prichádzajú o zvrchovanú nebeskú pomoc. Vzdávajú sa milosrdnej a zázračnej príležitosti konečne naplno vidieť. Strácajú Ježiša, pretože nedovolia, aby im poslúžil.

Ak sa vzdáme spoliehania na seba, oživíme svoju prvú lásku, Ježiš v nás zapáli oheň, ktorý sa nedá uhasiť.

„Ja všetkých, ktorýchkoľvek milujem, vychovávam a trestám. Rozhorli sa teda a kajaj sa!“ (Zjav 3:19) Ježišove tvrdé slová majú zahriať vlažné srdcia. Nie sú určené na to, aby vzbudzovali zúfalstvo a sebaľútosť, ale pokánie a bdelosť. „Vypľujem ťa z úst,“ je prehlásenie lásky, nie nepriateľstva. Ježiš hovorí, dokonca prosí — chcem znova cítiť horúčavu vašej horlivosti. Odložte svoje trpké spoliehania na seba a nechajte ma rozpáliť oheň, ktorý vo vás vyhasína.

Kráľ, ktorý stojí vonku

Akokoľvek ďaleko vlažní zablúdili, akokoľvek často sme odmietli Jeho starostlivosť a silu, akokoľvek chladné sú naše srdcia, Ježiš zostáva pri nás, pripravený nám odpustiť, obnoviť nás a prijať.

„Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. Kto zvíťazí, tomu umožním sedieť so mnou na mojom tróne, tak ako aj ja som zvíťazil a sedím so svojím Otcom na Jeho tróne.“  (Zjav 3:20–21)

Kráľ nebies nás nenechá hľadať ďaleko. Aj keď sa spoliehame na seba, odkladáme modlitbu a pomaly sa vzďaľujeme, zostáva blízko. Je za dverami, hneď vonku — dokonca aj teraz. Nechce nás vypľuť z úst, chce s nami jesť, smiať sa a spievať na hostine svojej milosti a milosrdenstva. A nielen za Jeho stolom, ale aj na Jeho tróne. Naše srdcia môžu byť nateraz náchylné k ochabovaniu, ale nebudú také, keď budeme bežať a vládnuť so vzkrieseným Kristom v sláve.

Vlažnosť nás stavia do špeciálneho nebezpečenstva, pretože vďaka náznaku tepla sa môžeme cítiť živí. Ak nebudeme činiť pokánie — ak neprivítame klopkajúceho, čakajúceho a hľadajúceho Kráľa — vyberieme si slepotu, nahotu a chudobu. A odmietne a odsúdi nás Ježiš, ktorý nás mohol oslobodiť a uzdraviť našu slepotu.

Ak sa ale vzdáme nášho spoliehania na seba a oživíme našu prvú lásku, rozpáli v nás oheň, ktorý sa nedá uhasiť.