Necítim sa na to

„Necítim sa na to.“ Obávam sa, že v každodennom hľadaní Krista mi žiadna fráza neprekážala viac.

Chvíľkové zamyslenie mi pripomína hlúposť takejto spirituality založenej na pocitoch. Poľnohospodár pri žatve nič nenájde, ak odloží svoj pluh s mávnutím ruky, že sa mu „nechce“. Klaviristka skončí svoje vystúpenia rozpačito, ak sa jej „nebude chcieť“ cvičiť. Pár privíta svoje výročie s neromantickým povzdychom, ak dovolí, aby v ich manželstve vládla „nechuť“.

Ako často som však obchádzal zvyky milosti nenápadným, nevysloveným „nechce sa mi“ — a očakával som, že budem stále nejako dozrievať vo viere a láske a cítiť spontánnu radosť Ducha?

Ten, komu sa nechce, má pripravených množstvo dôvodov. „Nechcem byť pokrytec.“ „Aj tak mám dnes veľa práce.“ „Viac si z Písma zoberiem, keď budem mať chuť ho čítať.“ A azda najčastejšie: „Urobím to zajtra.“

Medzitým dnešný duchovný potenciál — dnešná pohoda, radosť, sila, život — mizne vo vetre rozmarov.

Obnovenie rutiny

Pre niekoho slovo rutina znamená stuhnutosť zatuchnutého chleba a hnilobu odumretých rastlín, zatuchlina nikdy neotvorených kníh v knižnici a podkrovia zaprášené časom. Samotná myšlienka rutinnej spirituality, naplánovanej a disciplinovanej, akoby podkopávala službu Ducha, ktorý dáva život a slobodu. „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2. K 3:17, Ekumenický preklad). A kde je duch rutiny (môžeme si myslieť), tam je otroctvo.

Toto delenie si však človek vytvára sám, sám si ho predstavuje. Ak nám rutina zaváňa zatuchlinou, problém spočíva v našom vlastnom čuchu. Niet pochýb o tom, že rutina sa môže stať zatuchnutou a mŕtvou, tak ako sa dá každý kvet pošliapať alebo každá obloha zahaliť smogom. Ale rutina sama o sebe zostáva dobrá, je priateľkou slobody a radosti.

Môžeme predvolať ľubovoľný počet svedkov, ktorí budú svedčiť v prospech rutiny: Daniela, ktorý „padol na kolená“ a modlil sa „trikrát denne“ (Dan 6:10), či už ho levy čakali, alebo nie; Petra a Jána, ktorí chodili do chrámu „v hodine modlitby“ aj po tom, čo Letnice priniesli Ducha (Sk 3:1); alebo samotného Pána Ježiša, ktorý spontánne porazil diablove lži po štyridsaťdňovom pôste, pretože sa rutinne učil naspamäť piatu knihu Mojžišovu (Mt 4:1–10).

Ale azda najvýraznejšia óda na rutinu sa nachádza v Žalme 119.

Rutina ako korytá riek

Nikto, kto čítal Žalm 119, by nenazval jeho autora nudným; nikto, kto sa chopí jeho žalmu, ho nemôže spievať tlmenými tónmi. Tento muž znie živo ako jarný vrabec, búrlivo ako výkričníky v mnohých jeho vetách. Nie vždy je radostný, ale, ach, ako cíti, slobodne a spontánne. Celý žalm je živým pulzom.

„Požehnaný si, Hospodine!“ zvolá (verš 12). Jeho duša, rovnako ako jeho pieseň, je skrúšená „túžbou po Tvojich súdoch ustavične“ (verš 20). O polnoci aj skoro ráno ho môže nájsť bdelého (verše 62, 147), príliš nadšeného, aby spal, lebo: „Tvoje svedectvá sú mojou rozkošou“ (verš 24). Jeho nenávisť a jeho láska horia príliš jasne na to, aby sa dali skryť (verše 104, 119).

„Pod Božím vedením rutina vytvára v duši korytá, v ktorých tečú hlboké prúdy spontánnej lásky.“

Mohli by sme si predstavovať, že takáto spontánna náklonnosť žije mimo nášho dosahu, že ju majú len veľmi duchovné osobnosti. Venujte však pozornosť žalmu a možno si všimnete niečo, čo konkuruje intenzite jeho citov: dôslednosť jeho rutiny. Písmo sa vylialo zo srdca tohto muža len preto, že ho tam predtým, dokonca úzkostlivo, „uložil“ (verš 11). „Predložil som pred seba tvoje súdy,“ bolo heslom jeho života bez ohľadu na deň (verš 30). S oddanosťou, ktorá by nám mohla byť nepríjemná, vyhlasuje: „Sedemkrát za deň Ťa chválim pre Tvoje spravodlivé práva“ (verš 164).

Disciplinované memorovanie, každodenné rozjímanie, plánovaná modlitba a chvály — pod Božím vedením rutina vytvára v duši korytá, v ktorých tečú hlboké prúdy spontánnej lásky. Zdvíhajú v srdci veterné mlyny, ktoré zachytávajú vánok Ducha. Rutiny nemôžu samy o sebe priniesť život, ale pozývajú k životu so všetkou pripravenosťou poľa, ktoré je okopané, zasiate a čaká na dážď.

Struny a ladenie

Žalm 119 (a zvyšok Božieho slova) nám poskytuje veľkú kategóriu pre spontánnu spiritualitu, pre modlitbu a chválu, ktoré napĺňajú siete bežných chvíľ a hrozia, že nás potopia pre radosť. Ale máme len malú nádej na to, že okrem neobyčajnej rutiny zažijeme spontánnu oddanosť. Denne spúšťame siete; denne ich opäť vyťahujeme; denne čakáme, že Ježiš prinesie úlovok.

Keď uvažujeme o tom, aké rutiny by mohli najlepšie poslúžiť spontánnosti, mohli by sme uvažovať v dvoch všeobecných vzorcoch: ranné pobožnosti a poludňajšie modlitby. Ak ranné pobožnosti rozozvučia struny našej gitary, poludňajšie modlitby ju doladia. Ak ranné pobožnosti nafukujú naše srdcia smerom k nebu, poludňajšie modlitby nám dajú impulz, ktorý nás udrží v oblakoch. Ak ranná pobožnosť vyvesí Kristovu zástavu na kopci úsvitu, poludňajšie modlitby odrazia popoludňajších nepriateľov stúpajúcich po svahoch.

RANNÉ POBOŽNOSTI

Ranné pobožnosti sme sa s najväčšou pravdepodobnosťou naučili v rámci Základov učeníctva. Kajajte sa, verte a čítajte si každé ráno Bibliu. Ale práve preto môžeme zabudnúť, aký silný a formujúci môže byť tento vzor hľadania Boha.

Existuje dôvod, prečo sa žalmisti modlili „ráno“ (Ž 5:3) a prečo „ráno“ hľadali hlboké uspokojenie (Ž 90:14) a „ráno“ ohlasovali Božiu vytrvalú lásku (Ž 92:2). Aj preto čítame o Ježišovi, že „zavčasu nadránom, ešte za tmy, vstal a vyšiel,“ aby komunikoval so svojím Otcom (Mk 1:35). Prvé ranné myšlienky a slová možno neurčujú železnú trajektóriu pre zvyšok dňa, ale nejakú trajektóriu skutočne určujú.

„Máme len malú nádej na to, že zažijeme spontánnu oddanosť bez obyčajnej rutiny.“

Hoci máme v Kristovi nové srdce, nie vždy sa prebúdzame pripravení žiť ako noví. Náš starý človek sa prebúdza s nami, drží sa blízko nás; diabol čaká, žmurká. Okrem nejakej rannej rutiny zameranej na Boha teda pravdepodobne budeme počas dňa vyjadrovať nie spontánnu chválu, ale spontánnu pýchu; nie spontánnu vďačnosť, ale spontánne reptanie. A tak tí múdri chcú, aby prvý hlas, ktorý budú ráno počuť, bol ten Boží. Chcú, aby prvé slová, ktoré vyslovia, boli modlitba.

Z rannej pobožnosti nebudeme vždy odchádzať hlboko dojatí. Ale ak sa budeme modliť vážne, dôsledne a s očakávaním, potom naše pobožnosti udajú tón nasledujúcim hodinám. Do dňa budeme vstupovať s gitarou, pripravení zahrať pieseň chvály.

POLUDŇAJŠIA MODLITBA A MEDITÁCIA

Akokoľvek cenné môžu byť ranné pobožnosti, duše, ako je tá naša, často potrebujú viac, aby si počas celého dňa udržali živé, spontánne spoločenstvo s Bohom. Ako hodiny plynú, naše struny sa rozlaďujú; a naše srdcia klesajú. Boh nám teda dáva ďalší vzor, podľa ktorého môžeme žiť:

„Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.“ (5. M 6:6–9)

Sme príliš slabí, príliš zabúdame, aby sme žili len z ranných pobožností. Počas dňa potrebujeme sľuby omotané okolo zápästia ako hodinky. Potrebujeme nosiť pravdu ako okuliare. Potrebujeme svet ozdobený Božími slovami.

Znamenia, pásky, veraje — takéto slová posväcujú našu kreativitu. Pozývajú nás napríklad k posväcovaniu priestoru, písaniu Božích slov na zrkadlá a steny, palubné dosky áut a stoly. Niektorí si možno nastavia ako šetrič obrazovky svojho telefónu zasľúbenie z ranného čítania; iní si možno napíšu verš na kúsok papiera a dajú si ho do vrecka. Jeden priateľ na vysokej škole, ktorý bral 5. M 6:8 doslovne, si niekedy na ruky kreslil Božiu výzbroj, ktorá mu živo pripomínala duchovný boj počas dňa.

Tieto slová nás tiež vyzývajú, aby sme posväcovali čas. Mnohým by pomohlo, keby sa raz alebo dvakrát denne, hoci aj len na niekoľko minút utiahli do ústrania, našli si tiché miesto, znovu počuli Božie slová a zvalili na neho nahromadené bremená dňa. Takisto by nám mohlo prospieť, keby sme sa pred stretnutiami alebo novými úlohami jednoducho na chvíľu zastavili a spočinuli svoju dušu v Kristovi.

Nakoniec nás tieto slová vyzývajú, aby sme posvätili rozhovor. „Budeš hovoriť o nich,“ povedal Boh, a nielen príležitostne na niektorých miestach, ale všade a často. Boh chce, aby jeho slová prenikli do našich rozhovorov a letmých poznámok, do našich zhrnutí dňa a úvah na vankúši. Takéto rozhovory sa môžu začať jednoduchou otázkou, ktorú položíte partnerovi, spolubývajúcemu alebo priateľovi: „Čo si dnes čítal?“

Nech už prichádzajú akokoľvek, poludňajšie modlitby ponúkajú prestávku a zastavenie sa v dennom chaose, oázu v púšti úloh a pokušení, malý Sabat uprostred zaneprázdnených popoludní, opätovné naladenie našich sŕdc na rannú pieseň.

Občerstvení a potešení

Nabudúce, keď nám bude hroziť, že sa „nám nebude chcieť,“ môžeme svoje pocity konfrontovať s Dávidovými slovami:

Zákon Hospodinov je dokonalý,

občerstvuje dušu; … 

Hospodinove nariadenia sú pravdou,

potešujú srdce. (Ž 19:8–9)

Božie slovo občerstvuje dušu a potešuje srdce, čo naznačuje, že niekedy prichádzame k Božiemu slovu so spiacou dušou a necitlivým srdcom. Budeme sedieť pred otvorenou Bibliou, nebudeme chcieť čítať ani sa modliť, možno budeme chcieť namiesto toho robiť čokoľvek iné. A práve tam, uprostred ťažkej rutiny, môže Boh slovom oživiť naše skleslé pocity.

Keď dovolíme, aby nám „nechuť“ bránila v rutine, sme ako človek, ktorý sa vyhýba liekom, pretože sa necíti zdravý alebo ako človek, ktorý sa vyhýba ohňu, pretože mu nie je teplo, alebo ktorý sa vyhýba jedlu, pretože sa necíti sýty. Ale keď si aj tak vytvoríme rutinu — s modlitbou a očakávaním — môžeme odísť občerstvení a radostní, naša duša bude žiť spontánnou chválou, a „nechuť“ sa stratí.