Nie sú kresťania zodpovední za väčšinu vojen?

Samozrejme, len veľmi málo ľudí sa zamýšľa nad tým, že v 20. storočí, keď došlo k vzostupu ateistickej komunistickej a nacistickej ideológie, sa ukázal pravý opak. V skutočnosti sa v tomto storočí zabíjalo viac ako v predchádzajúcich 19 storočiach dohromady.

To však neznamená, že náboženstvo niekedy nebolo príčinou alebo významným faktorom vojny. V skutočnosti, vzhľadom na súčasný kontext vzostupu islamu a najmä násilného islamského terorizmu na celom svete, je pravda, že hrozné činy, ktoré sa deň čo deň odohrávajú v našich televíziách, sú nábožensky motivované.

Môže sa stať, že niekto, kto nám kladie otázky, nie je schopný rozlišovať medzi kresťanstvom a islamom a považuje ich za rovnaké. Prvou úlohou je tu jasne rozlišovať medzi Kristom a Mohamedom, ako aj medzi Bibliou a Koránom v otázke násilia.

Možno je dôležité poukázať na samotného Ježiša, ako uzdravil ucho vojaka, ktorý ho zatýkal, keď Peter na jeho obranu vytiahol meč a odťal mu ho.

Skutočné kresťanské reakcie

Kresťania by však ako prví zdvihli ruky a povedali, že násilie páchané v mene Krista v dejinách, ako napríklad križiacke výpravy alebo inkvizícia, určite nie je pravdivým odrazom toho, čo Ježiš prišiel povedať a vykonať. Skutočné kresťanské reakcie v čase križiackych výprav zaznievali od vodcov, ako boli František z Assisi a Ján Viklef, ktorí ostro odsudzovali akékoľvek zabíjanie alebo vojnové akcie v mene Krista.

Aký je však kresťanský pohľad na vojnu, ak je zabíjanie ľudí v mene Krista nesprávne? Samotný Nový zákon neodsudzuje povolanie vojaka, ak sa táto práca vykonáva zodpovedne a zákonným spôsobom (Mt 8:5, L 3:14, Sk 10:1–8; 34:35).

A predsa sa zdá, že iné pasáže, ako napríklad blahoslavenstvá, poukazujú na pacifizmus: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa volať“ (Mt 5:9).

Pokiaľ ide o hľadanie biblického stanoviska ku konceptu vojny, existujú v zásade štyri historické kresťanské postoje:

• Militarizmus — akákoľvek vojna, kedykoľvek, kdekoľvek, z akéhokoľvek dôvodu.
• Selektívny militarizmus — len keď štát vyhlási, že príčina vojny je opodstatnená.
• Selektívny pacifizmus — len vtedy, keď si jednotlivec myslí, že príčina je opodstatnená.
• Pacifizmus — žiadne boje kedykoľvek, kdekoľvek a z akejkoľvek príčiny.

Väčšina kresťanov by dnes patrila do prostredných dvoch. Reakciou ranej cirkvi na vojnu však bol spočiatku pacifizmus, ktorý pripúšťal možnosť, že kresťanskí konvertiti zostanú v armáde. Teológovia a cirkevní predstavitelia z obdobia pred Konštantínom, ako napríklad Tertulián, považovali Petrovo pokarhanie za absolútne stanovisko; zduchovnili boje v Starom zákone a nepripúšťali žiadne kresťanské schvaľovanie vojny.

Teóriu „spravodlivej vojny“ do kresťanského myslenia zaviedol veľký kresťanský mysliteľ Augustín. Myšlienka „spravodlivej vojny“ má pôvod v klasickej civilizácii, ale Augustín ju rozvinul, pričom nadviazal na ňu a na dielo teológa Ambróza zo 4. storočia.

Prvý súbor zásad sa zaoberá dôvodmi, pre ktoré národ vstupuje do vojny (jus ad bellum): Jediným spravodlivým dôvodom je obrana proti agresii. Jediným spravodlivým zámerom je obnoviť spravodlivý mier tak pre priateľa, ako aj pre nepriateľa. Použitie vojenskej sily musí byť poslednou možnosťou po zlyhaní všetkých ostatných rokovaní. Rozhodnutie musí prijať najvyšší vládny orgán.

Druhý súbor zásad sa zaoberá spôsobom vedenia vojny (jus in bello): Vojna musí mať len obmedzené ciele, ktoré postačujú na odrazenie agresie a nápravu jej nespravodlivosti. Prostriedky musia byť obmedzené primeranosťou k trestnému činu. Musí sa rešpektovať imunita nebojujúcich osôb voči úmyselnému a priamemu útoku. Boj by sa nemal predlžovať, ak v rámci týchto limitov neexistuje primeraná nádej na úspech.

Väčšina protestantských a katolíckych cirkví sa drží týchto pravidiel o vojne a Písmo jasne hovorí, že vojna je katastrofálna tragédia, pri ktorej vždy trpia nevinní spolu s vinníkmi. Žalmista narieka nad vojnou, prorok očakáva deň, keď sa meče rozbijú na pluhy a zjaví sa kráľovstvo pokoja, a Nový zákon blahoslaví tvorcov mieru, zatiaľ čo Ježiš sa bráni tomu, aby sa stal kráľom násilím.

Vesmírny boj

Biblický príbeh sa od začiatku až do konca odohráva v kontexte vesmírneho boja medzi dobrom a zlom, ktorý sa nám predstavuje v Knihe Genezis a trvá až do Zjavenia. V rôznych okamihoch dejín má táto vojna rôzne podoby.

Keď je Božiemu vyvolenému ľudu prikázané vstúpiť do krajiny, ktorú mu Boh dáva, má vytesniť zlé praktiky, ktoré sa tam diali, a nenechať sa do nich vtiahnuť. Toto sa deje v určitom historickom okamihu, ale nedáva povolenie žiadnemu jednotlivcovi ani nasledujúcim národom, aby išli a robili to isté.

Toto všetko treba vidieť aj vo svetle skutočnosti, že Boh pozdvihuje armády iných národov, aby prišli súdiť Izrael. Aj oni zažívajú Boží súd nad svojimi hriechmi.

Keď prichádza Nový zákon, Ježiš je naplnením zasľúbení a túžob Starého zákona; je Bohom, ktorý prišiel na zem v ľudskom tele.

Ježiš víťazí nad zlom svojou smrťou na kríži a vyzýva svojich nasledovníkov, aby si toto víťazstvo privlastnili vo svojom živote a pokračovali v duchovnom boji prostredníctvom modlitby a života v službe nasledovania Ježiša.

Keď medzi národmi sveta dochádza k vojnám, kresťania v rôznych kontextoch musia riešiť svoju účasť a reakciu na tieto vojny pomocou biblických princípov. Rozvoj teórie „spravodlivej vojny“ teológmi a kresťanskými mysliteľmi predchádzajúcich generácií pomáha súčasnej cirkvi robiť to vo vernosti Kristovi a jeho slovu.