Pane, preskúmaj moje srdce

Pri modlitbe sa zvyčajne prechádzam. Z praktických dôvodov: lepšie sa sústredím a zároveň nezaspím. Má to tiež symbolickú rovinu: častou biblickou metaforou života viery je „chodenie s Bohom“ (Gen 5:24; Dt 11:22; Kol 1:10).

Keď som sa nedávno prechádzal a modlil, na myseľ mi prišiel verš z knihy Micheáš 6:8 tak prenikavo a jasne, čo je často dôkazom vnuknutia od Ducha. Našiel som si ho vo svojej aplikácii v telefóne a prečítal:  

„Hospodin ti oznámil, človeče, čo je dobré a čo žiada od teba: len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom.“ (Mich 6:8)

Zarazili ma dve slová: „milovať láskavosť.“ Tento príkaz pozorne preskúmal moje srdce ako nejaký reflektor. Naozaj milujem láskavosť? Alebo milujem najmä predstavu láskavosti? Často sa modlievam: „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skúmaj ma a poznaj moje myšlienky!“ (Ž 139:23). Vzal ma za slovo a prijal moju pozvánku.

Tento prieskum srdca pokračoval a rozšíril sa na zvyšok verša: Naozaj „zachovávam právo“? Alebo najmä súhlasím s predstavou práva? Nie je moje „zachovávanie práva“ najmä o tom, že sám „nekonám bezprávie“, ale zriedkavo sa usilujem o právo pre druhých?

Žiť v pokání neznamená žiť v odsúdení, ale v slobode.

Micheáš 6:8 ma odhaľuje: môžem milovať abstraktné predstavy práva a láskavosti, a pritom zanedbávať ich konkrétne prejavy. Napomína ma: Nemôžem „zachovávať právo“, či „milovať láskavosť“ bez toho, aby som miloval reálnych ľudí. To ma vedie k pokore, ktorú Doktor práve nariadil, ak som naozaj pripravený s ním chodiť.     

Zachovávaj právo

Moje telo by dalo prednosť príkazu „miluj právo“. Keď to takto sformulujeme, z práva sa poľahky stane abstraktnejšia myšlienka, a je vždy ľahšie súhlasiť s niečím abstraktným, než vykonať niečo konkrétne.

Napríklad, ak by ste položili túto otázku, prakticky všetci ľudia povedia, že milujú právo. Ale pátrajte po tom, ako niekto konkrétne zachováva právo a rozhovor sa rýchlo zmení na nepríjemný. Je omnoho ľahšie „právo milovať“, než „právo zachovávať“. Je omnoho ľahšie teatrálne vystupovať proti bezpráviu, než podniknúť zmysluplné kroky na jeho zastavenie. Rečnenie nás nestojí nič alebo len málo. Zachovávanie práva si robí nároky, ktoré zapájajú našu osobu, sú časovo náročné a zasahujú naše srdce.

Preto keď sa ľudia opýtali Jána Krstiteľa, ako vyzerá pokánie, odpovedal im napríklad takto: „Kto má dve košele, nech dá tomu, kto nemá.“ Alebo: „Nevyberajte viac [daní], ako vám prikázali.“ Či: „Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde.“ (Lk 3:11–14). Prežívať usvedčenie z hriechu a nechať sa namočiť vo vode bolo dobré, ale nestačilo to. Srdce je klamlivé (Jer 17:9). Skutočná premena srdca sa prejaví zhmotnenými skutkami práva, ktoré majú charakter obete.

Milovať predstavu práva je lacné. Ale zachovávať právo takmer vždy vyžaduje milovať slabého či utrápeného človeka spôsobom, ktorý nás osobne bude veľa stáť. Pravá láska nie je lacná, preto Boh skúša naše srdce tým, že právo predstavuje ako konkrétnu vec, ktorú musíme vykonať.               

Miluj láskavosť

Keď ide o láskavosť, Boh to otočí a prikazuje nám, aby sme „láskavosť milovali“, nie „láskavosť zachovávali.“ Prečo? Pretože príkaz „milovať láskavosť“ má rovnaký dopad pri odhalení srdca ako príkaz „zachovávať právo“.

Moje telesné zmýšľanie by dalo prednosť (len trochu) tomu, aby príkaz znel: „Robte láskavé veci.“ V tomto prípade sa prikázaný čin dá trochu lepšie zvládnuť a zmerať (zvlášť, keď sa porovná s inými) než pohnutie srdca.

Nemôžeme zároveň milovať láskavosť aj sebectvo.

Ale príkaz „miluj láskavosť“ preniká do jadra veci. To je oveľa náročnejšie než iba konanie láskavých skutkov, ktoré sa môže ľahko zredukovať na „príležitostné láskavé činy“. Keď máme milovať láskavosť, budeme potrebovať orientáciu srdca s dômyselnou štruktúrou, ktorá dáva podobu všetkým našim činom.

Aj tento príkaz odmieta mať abstraktnú povahu. Milovať dobrotivosť je druh lásky, lebo „láska je dobrotivá“ (1. Kor 13:4). Nemôžeme milovať láskavosť bez toho, aby sme milovali ľudí. Možno sa nám podarí mať úspech, keď ostatným povieme, že milujeme právo bez toho, aby sme ho dôsledne zachovávali. Ale je veľmi ťažké presvedčiť ich slovami, že milujeme láskavosť, ak nás často poznajú ako hrubých, neochotných prijať kritiku, egocentrických, netrpezlivých, podráždených, kritizujúcich či ochotných pritlačiť na ľudí, len aby sme dosiahli svoj cieľ.

Svoju lásku k dobrotivosti (alebo jej nedostatok) máme napísanú na tvári.

A podobne ako zachovávať právo, aj milovať láskavosť veľa stojí. Takmer vždy to vyžaduje milovať ľudí spôsobom, ktorý kladie ich potreby a preferencie pred naše vlastné. Nemôžeme zároveň milovať láskavosť aj sebectvo. Takže Boh skúša naše srdce tým, že láskavosť predstavuje ako niečo, čo nielen robíme, ale čo milujeme.

Ži v pokore

Ako som tam v ten deň stál a dovolil Duchu zasvietiť reflektorom Micheáša 6:8 do môjho srdca, mojou mysľou prebehli nedávno vyslovené nevľúdne slová a činy vykonané, či zmarené, spolu s tvárami tých, ktorí boli príjemcami mojej neláskavosti. Začal som, a neprestávam, robiť pokánie zo svojej neschopnosti milovať láskavosť. A keď reflektor odhalil moju neschopnosť zachovávať právo, robím pokánie aj z toho, a usilujem sa rozpoznať, ako by malo zachovávanie práva vyzerať v mojom živote.

Duch používa tento verš v mojom srdci, aby naplnil to, čo prikazuje. Znovu mi povedal, čo požaduje; a pri tých slovách odhaľuje môj hriech; a pri odhalení ma láskavo vedie k pokániu (Rím 2:4); a pri tom, ako ma vedie k pokániu, ma učí v pokore chodiť s mojím Bohom.

Chodiť pokorne s Bohom znamená chodiť v pokání. Preto vo svojej prvej z 95 téz Martin Luther vyjadril: „Keď náš Pán a Majster Ježiš Kristus povedal: 'Kajajte sa', chcel, aby celý život veriacich ľudí bol pokáním.“ Žiť v pokání neznamená žiť v odsúdení, ale v slobode. Lebo Otec nás vo svojej dobrote tak miloval (Ef 2:7), že poslal svojho jediného Syna zachovať právo namiesto nás (Rím 3:26), v najväčšej poníženosti (Fil 2:5–8), aby sme mohli mať večný život, v ktorom Ho môžeme poznať a radovať sa z Neho (Jn 3:16; Fil 3:8–11).

Keď Duch usvedčí kresťana z hriechu, nikdy ho neodsudzuje.

Zázrak slávneho evanjelia spočíva v tom, že čo od nás Boh žiada v Micheášovi 6:8, to On pre nás získava a v nás dokonáva. Takže keď Duch usvedčí kresťana z hriechu, nevynáša odsúdenie (Rím 8:1). Jeho reflektor prináša vykúpenie. Odhaľuje nás len preto, aby zlomil moc zmazaných hriechov a dal nám čoraz väčšiu slobodu žiť tak, ako žil Kristus (1. Jn 2:6): aby sme zachovávali právo, milovali láskavosť a v pokore chodili s Bohom.