Plakal, keď Ho vítali

„Ó Hospodine, pomáhaj!… Požehnaný, kto prichádza v mene Hospodinovom!“ (Ž 118:25–26)

Keď sa Ježiš priblížil k Jeruzalemu v deň, ktorý si história pamätá ako Kvetnú nedeľu, zaplakal nad ním. Náhodnému pozorovateľovi sa mohlo zdať, že Ježiš zvykne plakať v čudných chvíľach.

Len nedávno plakal pri Lazárovom hrobe, pričom krátko nato ho z neho vyvolal von (J 11:35–44). Teraz ho tie nadšené davy, ktoré sa dopočuli o tomto veľkom zázraku (J 12:17–18), sprevádzali ako kráľa pri vstupe do Dávidovho mesta a kričali pritom slová zo Ž 118:25–26: „Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ izraelský!“ (J 12:13) Všetci Židia by tieto slová chápali ako mesiášsky pozdrav — a Ježiš na to reaguje smutným nárekom.

„Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom… a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“ (L 19:42–44)

Toto je reakcia, pri ktorej sa oplatí zastaviť a rozmýšľať nad ňou — ktorú by možno žalmista nazval chvíľou pre seba. Veľký Kráľ zaplakal nad mestom veľkého Kráľa krátko predtým, ako „slávnostne vošiel“ jeho bránami, za jasotu a plesania mnohých, čo predpovedal prorok (L 19:41; Zach 9:9).

Kameň, ktorý zavrhli na pokyn Hospodina

Žalm 118 bol často v ušiach a na očiach Spasiteľa, keď sa začal Veľkonočný týždeň — ten dokonalý týždeň, keď všetko, čo naznačoval chrám a obetné systémy (Žid 10:1), sa naplní v jedinej, veľkolepej, raz a navždy podstúpenej obeti, ktorú sám vykonal ten veľký veľkňaz (Žid 4:14; 9:26).

Ježiš ten žalm počul vo výkrikoch ľudí, ktorí volali „Hosanna!“. A ten žalm videl vo vražedných úkladoch židovských vodcov: „Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným. Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach“ (Ž 118:22–23). Práve to lámalo Ježišove srdce, keď sa viezol na osliatku smerom k Jeruzalemu uprostred vlniacich sa palmových ratolestí. A bolo to divné.

Bolo divné, že Jeruzalem, „radosť celej zeme“ (Ž 48:3, ekum. preklad), nerozpoznal chvíľu, keď po jeho dlhých stáročiach čakania prišla Radosť jeho radosti.

Bolo divné, že zvrchovaný Kráľ kráľov (1. Tim 6:15), Dávidov Syn a Pán (Mt 22:44–45), ktorý pred dávnymi vekmi rozhodol o tom, že stavitelia zavrhnú svoj uholný kameň, prežíval hlboký zármutok z ich slepoty a odmietnutia, a veľmi si želal, aby poznali všetko, čo robí pre to, aby priniesol zmierenie (L 19:42).

Bolo divné, že prišiel židovský Mesiáš, aby odpovedal na volanie „Hosanna!“ a priniesol zmierenie nielen pre židovský ľud, ale aj pre pohanské národy zeme — tajomstvo „od večných časov zamlčané“ (R 16:25), ktoré bude pohanom čoskoro ohlasovať jeden židovský farizej (Ef 3:1–6), ktorý ak by bol pri Ježišovom vstupe do mesta, horlivo by nenávidel všetko, čo naznačoval ten sprievod.

A to všetko „pochádzalo od Hospodina“ (Ž 118:23). Áno, lebo Hospodin predtým povedal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť usmrtený a tretieho dňa vstať z mŕtvych“ (L 9:22).

Ach, všetko to, čo bolo ku pokoju!

Deň, ktorý učinil Hospodin

Div nespočíva len v tom, že stavitelia zavrhli uholný kameň, ale že prišiel Ten Požehnaný, aby sa stal zlorečenstvom pre nás všetkých, ktorí ho neskôr budeme volať požehnaným (G 3:13).

Veľký žalm oslavuje: „Priviažte obeť povrazmi o rohy oltára!“ (Ž 118:27). Kto by si v ten deň veľkého príchodu Kráľa pomyslel, že tento Kráľ prišiel kvôli tomu, aby sa stal Obetou obiet a že rímsky kríž, ku ktorému bude pripútaný, sa stane najposvätnejším oltárom, aký bol kedy postavený?

Nik okrem Kráľa Ježiša. Pre to prišiel a pre to bola jeho duša uprostred jasajúceho davu taká znepokojená (J 12:27).

No jasanie davu bolo tou správnou reakciou. V skutočnosti k tomu žalm vyzýval: „Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom!“ (Ž 118:24) To, čo veľkého Záchrancu hlboko trápilo, bolo splnenie úlohy, ktoré stálo pred ním a ktorým z hriechu vykúpi nespočetné milióny hriešnikov (Ef 1:7).

Toto bol deň, ktorý učinil Hospodin, deň plesania a radosti pre hriešnikov. Ale deň plaču pre Pána. Lebo, ach, všetko to, čo bolo ku pokoju!

Naveky trvá jeho neochvejná láska

Ale Ježišov zármutok nebol beznádejný. Nie, on vedel, že plač bude trvať len cez noc a s ránom príde radosť (Ž 30:6). Vedel, že je Otcovou vôľou zdrviť ho a zarmútiť (Iz 53:10). Vedel aj to, že po tom, čo podstúpi tú najväčšiu obetu za hriech, po tom, čo ponesie neprávosti mnohých, aby sa mohli považovať za spravodlivých, po tom, čo sa muky jeho duše stanú minulosťou, uvidí svoje vykúpené duchovné potomstvo a spozná najvyššie uspokojenie (Iz 53:10–11). Aj cez svoje slzy sa Ježiš díval na radosť, čo ho čakala (Žid 12:2) a obrátil sa tvárou k tomu, čo ho čakalo v Jeruzaleme (L 9:51).

Bola to odhodlanosť nesmierne hlbokej lásky — lásky silnejšej ako smrť a vytrvalejšej ako hrob –, samotný plameň Hospodina (Veľp 8:6). Bola to láska taká dobrá, taká neochvejná, taká stála, taká vysoká, taká široká, taká dlhá, taká hlboká, že si to vyžaduje samotnú silu od Boha, aby sa dala vôbec pochopiť (Ef 3:18–19). Bol to spôsob, akým Boh tak miloval svet (J 3:16), svet, ktorý ho zavrhol (Ž 118:22). Bola to láska, ktorá zašla do nepredstaviteľných extrémov, aby dosiahla, čo bolo ku pokoju — nám.

Preto sa na počesť takého Kráľa pridávame k starovekému zástupu ľudí a radujeme sa zo dňa, ktorý učinil Pán, dvíhame svoje ruky, akoby sme v nich držali slávnostné palmové ratolesti, a vyhlasujeme:

„Požehnaný, kto prichádza v mene Hospodinovom!… Ty si môj Boh, Tebe ďakujem; Bože môj, chcem Ťa vyvyšovať. Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý; lebo naveky trvá Jeho milosť!“ (Ž 118:26, 28–29)

Uverejnené 4.4.2020