Potrebujeme viac svätých bláznov

Strmhlav z kopca smerom k útesu sa rúti človek uväznený v aute. Dvere sú zamknuté. Brzdy nefungujú. Riadenie ide len tak-tak. Ďaleko pred sebou vidí ďalšie autá, ktoré sa ženú do priekopy. Nevie, ako dlho padajú. Nevie si predstaviť, čo ich čaká dole.

On ale odpovede nehľadá, nesnaží sa predstaviť si to. Namiesto toho zamaľuje čelné sklo, presadne si na zadné sedadlo a dá si slúchadlá.

Tento obraz, prevzatý od Petra Kreefta, zachytáva môj život v januári 2008, keď som kráčal po chodníku pri vysokej škole v Colorade. Auto bolo moje telo, vrch bol čas a útes smrť. Ako všetci ostatní, aj ja som sa hnal k momentu, keď mi prestane biť srdce. Hoci som si nebol istý tým, čo ma čaká, našiel som tisíc spôsobov, ako sa pozerať opačným smerom.

„Hospodin hľadí z nebies na ľudí, aby videl, či je aspoň niekto rozumný, kto hľadá Boha“ (Ž 14:2). Tak ako mnoho potomkov človeka, ani som nerozumel, ani nehľadal, ani sa nepýtal, ani neklopal. Rútil som sa časom bez pomyslenia na večnosť. Bol som „blázon“, úprimne povedané (Ž 14:1), a  zúfalo som potreboval, aby ma prebudil iný typ blázna.

Prasknutie sna

Asi len hŕstka ľudí by sa pozrela na normálny západný život, ako je ten môj — zaneprázdnený, úspešný, duchovne ľahostajný –, a povedala by: „Bláznovstvo“. Môže to byť tým, že bláznovstvo je spoločensky akceptované? Žeby sme my, moderní muži a ženy západu, uzavreli tichú dohodu o ignorovaní večnosti?

Blaise Pascal, kresťanský polyhistor zo 17. storočia, zastával tento názor. Keď sa Pascal zahľadel vôkol seba na modernú krajinu, susedov a na seba, zbadal kolektívnu chorobu — spoločné šialenstvo: „Ľudská citlivosť na maličkosti a ľahostajnosť k väčším veciam sú znakmi zvláštnej poruchy,“ tvrdil (Kresťanstvo pre moderných pohanov, 203).

„Žeby sme my, moderní muži a ženy západu, uzavreli tichú dohodu o ignorovaní večnosti?“

Venujeme sa svojim koníčkom, sledujeme celebrity a čítame správy bez poznania, prečo vlastne žijeme. Trmácame sa nepredstaviteľne obrovským vesmírom obklopení nepochopiteľne spletitými zázrakmi a sme príliš nesústredení na to, aby sme sa pýtali: „Kto to stvoril?“ Vytvorili sme si pevné názory na politiku a nezáleží nám na tom, či duše žijú večne a kde. Často sa pozeráme do zrkadiel a zriedkavo do svojho hlbokého a padlého srdca. Naozaj zvláštna porucha.

Pascal chodil s ihlami v ruke a snažil sa prepichnúť sen o sekulárnej alebo nábožensky formálnej apatii k večnosti. Jeho nedokončená kniha Pensées (skrátená a vysvetlená v Kreeftovom diele Kresťanstvo pre moderných pohanov) je možno jeho najostrejšou ihlou.

Čo je  to „dobre prežitý“ život?

Naše životy tu sú olemované záhadou a neistotou. Žijeme na malej skale v obrovskom vesmíre. Vieme len veľmi málo o tom, odkiaľ sme prišli, alebo kam smerujeme. Máme dokonca problém porozumieť sami sebe. Pár vecí však ostáva jasných a nespochybniteľných vrátane veľkého faktu, že jedného dňa zomrieme. Naše auto sa rúti dole kopcom a je nižšie ako včera. Priepasť čaká.

Čo potom? Pre sekulárnych alebo formálne náboženských krajanov, akých mal Pascal, alebo akými sme my, sú dve možnosti: „Neodvrátiteľná a šokujúca alternatíva, že sme vymazaní zo sveta, alebo sa trápime vo večnosti“ (191). Buď sa kresťanstvo mýli a naše blikajúce plamienky zhasínajú navždy, alebo má kresťanstvo pravdu, a keď sa k zmyslu života prebudíme príliš neskoro, padneme do „rúk rozhnevaného Boha“ (193).

Spoločnosť, ako je tá naša, by nás viedla k viere, že osemdesiat rokov „dobre prežitých“ (nech to znamená čokoľvek), naplnených „osobným zmyslom“ (nech to znamená čokoľvek) je predpokladom dobrého života. Nemusíme hľadať niečo viac. Pre Pascala by to boli slová toho, kto si zamaľoval čelné sklo čiernou farbou. Smrť, s ktorou správne počítame, funguje ako záverečná scéna tragickej hry: naťahuje svoje prsty späť do celého života, znetvoruje každý moment a je temným svedkom toho, že nie všetko je v poriadku.

„Posledné dejstvo je krvavé, nech už je hra ako taká akokoľvek jemná,“ píše Pascal. „Na tvoju hlavu hodia zem a je dokonané navždy“ (144). Stoj nad dierou v zemi, prachom, z ktorého sme a do ktorého sa vrátime, (1. M 3:19) a povedz si: „Toto je koniec jedného z najslávnejších životov“ (191).

My sami sme enigmou, sme obalení svetom záhad a neodvratne smerujeme do hrobu. Takáto vážna situácia by nás mohla poslať hľadať múdrosť, ak by sme už nemali naše vlastné šialené „riešenia“.

„My sami sme enigmou, sme obalení svetom záhad a neodvratne smerujeme do hrobu.“

Šialenstvo našich „riešení“

Ako my — smrteľní muži a ženy približujúci sa k útesu — typicky reagujeme na krízovú situáciu? „Ďalej nedbalo utekáme do priepasti, po tom čo sme si dali niečo pred seba, aby sme ju nevideli“ (145). Popierame. Odvraciame sa. Rozptyľujeme sa. Až kým jedného dňa nezomrieme.

Samozrejme, nikto nikdy nepovedal: „Budem sa rozptyľovať, pretože nechcem myslieť na svoju smrť a na to, čo príde potom.“ Pravdu potláčame podvedome (R 1:18). Inštinktívne sa vyhýbame „domu smútku“ kvôli strachu čeliť strašnému a nepochybnému faktu, že „toto je koniec celého ľudstva“ — že to je náš koniec (Kaz 7:2).

Keeft zhrnul Pascala:

„Ak si typický moderný človek, tvoj život je ako bohaté sídlo s hroznou dierou v zemi presne v strede obývačky. Dieru zakryješ vzorovanou tapetou, aby odvracala tvoju pozornosť. V strede domu nájdeš nosorožca. Tým nosorožcom je bieda a smrť. Ako by si len mohol tohto nosorožca skryť? Jednoducho: zakry ho miliónom myší. Znásob rozptýlenie“ (169).

Osemdesiat rokov sa môže zdať ako dlhý čas na odvedenie pozornosti od úplne základných otázok života a smrti. Avšak s naším srdcom a v našom svete to nie je pridlho. Sprav kariéru. Založ si rodinu. Buduj bohatstvo. Naplánuj dovolenky. Buď povýšený. Pozeraj filmy. Zbieraj športové kartičky. Čítaj noviny. Hraj golf. Odolávaj nepríjemným otázkam.

Vešiame si záves na okraj útesu, ktorý nám bráni vidieť priepasť. Nezabráni nám však do nej spadnúť.

Najrozumnejší ľudia na svete

Naše zvolené „riešenie“ len zhoršuje našu strašnú situáciu. Naše rozptýlenia nás uspávajú na ceste k smrti namiesto toho, aby nás posielali hľadať nejaký únik. Znamená to, že svet zúfalo potrebuje ľudí ako Pascal, mužov a ženy, ktorých by sme mohli (použijúc frázu z cirkevnej histórie) nazvať svätými bláznami.

Pojem svätý blázon má v sebe tú istú kvapku irónie, ktorú použil Pavol, keď hovoril o „Božom bláznovstve“ (1. K 1:25) a povedal: „My sme blázni pre Krista“ (1. K 4:10). Pravda, svätí blázni sú najrozumnejší ľudia sveta. Pocítili bodnutie hriechu a smrti. Našli vykúpenie v Ježišovi Kristovi. Teraz sa to snažia povedať svetu.

Vidia, že „sú len dve skupiny ľudí, ktoré sa dajú nazvať rozumnými: tí, ktorí slúžia Bohu celým svojím srdcom, pretože Ho poznajú, a tí, ktorí Ho celým srdcom hľadajú, pretože Ho nepoznajú“ (195). A tak svätí blázni volajú ľudí do „bláznovstva“, ktoré je naším jediným zdravým rozumom.

Prichádzajú k tým, ktorí sú chytení v rozptýleniach a zišli z cesty. Slúžia, milujú, presviedčajú a nabádajú. Riskujú reputáciu a komfort, a sú ochotní vyzerať hlúpo v očiach svojhlavého sveta. Prinášajú večnosť do každodenných rozhovorov s pokladníkmi, susedmi a rodičmi v parku. Trúfalo a trpezlivo, odvážne a láskavo hovoria: „Pozri sa na svoju smrť. Pozri sa na svoj hriech a hľadaj Ho celým srdcom.“

Tým, ktorí sú rozptýlení, sa svätí blázni môžu zdať nevyrovnaní, extrémni, trápni a dotieraví. Nie však každému. Niektorí, keď započujú kázanie o Kristovi, uvidia „Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1. K 1:24). Stanú sa tak ďalším bláznom pre Neho.

Daj nám viac bláznov pre Krista

Pri Pascalovi (a apoštolovi Pavlovi) sa ešte necítim takým bláznom, akým by som mal byť. Pričasto uprednostňujem spoločenskú slušnosť pred svätým trápením, príjemnosť tohto sveta pred smelosťou toho nasledujúceho. Avšak vďaka nim cítim aj silnú vďačnosť za svätých bláznov medzi nami a túžbu byť viac ako oni. Pretože jednému vďačím na svoj život.

V januári 2008, keď sa moje malé auto rútilo dole kopcom a ja som robil, čo som mohol, aby som zakryl svoje oči, zastavil ma niekto na chodníku. Neskôr som sa dozvedel, že bol členom školského zboru, ktorý bol známy kázaním o Ježišovi medzi študentami. Široko-ďaleko známe, no nie milované. Ich posolstvo bolo pre väčšinu hlúposťou a ich spôsob zastavovania iných na chodníku vážnou prekážkou. Pre mňa ale, vďaka milosti, to vyzeralo ako múdrosť od Boha.

Časom som si uvedomil, že moje rozptýlenia ma nedokážu zachrániť pred smrťou. Zároveň ani „dobre prežitý“ život nedokáže odpustiť moje hriechy a zakopať môj hrob. Iba Ježiš to dokáže. Chcelo to svätého blázna, aby ma spravil rozumným. Ach, o koľko viac ich potrebuje svet.