Prázdne miesto za stolom

Jedna zo stoličiek bude tohto roku pri našom rodinnom štedrovečernom stole prázdna.

Manžel bude sláviť sviatky bez svojej manželky prvýkrát za posledných tridsať rokov. Syn bude mať svoje prvé Vianoce bez mamy. Spomienky na drahý hlas priateľky naplnia ticho medzi našimi rozhovormi. Najviac vnímame neprítomnosť tých, ktorí sú nášmu srdcu najbližší.

Na stretnutí za spoločným stolom je niečo posvätné. Niektoré z tých najlepších chvíľ v živote trávime práve pri jedle. Počas obdobia sviatkov precestujeme krajinu a celý svet, aby sme si sadli na svoje miesto. Je to možno jediné miesto a čas, keď sa môžeme podeliť o vzácne chvíle s ľuďmi, ktorých milujeme.

Preto ak na mieste našej milovanej osoby ostane chladná prázdna stolička, cítime nesmiernu ťažobu neprítomnosti. Hrozí nám, že nás zaživa pohltí prázdnota, ktorá ostala.

Prekliate vôkol nás

Ako sa dá spievať o „posolstve útechy a radosti“, keď niekto, kto do tvojho života radosť priniesol, sa o ňu s tebou už viac deliť nemôže? Ako sa dá vychutnávať vianočná nálada, keď smiech milovanej osoby utíchol? V takýchto chvíľach zaznieva príslovie bolestivo pravdivo:  „Aj pri smiechu môže bolieť srdce, ale koniec radosti býva zármutok.“ (Pr 14:13)

Prázdna stolička za stolom nám pripomína nepopierateľnú, neodvrátiteľnú skutočnosť, že niečo s týmto svetom nie je vôbec v poriadku. Okolo nás sa vznáša prekliatie a všetci sme ochutnali jeho jed. Smrť číha na každom kroku, nákaza hriechom poškvrňuje našu dušu. Vesmír sa rozpadá pod váhou svojej vlastnej rebélie a Boh, Darca všetkého života, naša skvelá radosť, sa zdá byť tak ďaleko.

V záhrade sme sa s Ním zvykli prechádzať za podvečerného vánku (1. M 3:8). No odvtedy, čo sme zosadili z trónu Božiu autoritu vo svojom živote a začali sa naháňať za lákadlom zakázaného ovocia, ostávajú prázdne stoličky za stolom v každej domácnosti na svete. Náš svet umiera, je prekliaty a beznádejne neschopný navrátenia k Bohu.

Ďalšie prázdne miesto

Na Vianoce si ale pripomíname aj iné prázdne miesto. Večný Syn Boží zostúpil z nebeského trónu, aby medzi nami znovu chodil.

Bez toho, aby sa svojej božskosti zbavil alebo ju zmenšil, vstúpil Ježiš Kristus do histórie ako človek, nemluvňa, zavinutý do plienok a uložený v jasliach. Tri desaťročia žil nenápadný život remeselníka a denne kľačal pri tesárskej lavici zotierajúc si z čela pot. Keď začal svoju verejnú službu, Tvorca vesmíru dal prednosť miestu pri stole hriešnikov.

Ježiš na svadbe v Káne priniesol víno starejšiemu, aby dokázal, že Ženích si konečne prišiel po svoju milovanú (J 2:1–12). Rozmnožil chlieb pri galilejskom mori, aby sa vyhlásil za „pravý chlieb z neba“, život prinášajúci pokrm pre svetom strápené duše (J 6:32, 35). Ježiš si sadal k colníkom, prostitútkam a farizejom, aby mohli zasadnúť za Pánov stôl všetci. Lámal chlieb s priateľmi, ktorí Ho mali opustiť, aby ukázal, že Jeho stôl je miestom odpustenia pre kajúcnych, miestom vykúpenia pre nehodných a že pre nikoho ešte nie je neskoro (L 22:14–30).

Všetko, čo to Ježiša stálo, bol Jeho život — väčšie výkupné, než si kedykoľvek budeme vedieť predstaviť.

Drahé privítanie

Vianoce sú príbehom o tom, ako sa z Ježiša stal „muž bolestí“ (Iz 53:3), aby sme mohli prijať „veľkú radosť“ (L 2:10). Sú príbehom o Kráľovi stvorenia, ktorý zostúpil z trónu slávy a vymenil svoje sväté rúcho za žobrácke handry, aby sme sa mohli dostať k milostivému miestu Boha oblečení v Kristovej róbe spravodlivosti.

Vianočné jasle pripravili miesto pre kríž, keď perfektný Sudca ľudí zostúpil zo svojej lavice, aby si odsúdený sadol na naše miesto. Boh zdvihol svoje kladivo neomylnej spravodlivosti a do Ježišových rúk boli pribité klince. Prijal trest za hriech a porazil smrť, pohltiac hrob vo víťazstve (1. K 15:53–54).

Ježiš dal sám seba, aby zmieril hriešnikov so svätým Bohom. Bolo to pozvanie za nevyčísliteľnú cenu na večnú hostinu v Jeho kráľovstve. Tam bude Baránok naveky hodovať so svojou cirkvou, Nevestou, ktorú vykúpil (Zjav 19:7). Za Jeho stolom nikdy neostane prázdne miesto.

Kráľov stôl

Je oprávnené, že nás bolí srdce, keď vidíme prázdne miesto pri našom štedrovečernom stole. Tí však, ktorí sú v Kristovi, nežialia bez nádeje ako zvyšok sveta (1. Tes 4:13). Aj v utrpení sa môžeme radovať, pretože našu istotu vkladáme do poznania, že smrť nemá posledné slovo. Ak prázdnu stoličku znášame príliš ťažko, lipneme na nádeji nebeského stola.

Každé stretnutie na sviatky nám pripomína, že nás náš Pán povoláva k inému posvätnému pokrmu. Keď sa smejeme s tými vôkol nás a plačeme za tými, ktorí tu už nie sú, dúfame v deň, keď všetci krvou vykúpení Boží ľudia budú za jedným stolom, ktorý prestrela ruka Tesára. Tam, na hostine milosti, bude zrak každého z nás upriamený na Hostiteľa. Vo večne zväčšujúcej sa radosti budeme s údivom hľadieť na Kráľa, ktorý opustil svoj trón, aby nám dal miesto za stolom: náš Spasiteľ, náš Ženích, Ježiš Kristus, náš Pán.

„Môj nárek premenil si v tanec, rozviazal si mi smútočné rúcho a opásal si ma radosťou, aby Ťa moja duša ospevovala a neumĺkla. Hospodin, Bože môj, naveky Ťa budem oslavovať.“ (Ž 30:12–13)

Uverejnené 6.12.2018