Prebudení pre Ježiša

Jedna citácia z tejto knihy ma prenasleduje už roky: „Byť prebudený znamená byť nažive. Ešte som nestretol človeka, ktorý by bol úplne prebudený. Ako by som sa mu mohol pozrieť do tváre? Musíme sa naučiť prebudiť sa a zostať prebudení“ (str. 90).

Ako to na vás pôsobí? Neviem sa rozhodnúť, či to brať ako výzvu, alebo ako nárek. Možno sa nemusíme rozhodovať. Thoreau vystihuje skúsenosti väčšiny moderných ľudí. Sme uponáhľaní a polospiaci. Vyjadruje tajné podozrenie, ktoré nás tlačí v zriedkavých momentoch ticha: „Možno žijem rozptýlený život… Možno nežijem naplno.“

Pozornosť

Bohužiaľ, Thoreau nám nemôže ponúknuť konečné riešenie našej situácie. Thoreau nikdy nestretol človeka, ktorý by bol prebudený, pretože nikdy nestretol Človeka, ktorý prebúdza mŕtvych. Nikdy nebol úplne živý, pretože nikdy nestretol Život. Na rozdiel od neho, my máme očarujúcejšiu tvár, na ktorú sa môžeme pozerať, ako je tvár prírody.

Príbeh Marty a Márie dokonale zachytáva úzkosť, ktorú pociťujeme, a ponúka protiliek, ktorý Thoreau poskytnúť nedokáže. Ten príbeh poznáte (L 10:38–42). Ježiš sa zastaví na večeru. Marta pracuje, aby ho pohostila, zatiaľ čo Mária čaká pri jeho nohách. Marta slúži, Mária sedí. Nakoniec je Marta frustrovaná a podráždená, a Ježiš ju upokojuje a napomína.

Tento príbeh často vnímame ako kontrast dvoch pováh. Buď ste Marta, pragmatická a naklonená k práci, alebo Mária, ktorá si vychutnáva opojný nápoj rozjímania. Kontrast tu však nespočíva v osobnostiach, ale v prioritách. Ide o otázku pozornosti. Komu venujete prioritu svojej pozornosti? Voči čomu ste vnímaví? Ste prebudení pre to, na čom skutočne záleží? V tomto ohľade sme všetci Martami, ktoré sa potrebujú stať viac podobnými Márii.

Rozptyľovaní dobrom

S Martou súcitíme — však? Je zaneprázdnená. Lukáš nám hovorí, že bola „príliš zamestnaná posluhovaním“ (verš 40). Stovky vecí si vyžadujú jej pozornosť. Treba upiecť chlieb, prestrieť stôl, naliať nápoje, namiešať víno, umyť riad, pozametať podlahy — nekonečný rad úloh.

Na Martinom probléme je zaujímavé to, že ju od Ježiša rozptyľuje práve služba Ježišovi. Vo víre dobrých vecí sa jej pozornosť odvracia od jedinej dôležitej veci. Ako nám nedávno pripomenul jeden z mojich pastorov: „Tlak nás vždy núti k tomu, aby sa stredobodom stalo niečo iné než Ježiš“ — aj keby tým niečím iným mala byť služba Ježišovi.

Martinu skúsenosť — keď nás dobré veci rozptyľujú od toho najlepšieho — poznáme až príliš dobre. Každé jedlo, každý riad v dreze, každé vynechané zdriemnutie, každá školská úloha, každý pracovný termín, každý výbor, každý nový e-mail, každá kázeň sa stáva ďalším hlasom v kakofónii našej roztržitosti. Služba vytláča úžas. Výkon zatieňuje vychutnávanie si Božej prítomnosti. Ježiš nás pozýva, aby sme si sadli a nasávali jeho slová, ale my zdvorilo odmietame. „Prepáč, Ježiš. Som príliš zaneprázdnený prácou pre teba.“ Keď sa stávame efektívnymi služobníkmi, stávame sa nedokonalými učeníkmi.

„Koľkí z nás sú len napoly živí, pretože sú pre Ježiša prebudení len napoly?“

Nepochopte to zle. Ježiš neodsudzuje Martinu prácu. Nevyzýva nás, aby sme boli mnísi, ktorí sú niekde zavretí len s denníkom a Bibliou (aj keď to môže niekedy znieť lákavo). Náš Pán miluje plodnú prácu. „Choď a rob podobne!“ (L 10:37). Ale Ježiš konfrontuje Martine priority — a aj tie naše. Skôr ako chce moju prácu, Ježiš chce moju nerozdelenú pozornosť.

Nákazlivá nespokojnosť

Koniec koncov, môj problém s pozornosťou nikdy nezostáva len mojím problémom. A určite takým nebol ani problém Marty. Jej roztržitosť vedie k nespokojnosti a jej nespokojnosť je nákazlivá. Jej tornádo aktivít sa snaží vtiahnuť aj Máriu.

Predstavte si tú scénu. Marta skáče od úlohy k úlohe, zúfalo sa snaží všetko stihnúť. Toľko práce a tak málo času. Medzitým jej frustrácia začína vrieť. Ako môže moja lenivá sestra len tak sedieť? Keď po desiatykrát za pár minút kontroluje rúru, jej hnev stúpa. Pri miesení chleba sa rozčuľuje. Je taká sebecká! Keď napokon vo svojom zhone rozbije tanier, je to posledná kvapka. Vtrhne do obývačky. „Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže.“ (verš 40)

Samej — toto jedno malé slovo hovorí za všetko. Marta je frustrovaná, nie preto, že by sa chcela pripojiť k Márii pri Ježišových nohách, ale preto, že chce, aby sa Mária zapojila do jej zaneprázdnenosti. Keď nám rozptýlenie kazí radosť, nespokojnosť si vyžaduje spoločnosť. A Marta sa snaží využiť Ježišovu autoritu, aby vydala príkaz. Pretože Marta nevenovala pozornosť Ježišovi, predpokladala, že jej priority sú aj jeho prioritami. Ale neboli.

Vytrvalé uctievanie

Ježiš ide priamo k jadru veci, diagnostikuje problém a predpisuje liek: „Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Len jedno je potrebné. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nikto nevezme“ (verše 41–42).

Ježiš schvaľuje Máriine priority. Chváli jej neochvejnú pozornosť, ktorú mu venuje. Jej odhodlaná radosť vyjadruje srdce žalmov:

„Aj keď mi hynie telo i srdce, Boh mi je skalou srdca naveky a mojím údelom.“ (Ž 73:26)

„Hospodin je mojím dedičným údelom a mojím kalichom… a veľmi sa mi páči môj podiel.“ (Ž 16:5–6)

„Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.“ (Ž 27:4)

Stručne povedané, Mária je kresťanská hedonistka a Ježiš to miluje, pretože jej upriamená pozornosť zväčšuje jeho hodnotu. On je hoden všetkej našej pozornosti — hoden našej večnej pozornosti. A Mária to vie. Nie je lenivá. Vytrvalo si váži Krista. Nie je úzkostlivá. Ako by aj mohla byť? Je prebudená pre Ježiša. Mária je plne nažive.

Prebudení a živí

Kresťan, netúžiš po tom aj ty? Koľkí z nás sú len napoly živí, pretože sú pre Ježiša prebudení len napoly? Koľkí z nás žijú rozptýlený život — plný úzkosti o mnohé veci, otroci tyranie aktuálnych kríz, prepracovaní, nedostatočne oddýchnutí, s roztrieštenou pozornosťou, s radosťou zmietanou víchricami a s láskou k Bohu, ktorá pripomína chladnúce uhlíky dávno hasnúceho ohňa? Až príliš často sme modernými Martami — rozptýlení, nákazlivo nespokojní a nekonečne podráždení.

A to všetko len preto, že nedokážeme venovať pozornosť tej jedinej veci, tej jedinej Osobe, na ktorej záleží. Náš každodenný čas pri jeho nohách sa odsúva na okraj. To, čo je pre našu dušu nevyhnutné, sa stáva voliteľným. Sme oveľa viac zaneprázdnení, než by sme chceli, pretože máme oveľa menej Ježiša, než potrebujeme.

Náš Pán nás volá k oveľa plnšiemu životu — k životu, ktorý si Thoreau nedokázal ani predstaviť (J 10:10). Každý deň vás Ježiš vyzýva, aby ste ožili. Vábi vás, aby ste prebudili svoje zmysly pre jeho zázraky, aby ste žasli nad jeho krásou, aby ste prebývali v jeho láske. Nalieha na vás, aby ste prvoradé veci kládli na prvé miesto — aby ste sa k nemu utiekali ako k lieku proti svojej úzkosti. Každé ráno vás volá k sebe, rozprestrie pred vami bohatstvo svojho slova a hovorí: „Priateľu, toto je len zlomok mojej radosti. Poď, sadni si. Ešte nie si plne nažive, a ja chcem, aby si bol.“

Ježiš otvoril dvere k radosti dokorán! Nezostávajme vonku, zahrabaní v rozptýlení. Mária počula jeho hlas a poslúchla. Poslúchneš aj ty?