Prečo si ma opustil?

O deviatej hodine zvolal Ježiš silným hlasom: Eloi, Eloi, lama sabachtaní? (Marek 15:34)

Do tohto momentu bol priebeh ukrižovania sústredený na fyzické utrpenie Ježiša. Bičovanie, koruna z tŕnia a jeho obetovanie na kríži. Odkedy bol pribitý na kríž, prešlo už šesť hodín. Dav sa vysmial, temnota pohltila krajinu a odrazu po dlhom tichu sa objaví tento úzkostlivý výkrik hlboko z duše Spasiteľa.

Tieto slová sú aramejskou citáciou zo žalmu 22, a aj keď Matúš a Marek poskytujú aj preloženú verziu nežidovským čitateľom, chcú, aby sme počuli aj presne slová, ktoré vyslovil Ježiš. V jeho najťažšej chvíli si od žalmistu požičiava slová, ktoré vyjadrujú jeho utrpenie. Utrpenie nie telesné, ale duševné.

Vryl si dieru do duše, napísal Ján Kalvín: „strašné muky odsúdeného a strateného muža“ (Učenie kresťanského náboženstva, II:XVI, 10). Ale dá sa v tom všetkom nájsť nejaký význam?

Proti nádeji

Opustenie nemôže znamenať, že večné puto medzi Otcom, Synom a Duchom svätým bolo prerušené. Boh bude vždy trojjediný.

Takisto to neznamená, že Boh prestal milovať Syna, a hlavne nie v tomto momente, keď Ježiš skladal tú najväčšiu poctu svojmu Otcovi.

Tiež to nemohlo znamenať, že Duch Svätý prestal slúžiť Synovi. Počas Ježišovho krstu naňho nezostúpil len na okamih, ale na večné časy (Ján 1:32). A bude pri ňom ako večný Duch, skrz mocou ktorého sa Ježiš obetoval Bohu (Židom 9:14).

A nakoniec, tie slová nie sú výkrikom zúfalstva. Zúfalstvo by bol hriech. Aj v tomto momente temnoty, bol Boh jeho Bohom. A napriek tomu, že tam teraz po ňom nebolo zmienky a bolesť zatemňovala Božie prísľuby, niekde v hĺbke duše mal stále istotu, že ho Boh podrží. A to, čo platilo u Abrahama, platilo u Ježiša ešte viac: Proti nádeji v nádeji uveril (Rímskym 4:18).

Vskutku opustený

Áno, napriek tomu všetkému toto bolo skutočné opustenie. Ježiš sa nielen cítil opustene, on bol opustený. A nielen svojimi učeníkmi, ale aj Bohom. Bol to Otec, ktorý ho doručil Judášovi, Pilátovi a nakoniec aj na samotný kríž.

A teraz, keď Ježiš vykríkol, Boh mal svoje uši zavreté. Dav sa neprestal posmievať, démoni neprestali pokúšať a bolesť neustúpila. Práve naopak, všetky okolnosti vypovedali o Božom hneve. Tentokrát z neba neprišlo žiadne slovo, ktoré by mu pripomenulo, že je Božím Synom a že je milovaný. Žiadna holubica nevzlietla, aby ho uistila o prítomnosti Ducha. Žiaden anjel, ktorý by ho posilnil. Ani žiaden zachránený hriešnik, ktorý by sa mu klaňal a ďakoval.

Niesol kliatbu

Kto že to bol? Vykríkol v aramejskom jazyku, ale nepoužil to najslávnejšie slovo zo všetkých, Abba. Dokonca aj v Getsemane, akokoľvek bol znepokojený a zdesený, použil to slovo (Marek 14:36). Ale tu nie.

Tak ako Abraham a Izák išli spolu na Chrámovú horu, Ježiš a Otec išli na Golgotu spolu. Ale slovo Abba tu nie je, používa slovo El: Všemohúci Boh, Svätý Boh. A teraz stojí pred ním, nie ako milovaný Syn, ale ako Hriech sveta. Toto je teraz jeho identita. Postava, ktorá stojí pred absolútnou mocnosťou.

Nie je to tak, že má s hriešnikmi niečo spoločné. Je jedným z nich, počíta sa medzi vinných. Vlastne je každým jedným z nich. Je hriechom (2. Korintským 5:21), odsúdeným niesť svoju kliatbu. Nikto mu nemôže pomôcť, nijak sa to nedá odčiniť. Musí to všetko niesť, a El ho nechce, a ani nemôže ušetriť, až kým nebude výkupné zaplatené. Bude toto splnené? Čo ak zlyhá?

Pohľad na vnútorné utrpenie jeho duše je nám smrteľníkom nie veľmi otvorený. Napriek jeho verejnému výkriku, muky v jeho vnútri boli hlboko súkromné medzi Synom, ktorý niesol hriech, a medzi jeho nebeským Otcom. Bol tam hriech celého sveta, bol tam Boh opustený Bohom.

Jeho duševné utrpenie

Podstatnou je aj jeho otázka: „Prečo?“

Je to slovo použité na protest? Výkrik nevinného proti nespravodlivému rozsudku? Predpoklad hovorí, že áno. Je nevinný. Ale celý jeho život žil s vedomím, že on bude ten, ktorý na seba zoberie hriech a zomrie za všetkých. Zabudol teraz na to?

Alebo je to slovo použité na vyjadrenie nepochopenia? Akoby nerozumel, prečo je tu? Zabudol na večnú zmluvu? Možno. Jeho myseľ, ako ľudská myseľ, sa nemohla sústrediť na všetky fakty naraz. Jeho myšlienky okupovala bolesť, božský hnev a strach z večného zatratenia (kríž ako Božie posledné slovo).

Či je to slovo použité ako úžas? Z toho, že prežíva hrôzu, akú nikdy neočakával? Vedel od začiatku, že zomrie násilnou smrťou (Marek 2:20), a v Getsemane sa jej pozrel do očí a chvel sa. Ale teraz ju cíti v jej plnej horkosti, a skutočnosť je nekonečne horšia než vyhliadky.

Nikdy predtým sa medzi neho a Otca nič nepostavilo. No teraz stojí medzi nimi hriech celého sveta a on je v úplnom centre diania. Nejde o to, že Abba tam nie je. Ide o to, že On tam je a Sudca nad celou zemou nemohol nič prehliadnuť a nemohol ušetriť ani vlastného Syna (Rímskym 8:32).

Pohár je prázdny

Ježišova myseľ je teraz na hranici svojej výdrže. My, ktorí poznáme dejiny, vieme ako to skončí. On, ktorý prežíva hnev pekla, nevie. Je na mieste, kde nikto predtým nebol a ani nikdy nebude. Kúsok po kúsku prežíva všetko to, čo si hriech zaslúži.

Ale potom, z ničoho nič, je koniec. Obeta je dokonaná, a cesta do najsvätejšieho miesta je otvorená pre každého. A Ježiš vyjadruje svoju radosť slovami ďalšieho žalmu, konkrétne Žalm 31, 5. V origináli neobsahuje slovo Abba, ale Ježiš ho tam vložil: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha (Lukáš 23:46).

Nevieme, čo nastalo medzi týmito dvoma výkrikmi. Vieme ale, že pohár sa vyprázdnil a kliatba pominula. Boh teraz hrdo otvára náruč, aby privítal ducha svojho milovaného Syna.