Priateľ na Ceste sĺz

Evan Jones, baptistický misionár medzi indiánmi z kmeňa Čerokézov, bol jedným z najvytrvalejších misionárov v americkej histórii. Hoci sa naňho dnes zväčša zabúda, odkaz jeho práce v neuveriteľných nepokojoch a nebezpečenstvách si zaslúži miesto v histórii baptistických misionárov.

Jones sa narodil vo Walese v roku 1788 a svoje prvé roky strávil v metodistickej cirkvi. V roku 1821 však emigroval do Filadelfie a čoskoro po príchode prijal baptistické princípy a nakoniec sa stal učiteľom v baptistickej misijnej škole medzi Čerokézmi v Severnej Karolíne.

Inšpirovaní prácou britského baptistického misionára Williama Careyho v Indii a amerického baptistu Adonirama Judsona v Barme, začali baptisti a ďalší evanjelikáli v 10. a 20. rokoch 19. storočia vysielať značný počet misionárov k indiánskym skupinám. Misionári sa zameriavali najmä na kmene, ako sú Čerokézovia, ktoré prejavili záujem o vzdelávanie v anglickom jazyku.

Jones sa chopil tohto misionárskeho úsilia a v roku 1824 sa stal vedúcim baptistickej misie u Čerokézov, túto funkciu zastával štyridsať rokov. Čoskoro však zistil, že službu u Čerokézov komplikujú kultúrne a politické konflikty medzi USA a indiánskymi kmeňmi.

Priateľ Čerokézov

Jones a jeho spolupracovníci boli zdesení násilným rasizmom belochov v Severnej Karolíne a Georgii voči Čerokézom. Mnohí miestni belosi ostro odmietali snahy o vzdelávanie alebo evanjelizáciu indiánov, pretože verili, že pôvodní obyvatelia Ameriky sú nenapraviteľne nečestní a brutálni. Baptistickí misionári mali, ako je pre toto obdobie typické, svoje vlastné kultúrne predsudky. Často predpokladali, že Čerokézovia potrebujú nielen evanjelium spásy skrze Krista, ale aj „civilizovať“, aby mohli žiť slušne ako kresťania.

Mnohí belosi z juhu boli proti samotnej myšlienke, že by sa indiáni mali stať kresťanmi. Jones tvrdil, že niektorí belosi zašli tak ďaleko, že Čerokézom povedali, že Kristovo evanjelium je nepravdivé a nemá s indiánmi nič spoločné. Bieli šírili hrozné klebety o Jonesovi a jeho rodine, kedykoľvek to bolo možné. Jones sa stretol aj s odporom tradičných indiánskych „zaklínačov“, ktorí Čerokézov varovali, aby nezradili svoju tradičnú animistickú vieru a rituály.

Na rozdiel od svojich bielych odporcov, Jones prejavil mimoriadnu dôveru v čerokézskych asistentov. Čerokézovia, ktorí sa stali kresťanmi, mu pomáhali prekladať kázne a Bibliu. Niektorí z nich sa sami stali licencovanými baptistickými kazateľmi. Kľúčovým pastorom bol Jesse Bushyhead, ktorý v roku 1829 konvertoval na kresťanskú vieru. Bushyhead, ktorý plynule hovoril po čerokézsky aj anglicky, sa v roku 1831 stal pastorom čerokézskeho baptistického zboru. V roku 1832 sa Jones stretol s Bushyheadom a veľmi na neho zapôsobili jeho schopnosti pre službu. Jones presvedčil Národnú baptistickú misijnú radu, aby Bushyheadovi určila pravidelný plat ako misionárovi a evanjelistovi.

Proti Jacksonovi

Konflikty medzi USA a Čerokézmi vyvrcholili v 30. rokoch 19. storočia. V roku 1830 začali baptisti a všetky denominácie slúžiace medzi pôvodnými obyvateľmi Ameriky čeliť hrozbe odsunu Indiánov. Prezident Andrew Jackson, zvolený v roku 1828, bojoval proti Indiánom v južných štátoch ako vojenský veliteľ v 10. rokoch 19. storočia. Bol rozhodnutý, že všetky zostávajúce kmene na juhovýchode krajiny odsunie za rieku Mississippi. Zástancovia odsunu Indiánov, medzi ktorými bolo aj niekoľko bielych baptistických vodcov, tvrdili, že belosi a Indiáni nikdy nemôžu žiť v mieri, preto bude pre všetkých lepšie, ak sa pôvodní obyvatelia Ameriky presťahujú na indiánske územie (v Arkansase alebo Oklahome).

Expanzia južnej bavlnárskej veľmoci zvýšila tlak na to, aby sa všetka poľnohospodárska pôda na „Deep South“ sprístupnila bielym farmárom a ich zotročeným afroamerickým robotníkom. Väčšina vodcov Čerokézov na čele s hlavným náčelníkom Johnom Rossom bola proti odsunu. Ross, Bushyhead a Jones sa stali blízkymi spojencami počas krízy sťahovania. Ale aj niektorí kresťanskí (hoci nie baptistickí) Čerokézovia verili, že odsun je nevyhnutný a že je lepšie spolupracovať s Jacksonovou administratívou, než riskovať násilný odsun.

Jones sa rozhodne postavil proti plánom Jacksonovej administratívy. Z kresťanského presvedčenia a jednoduchej spravodlivosti veril, že Čerokézovia majú právo zostať na svojej pôde. Počet čerokézskych baptistov na začiatku 30. rokov 19. storočia rýchlo rástol. Väčšina bielych misionárov zaznamenala medzi pôvodnými obyvateľmi Ameriky len niekoľko konvertitov, ale u baptistov vzrástol celkový počet konvertitov z 90 na viac ako 500 v rokoch 1830 až 1838. Jones sa obával nielen fyzického nebezpečenstva, ktoré pre Čerokézov predstavoval odsun, ale aj toho, že by to mohlo zničiť rozrastajúce sa zbory Čerokézov.

Cesta sĺz

Malá skupina poddajných Čerkézov podpísala v roku 1835 povestnú zmluvu „Treaty of New Echota“, ktorá zaväzovala Čerokézov k odsunu. Jones považoval zmluvu za podvod a bol nakrátko zatknutý za to, že odmietol spolupracovať s federálnymi úradníkmi, ktorí boli vyslaní k národu Čerokézov, aby zariadili odsun. Jones a Bushyhead naďalej kázali Čerokézom a pokrstili desiatky nových konvertitov, aj keď sa vládni agenti a milícia presunuli, aby zorganizovali deportáciu.

Na jar 1838 už bolo jasné, že dôjde k násilnému odsunu. John Ross začal neochotne rozdeľovať Čerokézov do kontingentov, aby sa vydali na smrteľnú cestu na západ. Za veliteľa jedného z kontingentov vybral Jesseho Bushyheada a pomocníkom veliteľa ďalšieho kontingentu sa stal Jones. V júni 1838 Jones napísal, že vládne jednotky odvliekli Čerokézov z ich domovov, zhromaždili ich v záchytných táboroch a nedali im možnosť vziať si nič okrem oblečenia, ktoré mali na sebe.

Jones tiež informoval, že veriaci Čerokézovia pokračovali vo svojej „práci lásky k umierajúcim hriešnikom,“ a v predvečer deportácie naďalej krstili nových kresťanov. Jones odhadoval, že len pred odchodom do záchytných táborov prijalo krst 175 Čerokézov. Časopis Baptist Missionary Magazine uviedol, že vďaka „náhlemu vyliatiu Ducha“ Jones a Bushyhead pokrstili v týchto ťažkých časoch len za jeden deň 55 konvertitov.

Jones bol jedným z mála bielych misionárov, ktorí sprevádzali Čerokézov na nútenej ceste do Oklahomy, ktorá sa stala známou pod názvom Cesta sĺz. Bushyhead a Jones počas pochodu sledovali baptistických Čerokézov a snažili sa o pravidelné bohoslužby. Pätnásťtisíc Čerokézov, ktorí boli nútení presťahovať sa do Oklahomy, malo katastrofálne málo zásob a viac ako štyritisíc z nich na Ceste sĺz zahynulo.

Biblia v jazyku Čerokézov

V roku 1839 federálni úradníci vyhostili Jonesa z indiánskeho územia kvôli opätovným sťažnostiam a fámam, ktoré o ňom šírili Čerokézovia podporujúci odsun. Neúnavný Jones však úspešne požiadal o návrat k Čerokézom po dvojročnej neprítomnosti. Jones sa ukázal ako jeden z najúspešnejších bielych misionárov, ktorí kedy pracovali medzi pôvodnými obyvateľmi Ameriky, pričom počas jeho služby sa k baptistickým cirkvám pripojilo približne dvetisíc Čerokézov.

Preklad Biblie do domácich dialektov bol dlho charakteristickým znakom protestantských misií. Jones a jeho syn John preložili Bibliu do jazyka Čerokézov pomocou novej abecedy, ktorú v roku 1821 vyvinul lingvista Sequoyah. Ako sa preklad Biblie vyvíjal, Jones trval na tom, aby sa v jeho misijných školách namiesto Biblie kráľa Jakuba (KJV) používala verzia Čerokézov, a to aj napriek odporu baptistických misionárov, ktorí si mysleli, že pre Čerokézov je lepšie učiť sa kresťanskú vieru v angličtine.

Táto otvorenosť voči jazyku Čerokézov bola kľúčovým dôvodom Jonesovho úspechu. Jeho preklad Biblie do čerokézskeho jazyka bol medzníkom v čerokézskej lingvistike a evanjelizácii. John Jones dostatočne ovládal hebrejčinu a gréčtinu, aby mohol prekladať Bibliu priamo z týchto jazykov do čerokézskeho jazyka, čím sa odstránil veľký vplyv anglickej prózy na ich preklad. Jonesovci sa tiež snažili získať podnety od Čerokézov, aby mohli používať čerokézske výrazy, ktoré najlepšie vystihovali význam gréckych a hebrejských slov. Nie je prekvapením, že väčšina kresťanov z kmeňa Čerokézov bola touto prácou nadšená.

Nositeľ svetla

Posledný veľký spor v kariére Evana Jonesa sa týkal otroctva a občianskej vojny. Jonesovci pochádzali z prostredia severných baptistov, ktorí boli vo všeobecnosti proti otroctvu. V 50. rokoch 19. storočia apelovali na čerokézskych baptistov, aby sa postavili proti otroctvu a prípadne oslobodili svojich otrokov. (Viacerí bohatí Čerokézovia vlastnili afroamerických robotníkov.)

Čerokézovia, ktorí vlastnili otrokov, začali považovať rodinu Jonesovcov za problémových abolicionistov a Johna Jonesa vyhostili z územia Čerokézov. Evan Jones v obave o svoju bezpečnosť nakoniec opäť opustil územie Oklahomy a odišiel do priateľskejšieho prostredia Kansasu. Čerokézovia sa rozdelili v dôsledku občianskej vojny a Jonesovci sa snažili podporovať spojeneckých Čerokézov. Je prekvapujúce, že napriek podlomenému zdraviu a obmedzeným finančným prostriedkom sa Evan Jones po skončení vojny opäť vrátil do zničeného národa Čerokézov a pracoval na obnove a posilnení ich baptistických zborov.

Na konci občianskej vojny urobili vodcovia spojeneckých Čerokézov bezprecedentný krok a urobili z Evana a Johna Jonesovcov plnoprávnych občanov národa Čerokézov. Čerokézovia si všimli, že rodina Jonesovcov medzi nimi slúžila štyridsať rokov. „Keď boli Čerokézovia chudobní a zahalení tmou,“ stálo v dekréte Čerokézov, „svetlo s ohľadom na iný svet nám priniesol Evan Jones.“ Jones zomrel v roku 1872 a bol pochovaný v Tahlequahu v Oklahome.¹

1. Viac informácií o Jonesovom živote a službe nájdete v knihe od Williama G. McLoughlina, Champions of the Cherokees: Evan and John B. Jones (Princeton: Princeton University Press, 1990)