Rada pre svätých II.

Prosby

Zdôrazňujem ti dôležitosť odvahy v modlitbe. V modlitbách niektorých ľudí sa vyskytuje nevhodná familiárnosť, ktorú nemôžem pochváliť. Ale existuje niečo také ako svätá odvaha, ktorá je veľmi žiaduca. Mám na mysli takú odvahu, akú mal Mojžiš, keď prosil Boha, aby nezničil Izrael. Prečo by mali Egypťania hovoriť: Vyviedol ich so zlým úmyslom, aby ich pobil na vrchoch a vyničil z povrchu zeme. Obráť svoj prudký hnev a milostivo zmeň zlo, ktoré si chystal proti svojmu ľudu. (2. M 32:12). Mám na mysli takú odvahu, akú mal Jozue, keď Izraeliti boli porazení pred mužmi z Aj: Čo urobíš pre svoje veľké meno? (Joz 7:9). Toto je odvaha, ktorou sa vyznačoval Luther. Istý človek, ktorý ho počul modliť sa, povedal: „Aký duch, aká istota bola v jeho samotných vyjadreniach. S takou úctou hovoril, ako keď človek prosí Boha, a predsa s takou nádejou a istotou, akoby hovoril s milujúcim otcom alebo priateľom.“ Takouto odvahou sa vyznačoval Bruce, veľký škótsky bohoslovec 17. storočia. Jeho modlitby boli vyslovené „ako blesky vystrelené do neba“. Obávam sa, že aj v tomto smutne zaostávame — nedostatočne si uvedomujeme privilégiá veriaceho človeka. Neprosíme tak často, ako by sme mohli: „Pane, či nie sme tvojím vlastným ľudom? Nie je to na Tvoju slávu, aby sme boli posvätení? Je to nie je pre Tvoju česť, aby sa Tvoje evanjelium rozmáhalo?“

Zdôrazňujem ti dôležitosť plnosti v modlitbe. Nezabúdam, že náš Pán nás varuje pred príkladom farizejov, ktorí sa pre pretvárku dlho modlili a prikazuje nám, aby sme pri modlitbe nepoužívali márne opakovania (Mt 6:7). Ale nemôžem zabudnúť, na druhej strane, že On sám dal súhlas k veľkým a dlhým modlitbám tým, že celú noc pokračoval v modlitbe k Bohu. V každom prípade nie je pravdepodobné, že by sme sa v dnešnej dobe chybovali tým, že budeme modliť príliš veľa. Nemožno sa skôr obávať, že mnohí veriaci v tejto generácii sa modlia príliš málo? Nie je skutočný čas, ktorý mnohí kresťania venujú modlitbe v súhrne veľmi krátky? Obávam sa, že na tieto otázky sa nedá uspokojivo odpovedať. Obávam sa, že súkromná zbožnosť mnohých je veľmi bolestne skromná a obmedzená — len toľko, aby dokázali, že žijú, a nič viac. Zdá sa, že naozaj chcú málo od Boha. Zdá sa, že majú Bohu iba máločo vyznávať, za máločo prosiť a za máločo Mu ďakovať.  Žiaľ, to je úplne zle. Nič nie je bežnejšie ako počuť veriacich, ktorí sa sťažujú, že sa im nedarí. Hovoria nám, že nerastú v milosti tak, ako by si želali. Či nie je skôr na mieste podozrenie, že mnohí majú práve toľko milosti, koľko žiadajú? Nie je pravdivý stav mnohých, že majú málo, lebo málo prosia? Príčinu ich slabosti treba hľadať v ich vlastných krívajúcich, zakrpatených, skrátených, scvrknutých, uponáhľaných, obmedzených, malých modlitbách. „Nemajú, lebo neprosia“ (Jk 4:2). Ach, nie sme obmedzení v Kristovi, ale sami v sebe. Pán hovorí: „Otvor si naširoko ústa, ja ich naplním.“ Ale my sme ako izraelský kráľ, ktorý udrel trikrát do zeme a prestal, hoci mal udrieť päť či šesťkrát (2. Kr 13:18).

Zdôrazňujem ti dôležitosť konkrétnosti v modlitbe. Nemali by sme sa uspokojiť s veľkými všeobecnými prosbami. Mali by sme konkretizovať naše potreby pred trónom milosti. Nemalo by nám stačiť vyznať, že sme hriešnici — mali by sme vymenovať hriechy, o ktorých nám naše svedomie hovorí, že sme z nich najviac vinní. Nemalo by stačiť prosiť o svätosť — mali by sme vymenovať milosti, v ktorých cítime najväčší nedostatok. Nemalo by stačiť povedať Pánovi, že sme v ťažkostiach — mali by sme opísať naše ťažkosti a všetky ich osobitosti. Tak to urobil Jákob, keď sa bál svojho brata Ézava. Presne povedal Bohu, čoho sa bojí (1. M 32:12). Takto postupoval aj Elíezer, keď hľadal manželku pre syna svojho pána. Pred Bohom presne rozvádzal, čo chce (1. M 24:12). To je to, čo urobil Pavol, keď mal tŕň v tele — úpenlivo prosil Pána (2. K 12:8).

To je pravá viera a dôvera. Mali by sme veriť, že nič nie je príliš malé na to, aby sme to mohli pomenovať pred Bohom. Čo si máme myslieť o pacientovi, ktorý povedal svojmu lekárovi, že je chorý, ale nikdy nešiel do podrobností? Čo si máme myslieť o manželke, ktorá povedala svojmu mužovi, že je nešťastná, ale neuviedla príčinu? Čo si máme myslieť o dieťati, ktoré povedalo otcovi, že má problémy, ale nič viac? Kristus je skutočný ženích duše, skutočný lekár srdca, skutočný otec všetkého svojho ľudu. Ukážme, že to cítime tým, že budeme bez zábran v komunikácii s ním. Neskrývajme pred Ním žiadne tajomstvá; povedzme Mu všetko, čo máme na srdci.

Zdôrazňujem ti dôležitosť príhovoru v našich modlitbách. Všetci sme od prírody sebeckí a naše sebectvo sa nás veľmi často drží, aj keď sme sa obrátili. Máme sklon myslieť len na svoju dušu, na svoje duchovné boje, na svoj vlastný pokrok vo viere a zabúdať na druhých. Všetci sa proti tejto tendencii musíme mať na pozore a bojovať proti nej, v neposlednom rade aj vo svojich modlitbách. Mali by sme sa usilovať o to, aby sme mali verejného ducha. Mali by sme sa burcovať, aby sme pred trónom milosti okrem svojho vlastného mena uvádzali aj iné mená. Mali by sme sa snažiť nosiť v srdci celý svet, pohanov, Židov, rímskych katolíkov, zbor pravých veriacich, protestantské cirkvi, krajinu, v ktorej žijeme, zbor, ku ktorému patríme, domácnosť, v ktorej sa zdržiavame, priateľov a príbuzných, s ktorými sme spojení. Za každého z nich by sme mali prosiť.

Toto je najvyššia láska. Najviac ma miluje ten, kto ma miluje vo svojich modlitbách. Je to pre zdravie našej duše. Rozširuje to naše sympatie a rozširuje to naše srdce. Je to pre dobro cirkvi. Kolesá všetkých strojov na rozširovanie evanjelia sú poháňané modlitbou. Pre Pánovu vec robia rovnako veľa tí, ktorí sa prihovárajú ako Mojžiš na vrchu, ako tí, ktorí bojujú ako Józue v strede bitky. Znamená to byť ako Kristus. On prináša mená svojho ľudu ako jeho veľkňaz pred Otcom. Ó, tá výsada byť ako Ježiš! Znamená to byť skutočným pomocníkom duchovných. Ak si mám vybrať zbor, daj mi ľud, ktorý sa modlí.

Vďakyvzdanie

Zdôrazňujem ti dôležitosť vďačnosti v modlitbe. Dobre viem, že jedna vec je prosiť Boha a druhá je chváliť Boha. Ale v Biblii vidím také úzke spojenie medzi modlitbou a chválou, že sa neodvažujem nazvať pravou modlitbou tú, v ktorej vďačnosť nemá žiadnu úlohu. Nie nadarmo Pavol hovorí: „Vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ (F 4:6). „Vytrvajte v modlitbe, bdejte pri nej a vzdávajte vďaky.“ (Kol 4:2, ekum. preklad) Je to z milosti, že nie sme v pekle. Je to z milosti, že máme nádej na nebo. Je to z milosti, že žijeme v krajine duchovného svetla. Je to z milosti, že sme boli povolaní Duchom, a nie ponechaní, aby sme žali ovocie svojich vlastných ciest. Je to z milosti, že stále žijeme a máme príležitosti aktívne alebo pasívne oslavovať Boha. Určite by sa nám tieto myšlienky mali prichádzať na myseľ vždy, keď hovoríme s Bohom. Určite by sme nikdy nemali otvárať pery v modlitbe bez toho, aby sme nežehnali Bohu za túto darovanú milosť, vďaka ktorej žijeme, a za túto milujúcu dobrotu, ktorá trvá naveky.

Nikdy nebolo významného svätca, ktorý by nebol plný vďačnosti. Svätý Pavol takmer nikdy nenapísal list bez toho, aby nezačal vďačnosťou. Muži ako Whitefield v minulom storočí a Bickersteth v našich časoch oplývali vďačnosťou. Ó, čitateľ, ak chceme byť jasnými a žiarivými svetlami v našich dňoch, musíme si pestovať ducha chvály. Nech sú naše modlitby vďačnými modlitbami.

Na pozore

Zdôrazňujem ti dôležitosť bdelosti nad tvojimi modlitbami. Modlitba je tým bodom vo viere, pri ktorom musíš byť najviac zo všetkých na stráži. Tu sa začína pravá viera, tu prekvitá a tu upadá. Povedz mi, aké sú modlitby človeka, a ja ti čoskoro poviem, v akom stave je jeho duša. Modlitba je duchovný pulz. Podľa nej možno skúmať duchovné zdravie. Modlitba je duchovným meteorologickým zrkadlom. Podľa nej môžeme zistiť, či je to s naším srdcom v poriadku, alebo nie. Ó, neustále sledujme svoje súkromné pobožnosti. Tu je jadro a podstata nášho praktického kresťanstva. Kázne, knihy, traktáty, stretnutia výboru a spoločnosť dobrých ľudí sú všetky svojím spôsobom dobré, ale nikdy nenahradia zanedbávanie súkromnej modlitby. Dobre si poznač miesta, spoločnosť a spoločníkov, ktorí odvádzajú tvoje srdce od spoločenstva s Bohom a spôsobujú, že tvoje modlitby idú ťažko.

Buď na pozore. Pozorne sleduj, ktorí priatelia a aké aktivity zanechávajú tvoju dušu v najduchovnejšom rozpoložení a najviac pripravenú na rozhovor s Bohom. Týchto sa drž a drž sa ich pevne. Ak budeš dávať pozor na svoje modlitby, s tvojou dušou sa nič vážne nepokazí.

Tieto body ti ponúkam na súkromné zváženie. Robím to vo všetkej pokore. Nepoznám nikoho, kto by ich potreboval pripomenúť viac ako ja sám. Verím však, že sú Božou pravdou, a túžim, aby som ich ja a všetci, ktorých milujem, pociťovali viac.

Chcem, aby časy, v ktorých žijeme, boli časmi modlitby. Chcem, aby kresťania našej doby boli modliacimi sa kresťanmi. Chcem, aby cirkev bola modliacou sa cirkvou. Túžbou a modlitbou môjho srdca pri posielaní tohto traktátu je podporovať ducha modlitby. Chcem, aby tí, ktorí sa ešte nikdy nemodlili, vstali a vzývali Boha, a chcem, aby tí, ktorí sa modlia, dávali pozor, aby sa nemodlili zle. 

„Je treba vždycky sa modliť a neustávať.“ Lukáš 18:1 (preklad prof. Roháčka)