Si príliš zaneprázdnený, aby si viedol niekoho k učeníctvu?

Ide, samozrejme, o úlohu, ktorej sa ujal Ježiš počas svojej pozemskej služby. Áno, on vskutku svojim učením na verejnosti požehnával masy ľudí, ale najväčší diel svojho času venoval zopár vyvoleným, svojim mužom (dvanástim), ktorých my nazývame jeho „učeníkmi“. Povolal ich, aby sa určité obdobie učili od neho ako vodcu: „Poďte za mnou a urobím vás rybármi ľudí!“ (Mt 4:19) Tri a pol roka sa učili pod jeho osobným vedením a s jeho starostlivosťou. A tým, že ich samých viedol k učeníctvu, vo svojej mysli nemali takmer žiadne pochybnosti o tom, k čomu ich vyzýva ich Majster, keď im povedal: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Mt 28:19).

Pavol urobil to isté, keď očividne a osobne investoval do mladších spolupracovníkov, medzi inými do Timotea a Títa, a Timotea v podstate povzbudzoval k tomu, aby k učeníctvu viedol budúcu generáciu vodcov v cirkvi a učil ich, aby robili to isté: „Čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných“ (2. Tim 2:2).

Novodobé prekážky

Napriek biblickému svedectvu si uvedomujem, aké ťažké je udržať službu vedenia k učeníctvu a presvedčiť ľudí, aby sa rozhodli oddeliť si čas potrebný na to, aby sa človek venoval vedeniu k učeníctvu. Výrazom vedenie k učeníctvu mám na mysli prácu, v ktorej ide o osobnú starostlivosť o pár vyvolených (malú hŕstku, nie veľký počet) iných kresťanov a pomáhať im, aby sa z nich stali oddanejší Kristovi učeníci — ktorí sa potom budú rovnako venovať iným a investovať do nich.

Často to vyzerá ako ťažký boj kvôli niekoľkým problémom, ktorým cirkevné zbory môžu čeliť v súvislosti s vedením k učeníctvu. Predovšetkým, vedenie k učeníctvu je službou, ktorá spočiatku neprináša pôsobivé štatistiky (hoci z dlhodobého hľadiska môžu byť výsledky pôsobivé). To, že z takého intenzívneho úsilia profituje iba malý počet ľudí, naznačuje, že ide o neefektívne využitie času. Mnohí sponzori a vodcovia nie sú takouto zdanlivo neplodnou investíciou ohromení. Prinajmenšom je to v nápadnom rozpore s našimi novodobými predpokladmi a inštinktmi.

„Vedenie k učeníctvu je službou, ktorá spočiatku neprináša pôsobivé štatistiky.“

Po ďalšie, v našom rušnom svete je udržať vedenie k učeníctvu ťažkou úlohou. Máme toľko príležitostí zapojiť sa do pôsobivých duchovných úradov slúžiacich verejnosti, ktoré vytláčajú čas z nášho harmonogramu, ktorý by sa mohol venovať osobnej starostlivosti o niekoľkých ľudí. Navyše, okrem iných prekážok sa zdá, že nás v našej kultúre celebrít silno očarujú verejné prehliadky talentu. Ľuďom sa zdá, že je bláznovstvom na ich ceste nahor za statusom celebrity nehorázne brzdiť svoj harmonogram, aby tak získaný čas investovali do niekoľkých ľudí.

Odpoveď na naše naliehavé potreby

Vedenie k učeníctvu však môže byť odpoveďou na niektoré naliehavé potreby v dnešnej cirkvi. Po prvé, štatistiky svedčia o epidémii osamelosti medzi kresťanmi. Starostlivosť mentora/vodcu k učeníctvu, ktorý sa venuje učeníkovi, sa môže stať úžasným protiliekom na osamelosť. Zdá sa, že medzi kresťanmi sa rozmáha aj epidémia neistoty vo vzťahoch, ktorá vedie k tomu, že ľudia konajú bláznivým spôsobom, čo môže zničiť ich svedectvo, najmä keď čelia náročným situáciám. Takáto neistota by sa dala značne oslabiť pomocou skúsenosti s vernou, láskavou starostlivosťou a radami od konkrétnej duchovnej matky či otca.

Vidíme tiež, že veľmi talentovaní ľudia nedokážu pokročiť kvôli chybám, ktoré urobili v rozhodujúcich chvíľach svojho života. Keby tak mali niekoho, kto by ich nasmeroval! Veľa slušných kresťanov zápasí s obrovskými problémami vo svojom osobnom, rodinnom a pracovnom živote. Vo svojich reakciách na tieto problémy robia niektoré veľké chyby. Vplyv zrelšieho kresťana na ich život by sa mohol stať niečím, čo im pomôže zvládnuť ich problémy a pohnúť sa tým správnym smerom.

Je smutné, že v každej dobe nachádzame ľudí obrátených ku Kristovi, ktorí sú v cirkvi aktívni, ale stále robia toľko vecí, ktoré s kresťanstvom nejdú dohromady (napr. klamú, blúdia na internete a k svojim manželským partnerom sa chovajú neláskavo), pričom nikto si neuvedomuje, že takýto problém existuje. Dobrý vodca k učeníctvu by takéto správanie rozpoznal a spochybnil. Súčasne však mladí a talentovaní (potenciálni) vodcovia lezú nahor po cirkevnom rebríku v dôsledku toho, že cirkev si uvedomuje ich užitočnosť. A potom niektorí zažijú naozaj škaredý pád. V ich živote boli vážne slabiny vedúce k pádu, o ktoré sa mohol postarať vodca k učeníctvu.

Jednou z najväčších potrieb, aké máme my, vodcovia, je „dávať pozor na seba“ (1. Tim 4:16). To, že sme vodcom k učeníctvu, nám pomáha udržiavať sa v stave duchovnej ostražitosti. Nemôžeme žiadať od iných, aby robili to, čo sa my nesnažíme robiť, prinajmenšom dlhodobo. Musíme samých seba udržiavať v dobrom duchovnom zdraví, aby sme boli schopní skutočne pomáhať tým, ktorých vedieme k učeníctvu. Pavol povedal: „Napodobňujte ma,“ a rýchlo dodal: „ako ja Krista!“ (1. K 11:1)

Duchovné rodičovstvo

Kresťanstvo nie je individualistickým náboženstvom. Kresťanský život sa žije v spoločenstve, a telo predstavuje kľúčový (nezmeniteľný) prínos pre rast kresťana (Žid 10:25). Zopár údov tela nám zvlášť môže pomôcť do hĺbky a osobne. Láskavá starostlivosť duchovných rodičov (vodcov k učeníctvu) by sa mohla stať hlavným prostriedkom, ktorý si Boh použije na to, aby tento „príspevok telu“ poslúžil nášmu rastu. Vodcovia k učeníctvu nemusia byť starší od tých, ktorých vedú. Istá časť najefektívnejšieho vedenia k učeníctvu sa dnes odohráva prostredníctvom rovesníkov, ktorí si vzájomne pomáhajú rásť (2. Tim 2:22; Žid 10:24).

„Kresťanstvo nie je individualistickým náboženstvom. Kresťanský život sa žije v spoločenstve.“

Štúdium Biblie v malej skupinke môže byť ideálnym prostriedkom, prostredníctvom ktorého bude dochádzať k vedeniu k učeníctvu. Ale moja skúsenosť vraví, že k skupinkovému charakteru sa musí pridať „pastiersky prvok“. Tým mám na mysli, že sa vyvíja nejaké úsilie, z ktorého budú celkovo profitovať osoby v tejto skupinke, a vyvíja sa svedomité úsilie vedúce k poznaniu toho, čo sa práve deje v živote každej osoby. Nie všetci v skupinke musia vedieť všetko o každom. Ale členovia by mali mať pocit, že je o nich postarané, a v skupinke sa zodpovedajú aspoň jednému alebo niekoľkým, ktorí sa nadšene starajú o ich prospech.

Často prichytíme Pavla, ako svojich učeníkov oslovuje „moje dieťa“ (1. K 4:17; 1. Tim 1:2, 18; 2. Tim 1:2; 2:1; Tit 1:4; Filem 10). Kiež má Boh radosť z toho, že môže v našej dobe pokračovať v obnove týchto osobných, zámerných, duchovných, rodičovských vzťahov tak, aby sme aj my dokázali povedať to isté.