Sociálne siete, identita a cirkev

https://unsplash.com/photos/CNbRsQj8mHQ

  • 29. Sep '21
  • 11 minút
  • 358
  • 17

Tim Keller recenzuje knihu Chrisa Baila Breaking the Social Media Prism: How to Make Our Platforms Less Polarizing (Prekonanie prizmy sociálnych médií: Ako urobiť naše platformy menej polarizujúce)

Nedávno som sa zúčastnil fóra na Zoome, na ktorom žurnalisti a akademici diskutovali o narastajúcej polarizácii v americkej kultúre. V jednom momente jeden z hovoriacich povedal: „Ak by som chcel vynájsť verejné fórum, ktoré podkopáva verejnú diskusiu a vedie k sociálnemu rozdeleniu, nemohol by som urobiť lepšie, ako vytvoriť Twitter.“ Rešpektovaná žurnalistka, ktorá sa skoro rok snaží pochopiť, ako sociálne siete fungujú, s ním súhlasila.

Som presvedčený, že majú pravdu. Nemyslím si ale, že sú sociálne médiá na odchode, pretože majú aj obrovské benefity. Sú taktiež hlboko zakorenené obzvlášť v psychike mladých. Rovnako ich ani kresťania nesmú ignorovať, a predovšetkým sa ich musíme naučiť pochopiť.

Kniha, ktorá je pre tento účel užitočná, sa nazýva Prekonanie prizmy sociálnych médií: Ako urobiť naše platformy menej polarizujúce (Breaking the Social Media Prism: How to Make Our Platforms Less Polarizing) od Chrisa Baila (Princeton, 2021). Nie je to náboženská kniha — je to dielo sociálnej vedy. (Bail je profesorom sociológie na Duke University.) Jej závery sú však významné pre to, ako kresťania konzumujú a správajú sa na sociálnych médiách. Vskutku, mnoho z jej finálnych princípov pre „posun vpred“ sa zhoduje s kresťanskou etikou. Čo sa môžeme z tejto knihy naučiť je toto:

Dozvuková komora nie je tým problémom

Bail začína s problémom sociálnej a politickej polarizácie a pýta sa, ako tomu sociálne siete prispievajú. Obvyklá odpoveď je, že algoritmy nás nechávajú v „dozvukových komorách“ alebo „bublinách“, kde počúvame správy a názory iba z našej strany, a práve to poháňa rozdelenie a extrémizmus. Bail však poukazuje na výskum, ktorý naopak hovorí, že keď sa denne vystavujeme opačným politickým a kultúrnym názorom (a nielen tie nepríjemné a uštipačné verzie tých názorov), iba to ľudí posilňuje v ich postojoch alebo ich dokonca robí viac extrémistickými. Ľudia, ktorí pravidelne počúvali opačné názory, neupravili svoje názory, a tie sa nestali viac vybalansované a umiernené, pretože pre mnohých sa sociálne siete stali miestom, kde organizujú svoje ja. Preto vidia opačné názory ako útoky na ich identitu (31).

Sociálne siete sú viac o identite ako o myšlienkach

Charles Horton Cooley vysvetlil, ako „vytvárame koncept o sebe samom prostredníctvom pozorovania, ako druhí ľudia reagujú na rôzne verzie seba, ktoré prezentujeme,“ (49). Cooley argumentoval, že ľudské bytosti nepotrebujú veľa sebauznania. Lepšie povedané, naša sebaúcta a identita pochádza hlavne z toho, ako nás vnímajú a čo o nás hovoria oči a hlasy zvonku.

Cooleyov koncept „zrkadlového ja“ má reálnu podobu v biblickom učení o tom, že sme stvorení „na Boží obraz,“ vytvorení na odzrkadľovanie Jeho. Presne tak, ako zrkadlo nedokáže vytvárať svetlo, ale ho iba odrážať, tak aj my potrebujeme uznanie od niekoho zvonku — nedokážeme validovať samých seba.

Väčšina ľudí v minulosti získala svoju identitu z toho, ako dobre slúžili Bohu, rodine, susedstvu alebo národu. Identita bola vytvorená: 1. zo zistenia, čo od nás rodina a susedia očakávali, 2. zo získania pozitívnej alebo negatívnej spätnej väzby na naše správanie, a 3. z preusporiadania našich životov v súlade s týmito očakávaniami tak, že môžeme pravidelne dostať validáciu a potvrdenie od našej osobnej komunity.

V našej mobilnej, individualistickej, terapeutickej a technologicky-hnanej kultúre sme sa viac a viac odtrhli od našich osobných komunít. Navyše, v našej stále viac sekulárnej spoločnosti Boh a viera naďalej neslúžia ako prostriedky identity. Naše vzťahy sa stenčili a naše identity sú krehkejšie. Aj napriek tomu, že moderná terapeutická kultúra nám vraví pozerať sa dovnútra, vytvoriť si svoju vlastnú identitu a uznať sa, mnohí vedúci myslitelia (predovšetkým Charles Taylor) ukázali, že je to nemožné, že sme neredukovateľne vzťahové bytosti.

Ako potom dokážu sociálne izolované indivíduá s krehkými ja nájsť uistenie, ktoré potrebujú? Sociálne médiá sa stali miestom, kde vieme kontrolovať, ako sa prezentujeme (nemusíte denno-denne žiť s ľuďmi tvárou v tvár), dostať spätnú väzbu o tejto prezentácií v bezprecedentnom rozsahu a rýchlosti (51), a nakoniec konštantne zmerať a organizovať naše identity s cieľom dostať potvrdenie od nami vybranej (a čo najväčšej možnej) komunity.

Sociálne siete tak nie sú primárne miestom pre verejnú diskusiu myšlienok. Tie myšlienky sú spôsob, ako sa definovať a dať najavo príslušnosť k skupine, rovnako ako prideliť identity druhým ľuďom cez ich spájanie s protichodnými skupinami. To je dôvod, prečo sociálne médiá zdokonalili umenie „čítania v zlej viere“ — interpretovanie slov v tom najtvrdšom možnom zmysle. Neexistuje úsilie pochopenia argumentu v jeho najsilnejšej podobe a odpovedania naň. Cieľom je skôr spojiť mysliteľa s podlými vonkajšími skupinami.  

To, samozrejme, nie je jediný spôsob, akým sú diskusie na sociálnych sieťach vedené, ale verím, že Bail má pravdu v tom, že toto sú dynamiky, ktoré najčastejšie formujú diskusiu. Verejná diskusia ohľadom sociálnych sietí je prostriedkom pre formovanie identity, pre vyhľadávanie statusu a sociálneho spájania v kultúre, ktorá narušila staré spôsoby, ako tieto funkcie dosiahnuť (53).

Bail z toho spozoroval dva praktické výsledky: Sociálne média poháňajú extrémizmus a tlmia umiernených. Zväčšujú a umocňujú hlasy ľudí z politického a kultúrneho extrému ľavice a pravice, zatiaľ čo potláčajú hlasy v strede.

Sociálne médiá poháňajú extrémizmus

Bail definuje extrémistov a názorovo umiernených objektívne. Sociológovia majú celkom dobrú predstavu o politických a kultúrnych názoroch americkej populácie. Ak Bail hovorí o niekom s extrémnymi názormi, pozerá sa na čísla — myslí niekoho v najkonzervatívnejších či najliberálnejších 5 — 10 percentách.

Bail registruje, že 6 % všetkých užívateľov Twitteru produkuje 20 % zo všetkých tweetov a 70 % z tweetov, ktoré spomínajú národnú politiku. Týchto 6 % pochádza zväčša z extrému (76). To nie je žiadne prekvapenie. Čo je však objasňujúce, je výskum, ktorý Bail vedie o mnohých z tých, ktorí na internete zastávajú silné a extrémne pozície.

Po prvé, výskum poukazuje na to, že tí, ktorí zastávajú extrémne postoje, majú podľa Ervinga Goffmanna narušenú identitu. V ich reálnom živote si nepočínali dobre. Extrémistom „často chýba status v ich životoch offline“ a zažili marginalizáciu (56). Po druhé, ich online osobnosti sú často veľmi odlišné (oveľa viac agresívne) od ich osobnosti v offline priestore (56).

Po tretie, veľmi sa protivia zaškatuľkovaniu ako extrémni (napriek tomu, že sú v 5 — 10 %). Byť videný ako súčasť malej extrémistickej či okrajovej strany spektra je, pochopiteľne, diskreditujúce. Preto zveličujú vlastné čísla, rovnako ako moc a čísla tej druhej extrémnej strany. Toto eliminuje obraz spektra a nahrádza ju s obrazom dvoch armád — s nízkym číslom zbabelcov v strede, ktorí sa nepriklonili ani k jednej zo strán. Aby posilnili svoj imidž, extrémisti preferujú útočenie na názorovo umiernených z ich vlastnej strany. Atakovaním umiernených ako kompromistov bez princípu alebo ako „ozajstných“ nenápadných členov druhej strany dokážu získať moc prostredníctvom zobrazovania kultúry nie ako spektra, ale ako boja medzi dobrom a zlom medzi sebou, ako súčasť nadchádzajúceho mainstreamu (64 — 65).

Sociálne média tak pomáhajú extrémistom k vytvoreniu obrazu spoločnosti, ktorý je vážne skreslený ako spôsob usporadúvania svojho ja, ktoré je iné ako v skutočnosti. To je dôvod, prečo Bail nazýva sociálne siete optickým hranolom — niečo, čo narúša náš pohľad na jednotlivcov aj spoločnosť.

Sociálne médiá tlmia umiernených

Umiernení sú definovaní ako ľudia, ktorí držia politické a kultúrne postoje väčšiny. Okrem poháňania extrémizmu utlmujú sociálne médiá názorovo umiernených. Ako to robia?

Po prvé, pretože umiernení sú často ľudia so silnou offline identitou — ľudia, ktorým sa dostalo väčšieho úspechu a sociálneho statusu, a môžu mať zásadovejšiu osobnú komunitu — vedia toho na internete veľa stratiť. Kým extrémisti dokážu svoj status a začlenenie online získať, umiernení sa (správne) boja povedať niečo, čo by nahnevalo ostatných, či ohrozilo ich kariéru alebo vzťahy. A tak, zatiaľ čo sa krehkým identitám extrémistov dostane na internete veľa krytia, identity umiernených sú tým ohrozené.  

Po druhé, pretože sociálne siete sú skresľujúce prizmy, umiernení majú dojem, že sa stred stráca a preto je zbytočné sa ozvať. Bail tvrdí, že kým falošná polarizácia (tendencia preceniť veľkosť ideologických rozdielov medzi sebou a ľuďmi z iných politických strán [75]) rýchlo narástla, distribúcia politických názorov sa až tak nezmenila. Štatisticky, skupina politicky umiernených (alebo ľudí, ktorí miešajú liberálne a konzervatívne zmýšľanie) sa nezmenšuje.

Po tretie, ako sme videli, umiernení sú často napádaní s obrovskou uštipačnosťou za to, že sú umiernení. Extrémisti to potrebujú robiť, aby vytvorili obraz politickej reality, ktorá podporuje nimi zvolené identity. Postoje názorovo umiernených sú atakované buď cez „čítanie v zlej viere“ (interpretovanie výroku v čo najhoršom možnom zmysle), alebo že sa im dostane sociálne umiestnenie či identita, ktorá im nie je známa alebo im nepatrí. Napríklad, „Ty si iba [vlož: fašista alebo kultúrny marxista]“ alebo „Ako [X] nemáš právo vyjadrovať sa k [Y]. Choď do [Z]!“

Vytvorenie novej platformy

Poďme zosumarizovať, čo sme sa zatiaľ naučili. Po prvé, pretože sociálne médiá poháňajú extrémizmus a utlmujú umiernených, stávajú sa miestom na vytváranie identity a nie na výmenu postojov. Po druhé, pretože online extrémizmus skresľuje sociálnu realitu (je extrémna), a pretože sú online osobnosti tak často vzdialené od individuálnej reality, „prizma sociálnych médií nevyhnutne skresľuje to, čo vidíme, a vytvára falošnú formu sebahodnoty pre mnohých ľudí“ (66).

Toto sú vážne problémy, pretože sa sociálne siete prezentujú ako nové „verejné námestie“ — nahradili doslovné verejné zhromaždenia, mestské stretnutia, noviny a vydavateľstvá ako miesta pre výmenu a diskusiu myšlienok. Nielenže sa tak prezentujú, ale novinári aj akademici ich tak vnímajú — tí sú na sociálnych sieťach silne zastúpení. Takže najsilnejší kultúrni „strážcovia“ si myslia, že nám sociálne siete ukazujú sociálnu a osobnú realitu, napriek výskumu (a intuície mnohých), ktorý odhaľuje, že tieto veci narušujú.

Čo sa dá robiť? V posledných dvoch kapitolách Bail opatrne odpovedá, že je nereálne myslieť si, že sociálne médiá jednoducho skolabujú a že ich nahradí niečo zdravšie. Poukazuje na to, ako často ľudia, ktorí sa rozhodnú so sociálnymi sieťami skončiť, sa k nim nakoniec vrátia. 

Namiesto toho predkladá provizórny plán pre vytvorenie platformy, na ktorej sa môže diskutovať radšej o myšlienkach než identitách (pozri kapitolu 9. — Lepšie sociálne médium). Jeho nápady majú veľký význam, a my by sme mali jemu a ďalším, ktorí sa snažia vytvoriť taký priestor, držať palce. Základnou úlohou je: vytvoriť platformu, v ktorej počítadlá „palcov hore“ sú vymenené za meradlá, ktoré odmeňujú príspevky, ktoré využívajú hodnoty pozdávajúce sa druhej strane, a uvádzajú postoje oponentov spôsobom, aký oni sami uznávajú (129). Takáto platforma by odmeňovala a vyvyšovala príspevky, ktoré by obe strany považovali za férové a dobre argumentované. 

Niektoré z týchto návrhov sú pre kresťanov veľmi zaujímavé. Mohli by sme vytvoriť priestor, kde by sa debatovalo a diskutovalo o náboženských, kultúrnych a politických postojoch, a ktorý by sa tiež vyhýbal skresleniu súčasných médií? Vyzerá to tak, že by sme mohli.

Hacknutie platformy sociálnych médií

V ôsmej kapitole Bail prekladá niekoľko princípov, ktoré, ako on verí, vedú k presviedčaniu skôr ako k polarizácii. Týchto päť princípov, ktoré identifikujem nižšie, obsahuje niekoľko až podivných paralel v Biblii, ktoré poznamenám len letmo. Sú to:

  1. Počúvaj dlho a pozorne. (porov. Jk 1:19 — „Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť.“) Neodpovedaj niekomu hneď. Nejaký čas ich sleduj a počúvaj. Snaž sa čo najlepšie skonštruovať ich postoje tak, aby si mohol nájsť dôležité veci v tom, čo hovoria. 
  2. Použi ich slovnú zásobu a autority. (porov. Sk 17:23, 28) V Pavlovej reči stoikom a epikurejským filozofom v 17. kapitole Skutkov Pavol cituje ich vlastných filozofov Epidemesa a Aratusa. V Jánovi 1:1 autor evanjelia tiež používa výraz gréckej filozofie — logos.
  3. Vyjadri súhlas s niečím z ich svetonázoru počas toho, ako ich kritizuješ. (porov. Sk 17:29, 1. K 1:22–24) Použi argumenty, ktoré „rezonujú so svetonázorom ľudí, ktorých sa snažíš presvedčiť“ (110). Radšej ako povedať: „Ja mám pravdu a vy všetci nie,“ povedz: „Ty tomu veríš. Skvelé! Tak potom prečo neveríš aj tomu? Vyzerá to tak, že… “ Všimni si, ako to robí Pavol v Skutkoch 17:29, keď v 29. verši argumentuje (parafráza): Keď, ako hovoria vaši vlastní filozofi, nás stvoril Boh, ako môže byť uctievaný idolmi, ktoré my vyrábame? Všimni si aj, ako ponúka evanjelium Židom aj Grékom — identifikovaním a potvrdením ich kultúrnych cieľov, spochybňujúc spôsob, akým tieto ciele plnia, a nakoniec ich presmeruje na naplnenie ich najhlbších kultúrnych túžob v Kristovi.
  4. Buď ochotný byť sebakritický. (Mt 3:2 [Ján Krstiteľ] Kajajte sa!) Neobraňuj všetko, čo ty alebo tvoja strana povedala alebo urobila. Nebuď pripravený umrieť na každom kopci.
  5. Uvoľni súvislosti medzi svojimi myšlienkami a identitou. (porov. 2. Tim 2:24–26) Nevytvor si identitu zo svojich myšlienok tak, že hocijaký nesúhlas bude vnímaný ako útok na tvoju osobu. V tomto prípade sa bojím, že môžeme vidieť, ako sa kresťania „pripodobňujú tomuto svetu“ (R 12:2), keď nechávajú, aby optický hranol sociálnych sietí vytváral ich identitu. Kresťanská identita nie je správanie — je to dar Božej nemeniteľnej lásky a úcta založená na perfektnom správaní Krista. Preto Pavol môže povedať v Prvom Liste Korinťanom 4:3–4:

„Mne však najmenej záleží na tom, či ma súdite vy alebo ľudský súd. Ba ani sám seba nesúdim. Lebo ničoho som si nie vedomý; to ma však ešte neospravedlňuje. Veď Pán je ten, kto ma súdi.“  

Pozri, ako Pavol nezúri alebo sa neurazí pre to, čo si o ňom ostatní myslia. Založené to nie je ale ani na jeho sebahodnotení. Ježiš bol odsúdený na Pavlovom mieste, a teraz vie, že ho Boh prijíma v Kristovi (pozri na celý List Rímskym!).

Pavol (a Ježiš tiež) môže k oponentom hovoriť ostrým spôsobom, ale nikdy to nepochádza z hnevu alebo ohrozenej identity. Kresťania sa, na druhej strane, dajú často strhnúť do kmeňov sociálnych sietí a dovoliť hranolu priradiť im prekrútenú identitu. Ako nám ale Pavol hovorí, máme prostriedky na nesmierne zabezpečenú identitu a sebaúctu, ktorá nám umožňuje hovoriť na oponentov jemne alebo ostro — založené nie na našom hneve alebo urazenosti, ale striktne na báze toho, čo potrebujú.

Neverím, že kresťania dokážu nateraz utiecť zo sociálnych médií. Ježiš hovorí, že keď budú kresťania preslávení pre ich nezvyčajnú lásku, potom bude svet vedieť, že prišiel od Otca (Ján 17, Prvý Jánov List). Sme ale veľmi ďaleko od toho, aby sme na sociálnych sieťach vyzerali odlišne od zvyšku sveta kvôli našej láske.

Mohli by byť aspoň niektorí kresťania známi svojou láskou na internete? A mohli by sa podieľať na prestavbe nových priestorov verejného diskurzu, v ktorých môžeme sebavedomo prezentovať svoju vieru, a zároveň pozorne a pokorne počúvať svojich kritikov?

Áno, mohli by sme. Ale budeme?

Timothy Keller. Pôvodný článok môžete nájsť na quarterly.gospelinlife.com

4,9/5 (10 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.