Srdce pravého pokánia

Môže sa to zdať nelogické, ale niekedy víťazstvo nad hriechom neprichádza, pretože Boh nás chce naučiť, ako tento hriech skutočne oľutovať. Boh netúži po tom, aby sme chodili len v svätosti, ale taktiež aby sme poslúchali Jeho prikázania, aby sme si roztrhli srdcia, keď nedosahujeme Jeho slávu (Joel 2:13).  Áno, hriech v našich životoch je problém, ale to je aj život, keď sa nenaučíme, ako skutočne tento hriech oľutovať.

Roztrhané srdcia

Určite sme už všetci počuli na nedeľňajších bohoslužbách kázať farára o pokání. Určite hovoril o tom, že pokánie neznamená len zastaviť sa na ceste, po ktorej kráčame, ale otočiť sa smerom k Bohu. Toto je naozaj pravda: pokánie zahŕňa oboje — odvrátiť sa od hriechu a otočiť sa k Otcovi. Táto ilustrácia však nezahŕňa postoj nášho srdca, keď sa vraciame k Bohu. Toto nie je bod len tak na okraj, ale smeruje k samotnému jadru toho, čo je to pokánie.

V knihe Joel (2:12–13) Pán volá k Izraelu: „Teraz však — znie výrok Hospodinov — vráťte sa ku mne celým srdcom a pôstom, plačom a nárekom! Roztrhnite si srdcia, a nie šaty.“ V Starej zmluve ľudia často prejavovali svoj žiaľ a úzkosť tak, že si roztrhli plášť. Pán Boh sa však viac ako o tieto vonkajšie znaky ľútosti nad hriechom zaujímal o to, či nad hriechom žialili vo svojich srdciach.

Dávid nám vo svojich slávnych Žalmoch o pokání pripomína, že Boh si nepotrpí na vonkajšie znaky pokánia (čo zahŕňa aj obetovanie), ale „Bohu milou obeťou je duch skrúšený; Ty, Bože, nepohŕdaš srdcom skrúšeným a zdrveným“ (Ž 51:19). Nehovoríme tu o hanbe a odsúdení, ktoré chce pre nás nepriateľ, ale o zbožnom smútku.

Keď príde na pokánie, možno máme vo zvyku spraviť to, čo je formálne nevyhnutné, lenže tieto verše ukazujú, že najdôležitejšie je nastavenie nášho srdca. Vyzerá Tvoje pokánie ako srdce, ktoré je roztrhnuté ako šaty, zlomené a kajúce pred Bohom? Takýto postoj, keď príde na pokánie, väčšinou chýba a práve ten sa nás Boh snaží naučiť.

Ako si dať zlomiť srdce

Môže to znieť zvláštne, ale ako si môžeme dať zlomiť srdce? 

Po prvé, jednoducho o to musíme prosiť. Pravé pokánie, ako všetky dobré veci, je dar od Boha (2. Tim 2:25). Ak chceme počúvať prikázanie roztrhnúť si srdce, musíme najprv požiadať Boha, aby nám udelil pravé pokánie.

Musíme si byť vedomí najväčšej prekážky na docielenie zlomeného srdca: naše nevšímanie si vzťahového aspektu hriechu. Tým mám na mysli to, že hriech vnímame ako zlyhanie v našom správaní, a nie ako zlyhanie dôverného vzťahu s Bohom. Jediný smútok, ktorý zažívame, je sklamanie z toho, že sme neurobili to, čo je správne, a nie to, že sme pohŕdali živým Bohom (2. Sam 12:9).

Keď hrešíme, hráme úlohu cudzoložníka, ktorý hľadá uspokojenie v niekom inom než v Tom, kto dokáže skutočne uspokojiť. Preto Dávid povedal: „Proti Tebe samému som zhrešil“ (Ž 51:6). Dávid správne zbadal svoje zlyhanie v oblasti vzťahov a Jeho srdce žialilo, ako keď zhrešíme voči Tomu, koho tak milujeme.

Hľa, Jeho sláva

Nakoniec, pravé pokánie nepochádza iba z porozumenia hriechu, ale z porozumenia podstaty Toho, s kým sme vo vzťahu. Inými slovami, čím viac vidíme Boha ako slávneho a svätého, tým viac budeme vidieť hriech ako niečo, nad čím treba plakať.  Pokánie je viac o tom mať bázeň a tešiť sa z Hospodina, než sa cítiť zle za svoje správanie. Čím viac vidíme slávu Božiu, tým viac smútime z jej pohŕdania.  

V konečnom dôsledku je pre nás Boží plán o tom, aby sme boli svätí, tak ako je On svätý (1. Pt 1:16). On to skutočne urobí! Medzitým, Boh túži po ľuďoch so zlomeným srdcom, ktorí sa naučili, ako žialiť nad svojím hriechom.