V tú strašnú noc bolo všetko žiarivé

Každý vojak mal svoju konkrétnu rodinu, smiech, hlas, meno a dušu. Boli to synovia, otcovia, manželia, bratia, snúbenci. Vo svojom paralelnom živote boli niektorí úradníkmi, obchodníkmi, študentmi, farármi, učiteľmi. Nad naše ľudské chápanie bolo počas prvej svetovej vojny každodenne zabitých 6 046 z nich. Počas vojny, ktorá trvala 1 566 dní. Ak by sme držali tridsať sekúnd ticha za každého padlého vojaka, boli by sme ticho neuveriteľných deväť rokov.

Nezlomní — väčšinu týchto mužov by sme nemohli opísať týmto slovom. Devätnásťročný Ír slúžiaci v britskej armáde ako podporučík nám odovzdal jeden z najmrazivejších opisov toho, čo videl, keď bojoval na fronte:

„Hrôza, zima a chlad, zápach výbušnín, príšerne roztrhaní muži, pohybujúci sa ako napoly rozmliaždené chrobáky, tie sediace či stojace mŕtvoly, krajina pokrytá zemou bez jediného stebielka trávy, čižmy akoby prirastené k nohám dňom i nocou“ (Zaskočený radosťou, 138).

Muži, príšerne roztrhaní, pohybujúci sa ako z polovice rozdrvený chrobák. „Sediace či stojace mŕtvoly.“ Mladý Ír, veľmi odlišný od toho veľkého C. S. Lewisa, ktorým sa neskôr stal, napísal poéziu o tom, ako videl žalúdky mužov vypadnúť na ich vlastné kolená. Muži, na ktorých doma niekto čaká; muži narodení na obraz svojho Stvoriteľa; muži, z ktorých niektorí neboli oveľa starší ako deti. Všetci boli odkázaní na to, aby sa už len hmýrili a triasli ako umierajúci hmyz. Či už fyzicky na bojisku, alebo ak boli psychicky traumatizovaní, prenesení domov.

Uprostred tejto najväčšej paródie pekla, akú ľudstvo dovtedy zažilo, vznikla pieseň, ktorá prerazila temnotu prvej svetovej vojny. Vojna síce vtedy neskončila, ale na jednu noc zasvitlo svetlo. Mnohí z tých, ktorí tam vtedy boli prítomní, to považovali za jeden z najkrajších momentov a vrcholov svojho života. Vojaci napísali, že ten Štedrý deň roku 1914 by nechceli sláviť nikde inde ako tam. Stoický časopis Wall Street Journal dokonca uviedol, že: „To, čo sa vynorilo zo studenej hmly a utrpenia, je vianočný príbeh. Nádherný vianočný príbeh, ktorý je vystihnutý jedným z najotrepanejších klišé slov — inšpirujúci.“

Josef Wenzl, vojak nemeckej armády, opísal túto noc svojim rodičom v liste takto: „Uprostred zákopov sa nenávidení a trpkí protivníci stretávajú pri vianočnom stromčeku a spievajú vianočné koledy. Na tento pohľad do smrti nezabudnem.“ Na, prakticky, cintoríne, výstižne pomenovanom „krajina nikoho“, sa rodí jeden z najinšpiratívnejších vianočných príbehov storočia.

Krajina prímeria

Päť mesiacov predtým sa roztvorila opona vojny a odhalila bojové stroje, ktoré svet nikdy predtým nevidel. Davy vojakov pochodujúc tradičným spôsobom bok po boku, boli rad-radom kosení guľkami guľometov a pohltení búrkou delostreleckej paľby.    

Aby sa ukryli pred paľbou a výbuchmi, muži sa zahrabali do zeme. Tisíce kilometrov kľukatých zákopov lemovali oba fronty, východný aj západný, a stali sa symbolom prvej svetovej vojny. Boli vykopané paralelne, vzdialené asi 100 až 400 metrov od seba.

Ako vyzeral život v zákope? Dan Carlin navrhuje, aby sme si predstavili, že vyjdeme von za dom na dvor, vykopeme jamu a budeme tam žiť deň za dňom. K tomu potom pridajme rozkladajúce sa telá a hnijúce končatiny. Taktiež ich zaplavme neustálym dažďom, z čoho budeme mať opuchnuté a bolestivé chodidlá („zákopová noha“) a rozkladajúce sa telá plávajú na povrchu.

Všetko to ešte zavŕšme potkanmi, ktoré sú veľkosti mačky, endemickou záplavou vší prenášajúcimi infekciu horúčky, nikdy nekončiacimi masami bahna, stonaním a plačom takmer mŕtvych mužov a zápachom, ktorý je cítiť v ovzduší ešte dávno predtým, než vôbec vidíme front — nikdy nezabudneš na tisíce mužov, platených za to, že ťa zabijú, čupiacich vo vzdialenosti futbalového ihriska a v ruke držia najsmrtiacejšiu zbraň, akú kedy dovtedy človek poznal. V takýchto studených a vlhkých dierach žili počas vojny milióny vojakov.

Štedrý večer

Keď sa blížil Štedrý deň, už počasie na západnom fronte ohlasovalo príchod prímeria: ochladilo sa. Mráz nielenže priniesol idylické „rozprávkové Vianoce“, ale čo viac, vďaka nemu stvrdlo bahno na dne zákopových jám.

Pri západe slnka Albert Moren z Druhého kráľovského regimentu opísal, čo sa stalo potom:

„Bola to nádherná mesačná noc, námraza na zemi, takmer všetko bolo biele; … v nemeckých zákopoch bolo množstvo rozruchu a neskôr sa objavili tie svetlá — neviem, čo to bolo za svetlá. A vzápätí začali spievať Tichá noc. Nikdy na to nezabudnem. Bol to jeden z najkrajších zážitkov v mojom živote.“

Stille Nacht, Heilige Nacht (Tichá noc, svätá noc). Táto melódia nežne prechádzala okolo hnijúcich ľudských tiel v „krajine nikoho“, aby sa učupila v nepriateľských zákopoch. Svetlá, ktoré lemovali vrchný okraj nemeckých zákopov, ktoré Albert nevedel rozoznať, boli tisíckami sviečok osvetlených vianočných stromčekov.

Vojak William Quinton z Druhého Bedfordshire regimentu to opísal slovami:

„Keď sme sa zahľadeli na línie nemeckých zákopov, niečo nás prinútilo pretrieť si oči a pozrieť sa ešte raz. Tu a tam, ukazujúc sa iba tesne nad vrchnými doskami, sme veľmi slabo videli niečo, čo vyzeralo ako malé farebné svetielka… Boli sme voči tomu veľmi podozrievaví a rozprávali sme sa o tomto zvláštnom ťahu nepriateľa, keď sa v tom stalo niečo ešte zvláštnejšie. Nemci začali spievať!“

Niektorí usúdili, že to bola pasca ostreľovačov, aby donútili nepriateľských vojakov vystrčiť hlavy spoza zákopu. Avšak, keď sa toto spontánne spievanie kolied, vtipkovanie a vykrikovanie „Veselé Vianoce“ roznieslo pomedzi kilometre zákopov, upodozrievanie zoslablo. Nemci začali dokonca hádzali čižmy plné čokolády a kričali v jazyku nepriateľa: „Anglickí vojaci! Anglickí vojaci! Veselé Vianoce! Kde máte vianočné stromčeky? Dnes večer sa nestrieľa. Dnes večer sa spieva! Vy nestrieľate. My nestrieľame.“

Povzbudení piesňou a žartovaním — niektorí muži chceli zájsť ešte ďalej. Navrhli stretnúť sa uprostred „krajiny nikoho“. Zopár vojakov začalo zdanlivo samovražedne šplhať von z bezpečia zákopu, riskujúc svoje životy, aby sa stretli so smrtiacim protivníkom. Obe strany všetko pozorne sledovali s rukami na svojich puškách. Pomaly sa začali osvetľovať celé zákopy. „Duch Vianoc“, ako to opísal historik Modris Ekstein, začal „víťaziť na bojisku“.

Prvý sviatok Vianočný

Po noci, keď sa zišli tisíce mužov, sa na ďalší deň v „krajine nikoho“ v prvý deň Vianoc stretli desiatky tisíce mužov. Zhromaždili sa — ilegálne –, aby spievali, vymieňali si dary, cigary, vianočný koláč a rozprávali sa (ako najlepšie vedeli). Jeden Brit dokonca strihal Nemca. Niektorí údajne jazdili na bicykloch, ktoré našli v opustených domoch. Divoko a tvrdo bojovali — na futbalovom ihrisku, dostávali záchvaty smiechu, keď Škótom viali kilty vo vetre a odhaľovali im zadok.

Taktiež využili túto príležitosť, aby pochovali hnijúce telá vojakov. Vykonali niekoľko pohrebných obradov, ktoré hlboko zasiahli obe strany. Celá táto scéna bola absolútne ohromujúca. Kapitán škótskej gardy, Sir Edward Hulse, to komentoval takto: „Ak by toto bola scéna vo filme, určite by som odprisahal, že to musí byť falošné.“ľľšľ

Prímerie skončilo tak záhadne, ako aj začalo. Rozprávali si: „Dnes je mier. No zajtra, ty bojuješ za svoju krajinu a ja za tú svoju. Veľa šťastia!“ Aj keď niektoré jednotky predĺžili čas prímeria až na Nový rok, tak či onak, masaker sa nevyhnutne znovu začal. Bolo to prímerie, nie mier. Mnohí vojaci, ktorí oslavovali Vianočné prímerie roku 1914, sa nedožili konca vojny.

Božie vianočné prímerie

Príliš často sa k tomuto príbehu pridáva humanistický komentár o dobrej vôli človeka, ktorá žiarila uprostred úplného barbarstva a neľudskosti. Fádny záblesk nádeje a mieru zažiarili ponad okraj zákopov. Zabúdame, že to zázračné prímerie začalo narodením dieťaťa — nie Mohameda, Budhu, Darwina, Nietzscheho alebo Gándhího –, ale narodením Ježiša Krista.

Je to výstižné nielen kvôli tomu, že anjeli hovoria o tom, že s jeho narodením príde aj pokoj na zem (L 2:14), a nielen kvôli tomu, že nebolo dané ľuďom iné meno pod nebom, v ktorom by mohli prísť k spaseniu (Sk 4:12), ale preto, lebo On sám je Veľkou zmluvnou podmienkou vianočného prímeria pre celé ľudstvo. To, čo sa vynorilo zo studenej hmly a utrpenia, je vianočný príbeh, ktorý je vystihnutý jedným z najotrepanejších klišé slov — zachraňujúci.

Tento príbeh našiel ľudstvo, od Genezis 3, stáť vzpriamene vo svojich zákopoch, neberúc ohľad na Boha alebo na Jeho varovania. Spieval o mieri svojmu blížnemu na mieste, kde nebol mier. A Božia odpoveď je škandalóznejšia a prekvapujúcejšia než stretnutie uprostred bojového poľa kvôli futbalu. Jeho dar je drahší ako cigary alebo vianočný koláč. Dáva viac, ako len čokoládu a nový zostrih.

„Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný“ (Iz 9:5). „On bude pokojom“ (Mich 5:4). Tak ako ohlasoval Spurgeon: „Tá plienka, v ktorej bol zavinutý, bola bielou vlajkou mieru. Tá maštaľ bola miestom, kde bola podpísaná zmluva.“ A táto zmluva mieru bola podpísaná Jeho krvou. Ľudia si na Ňom vybili svoju zlosť. Satan vyčerpal svoje náboje. Kristus vypil odsúdenie, ktoré malo prísť na ľudí na Poslednom súde (Iz 53:10). V „krajine nikoho“, na Kalvárii nám zabezpečil „pokoj v krvi jeho kríža“ (Kol 1:20).

Zatiaľ čo sa celé nebesia dívali, my sme počuli rozruch v Božom zákope. V tú tichú a svätú noc spieval pieseň evanjelia: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Jeho poslúchajte“ (Mt 17:5). A ešte stále túto pieseň spieva. Volá rebelov von z ich jamy zamorenej potkanmi, aby sa stretli so slávnym Kniežaťom pokoja. Jedine skrze vieru v Neho môžeme mať „pokoj s Bohom“ (R 5:1). A tento pokoj nám poskytuje možnosť byť Jeho deťmi, žiť v kráľovstve a prežívať život v plnosti s Ním a to navždy.