Ver Bohu, nie okolnostiam

Dôveruj Bohu uprostred zlých okolností

Uvedomil som si čosi, čo pôsobí veľmi jasne, no z určitého dôvodu mi chvíľu trvalo, kým som to pochopil.

O tom, že sa veci vyriešia, by som mal byť presvedčený rovnako, keď vyzerajú šialene, ako keď všetko ide super a bez problémov. Opak je však pravdou.

Pokojné a idylické okolnosti nie sú zárukou istoty. Naša istota pochádza od Boha. Absolútne nezávisí od toho, čo sa deje okolo nás. Či už ide o hospodárenie, naše financie, deti alebo manželstvo, môžeme (a máme) úplne vo všetkom dôverovať Bohu.

Rímskym 8:28

„A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro."

Keď bola nedávno skúšaná moja viera, jednoducho som si uvedomil, že skutočne nezáleží na tom, či je ľahké alebo ťažké Bohu dôverovať. Ako sa moja situácia začínala „zlepšovať", spozoroval som, že trošku menej dôverujem Bohu a trošku viac verím sebe. Koniec koncov, vtedajšie okolnosti si nevyžadovali až tak veľa viery. Musel som zatriasť sám sebou a uvedomiť si, že keď sa veci daria, nie som menej závislý od Boha, ako keď všetko vyzerá hrozne.

Priaznivé okolnosti sú len ilúziou istoty. Keď nám veci vychádzajú, ľahko sa dá predpokladať, ako dopadnú. Nie je však zarážajúce, ako rýchlo bežíme s vierou späť k Bohu, keď sa naša situácia opäť zhorší? Odrazu rýchlo spozorujeme, aké sú „pozitívne okolnosti" naozaj neisté.

Dobrou správou je, že pre veriacich je nežičlivé prostredie iba mylný dojem nedostatku istoty.

V búrke sa spoliehaj na Boha

Spomenul som si na Ježiša spiaceho na lodi uprostred búrky. Povedal: „Prejdime na druhú stranu." Keď sa ale situácia o dosť zhoršila, učeníci začali pochybovať, či sa tak stane. Pravdou však je, že v skutočnosti si tým mohli byť istí, akokoľvek hrozivo pôsobilo okolie. Boh bol osobne prítomný na ich lodi! Ako si mohli myslieť, že to nezvládnu?

Marek 4:35–41

„V ten istý deň, keď sa zvečerilo, povedal: Prejdime na druhú stranu! I opustili zástup a vzali Ho so sebou tak, ako bol na lodi; aj iné lode boli s Ním. Vtedy strhla sa veľká povíchrica a vlny sa valili do lode, že sa už napĺňala. On však spal v tyle lode na hlavnici. Zobudili Ho, volajúc: Nedbáš, Majstre, že hynieme? A On, prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie. Potom im povedal: Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery? I báli sa veľkou bázňou a hovorili medzi sebou: Kto je to, že Ho aj vietor, aj more poslúchajú?"

Keď už nakoniec riadne panikárili, zobudili Ho a Ježiš sklamaný nedostatkom ich viery prikázal búrke, aby sa utíšila. Učeníci to jednoducho nepochopili. Neuvedomili si, kým je. Nerozumeli, že nezáleží na tom, čo sa deje naokolo, keď je s nimi.

Dnes to platí rovnako aj pre nás. Máme Božie zasľúbenie, že nás nikdy neopustí ani nezanechá. Je jedno, ako hrozivo vyzerajú okolnosti, ide iba o klam. Nenechajte sa oklamať. Ak veríte Bohu, nemôžete mať väčšiu istotu. Dôvera v Neho prináša pokoj…