Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Vlny žiaľu ustúpia

Photo by Matt Hardy from Pexels, https://www.pexels.com/photo/grayscale-photo-of-body-of-waves-1536304/

  • 3. Jul '19
  • 5 minút
  • 484
  • 5

„Prečo ma Boh takto stvoril? Každý deň ho prosím, aby ma zmenil, ale nikdy sa nič nestalo. Môj život je úplne beznádejný. Nemá význam sa ďalej snažiť.“ Moje dieťa sa schúlilo do klbka na zem vedľa mňa a začalo plakať.

Sadla som si vedľa neho. Nevedela som, čo povedať a bojovala som s vlastným pocitom zúfalstva a únavy. Počas takmer jedenástich rokov sledovania, ako sa z nášho roztomilého, múdreho a rozumného dieťaťa kvôli mentálnej chorobe stal niekto, kto absolútne nemá kontrolu nad tým, čo hovorí a čo robí, naplnila každú štrbinu môjho života bolesť, o ktorej som si nemyslela, že by ju mohlo ľudské srdce zvládnuť.

Slová nedokážu popísať žiaľ, ktorý cítime ako rodičia, keď sa bezmocne pozeráme na to, ako naše dieťa trpí. Je to jeden z mnohých intenzívnych a vysiľujúcich žiaľov, ktoré ako kresťania zažívame. Žiaľ prichádza ako vlny na mori. Jedna za druhou, až si nakoniec uvedomíš, že si už ani nevieš spomenúť na to, ako vyzerá pokojné more. Prichádza a odchádza, ako sa mu zachce; vo chvíľach a na miestach, kde ho najmenej čakáš a neustále ťa mení. Plačeš, voláš na Boha a prosíš ho, aby zacelil tvoje rany. No viem, že nie som sama.

Viera uprostred našich sĺz

Keď stratíme niečo alebo niekoho, koho milujeme, zažijeme poriadny vnútorný úder, hoci sa môžeme vďaka prvotnému šoku alebo adrenalínu, vyplaveného kvôli inštinktu prežitia, zdať na chvíľu silní.

V Knihe Jób vidíme muža, ktorý stratil naozaj všetko — dobytok, sluhov a všetkých desať detí. V jednej chvíli zmizlo jeho bohatstvo, bezpečie a rodina, ktorú mal. Jeho odpoveďou na nepredstaviteľné utrpenie bolo: „Vtedy Jób vstal, roztrhol si plášť, ostrihal si hlavu, padol na zem, poklonil sa a povedal: Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa tam navrátim; Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo“ (Job 1:20–21).

Toto sa dosť líši od toho, ako na skúšky reaguje väčšina z nás. Vrátane kresťanov. V našej západnej kultúre sa často cítime nepohodlne, keď prežívame žiaľ, a robíme všetko pre to, aby sme sa vyhli realite toho, že smrť a rozklad je dôkazom chradnúceho sveta.

Namiesto toho sa snažíme vyzerať, že sme silní, myslieť pozitívne a plniť si životy hocičím, čo nám aspoň trochu pomôže zakryť bolesť, ktorú prežívame. Alebo berieme žiaľ ako výhovorku, prečo nemusíme uctievať Boha (veď znovu začneme žiť pre Neho, keď sa budeme cítiť lepšie, alebo keď náš žiaľ ustúpi). Je to smutné a zároveň veľká škoda. Namiesto toho, aby sme dovolili žiaľu a strate, aby nás poháňali k väčšej nádeji, sa väčšina z nás vyhýba čeliť bolesti so vztýčenou hlavou a zo všetkých síl sa usilujeme naplniť sa hocičím, čo by mohlo našu bolesť zmierniť — akurát, že bez Boha. Viac sa spoliehame na ostatné veci ako na nášho veľkého Utešiteľa a na našu duchovnú rodinu.

Žiaľ nie je príznakom neviery

Jedným z dôvodov, pre ktoré sa ľudia boja ukázať svoj žiaľ iným kresťanom, je ten, že majú strach, že žiaľ predstavuje nedostatok viery. No John Piper vysvetľuje realitu žiaľu trochu iným spôsobom, keď hovorí:

„Nárek zo žiaľu a bolesti nie je príznakom neviery. Jób nepoznal našu často prostorekú, necitlivú a povrchnú odpoveď na niekoho utrpenie: ,Napriek všetkému chváľ Boha.‘ Vznešenosť a nádhera Jeho chvály nie je v tom, že mala nahradiť žiaľ, ale v tom, že bola povedaná v žiali. Keď príde utrpenie, nechaj svoje slzy voľne tiecť. A nechaj nás ostatných, nech môžeme plakať s plačúcimi.“

Žiaľ a slzy nie sú dôkazom slabej viery, ale dôkazom normálnej reakcie na bolesť a zlomenosť tohto sveta. Je prirodzené cítiť smútok nad určitou stratou a bolesťou, ktoré v živote zažívame. Ak budeme brániť samým sebe v slobode smútiť, nielenže nás to bude raniť, ale taktiež nám to bude brániť v zažívaní nádhery Kristovej prítomnosti v horkosti našej bolesti. Odmietať dať priechod našim slzám, nás drží ďaleko od tých, ktorí by plakali s nami a tiež od Toho, ktorý dáva prísľub, že zotrie z našich líc každú jednu slzu.

Miesto rozrušené žiaľom

Žijeme v krajine, ktorá sa nachádza medzi terajšou bolesťou a budúcou slávou. Nežijeme natrvalo usadení v našej bolesti, ale v pokoji Kristovej prítomnosti. Dôverujeme mu v našich ťažkostiach a čakáme na deň, kedy Ježiš príde. Na deň vykúpenia a naplnenia.

Počas toho, ako čakáme, plačeme vo viere. Môžeme zneuctiť Boha tým, že necháme, aby nás žiaľ priviedol k neviere a k zatrpknutiu voči Nemu (čo je hriech). No neviera a zatrpknutie nemusí byť našou odpoveďou na žiaľ. Keď uctievame Boha v našom smútku a prehlasujeme, že je hodný našej dôvery, dokonca aj v našej najhlbšej bolesti, a keď sa rozhodneme odpočívať v jeho dobrote a zvrchovanosti, aj keď sa okolnosti zdajú byť beznádejné — prinášame slávu Jeho menu. Mať nádej neznamená, že nebudeme cítiť smútok. Mať nádej znamená, že smútime s pevným presvedčením, že Boh sám nás „zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ“ (1. Pt 5:10).

Smútok môže trvať dlhšie, než by sme čakali. Ani Jób, ani my sa nevyrovnáme s bolesťou zo straty v priebehu jedného alebo dvoch týždňov s tým, že už nikdy viac tú bolesť nepocítime. V skutočnosti úplná váha nášho žiaľu na nás väčšinou doľahne, až keď príde šok, stratí sa chuť do jedla, priatelia prestanú volať a keď sa zdá, že sa celý svet točí ako doteraz, no len my sme zostali stáť ponechaní v našej bolesti, ktorá sa nám každý deň pripomína. Ale práve tu, na tomto mieste rozrušenom žiaľom, začneme naozaj rozumieť hĺbke Božej lásky a dobroty voči nám.

Tu viac spoznáme, že Ježiš, „muž bolesti, zavalený utrpením“ (Iz 53:3, Botekov prekl.), pozná našu bolesť a má s ňou súcit. Daroval nám Svojho Ducha, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným“ (R 8:26).

Veci, nejdú tak, ako by mali

Teraz vieme, že keď príde nová čerstvá vlna žiaľu, môžeme si dovoliť plakať, volať na Pána v bolesti a potom samým sebe pripomenúť nádej, ktorá vychádza z evanjelia. Pripomíname si tak ako Jób: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije“ (Job 19:25). Náš žiaľ poukazuje na to, že veci v našom živote nejdú tak, ako by mali, zatiaľ čo nádej evanjelia nám pripomína, že žiaľ nie je rozprávačom nášho príbehu a neurčuje jeho priebeh.

Ježiš zaplatil výkupné za naše hriechy, zlomil moc hriechu, smrti a utrpenia. Keď sa znovu vráti, spasí, čo je teraz stratené a obnoví to, čo je teraz zničené. Ak si v Kristovi, tvoje utrpenie už nie je viac bezvýznamné. Má zmysel a tvorí pre teba niečo nekonečne vzácne (1. Pt 1:6–7).

Sarah Walton © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4.7/5 (12 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.